Mnohí intelektuáli považujú za najväčšiu výzvu, ktorá stojí pred ľudstvom 21. storočia, vyčerpanosť prírodných zdrojov surovín. No je to naozaj problém? Skutočnosť môže na prvé počutie znieť paradoxne: prírodných zdrojov nielenže nie je čoraz menej. Prírodných zdrojov je naopak čoraz viac.
Nič nové pod slnkom
Pred dva a pol tisíc rokmi napísal neznámi grécky autor varovné proroctvo: vraj bezprostredne hrozí kolaps námornej dopravy v Egejskom mori a zánik celej helénskej civilizácie. Dôvodom malo byť vyrúbanie všetkého dreva na pláňach Attiky. Ak sa minie drevo, nebude už možné stavať lode a na námornej doprave závislé grécke mestá sa zrútia.
Vyrúbanie dreva v Grécku malo mnohé neblahé následky, ale civilizáciu to nezničilo. Tento antický autor samozrejme nedokázal predvídať, že drevo sa po vyčerpaní môže ťažiť aj v Malej Ázii, na Sicílií alebo v Itálií. O tom, že raz sa budú lode vyrábať z ocele a pod gréckou vlajkou popláva jedna z najväčších obchodných flotíl na svete, sa mu tiež ani nesnívalo.
Líšia sa obavy antického filozofa tak veľmi od varovaní dnešných enviromentalistov? V roku 1972 sa v správe Limity rastu, vypracovanej pre tzv. Rímsky klub, tvrdilo, že neobnoviteľné prírodné suroviny, najmä ropa a zemný plyn, sa spotrebujú do roku 2000. Máme už rok 2005 a čas jasne ukázal, že to bolo nielen inak, ale presne naopak. Autori spomínaného dokumentu totiž podcenili množstvo zásob a precenili veľkosť spotreby fosílnych palív.
Pritom priemerné ceny kovov a minerálov na západoeurópskom trhu klesli od roku 1970 o vyše 50 percent. Pokles ceny znamená, že nové zdroje surovín sú sprístupňované rýchlejšie, než ich stačíme spotrebovať. Padá tak základný argument enviromentalistov.
Koľko ropy ešte máme?
Zelení už asi štyridsať rokov tvrdia, že zásoby ropy vystačia už len štyridsať rokov. Pravdepodobne to budú tvrdiť aj o ďalších štyridsať rokov. Aké sú fakty? Vďaka systematickému prieskumu sa zistilo, že svetové zásoby sú pätnásťkrát väčšie, než sa predpokladalo v roku 1950. Napríklad len Irak má toľko ropy, že ju bude môcť ťažiť ešte v 22. storočí.
Známy americký režisér a ľavicový aktivista, Michael Moore v knihe Kde je moja krajina, kamoš? opisuje svet po skorom vyčerpaní ropy. Hovorí o tom, že ropa nie je len benzín, ale aj plasty, lieky, hnojivá, lepidlá a podobne. A keď sa raz minie, bude to znamenať koniec ľudstva, lebo „náhrada za ropu v súčasnosti neexistuje a podľa všetkého ani existovať nebude“. Aké sú fakty?
Orimulsion je obchodný názov pre palivo, založené na bitúmene. Vyvinula ho firma British Petroleum v spolupráci s Petroelos de Venezuela. Len zásoby, ktoré sa nachádzajú v delte rieky Orinoco zodpovedajú polovici svetových zásob ropy, pričom túto látku možno spracovať na rovnaké deriváty ako ropu. Michael Moore je pútavý a vtipný autor. No jeho farbistý jazyk realitu nezmení. A tá hovorí jednoznačne proti nemu.
Hranice hospodárskeho rastu
Zelení radi hovoria o tom, že dnešné tempo hospodárskeho rastu je neudržateľné. Tvrdí sa, že „obmedzené prírodné zdroje nás jednoducho nepustia“.
V skutočnosti množstvo surovín, ktoré máme k dispozícii neobmedzuje ani tak príroda ako úroveň vedy a techniky, spolu s možnosťami podnikateľov nové technológie využívať v praxi. No nepodceňujú vari zelení vedu a biznis už z princípu? Príkladom spolupôsobenia vedy a biznisu je jedna zlatá baňa v Španielsku, ktorá bola kvôli vyťaženiu uzavretá už Rimanmi na začiatku nášho letopočtu. Dnes sa tam zlato ťaží znovu a jeho každoročná produkcia modernými technológiami je vyššia, než čo Rimania vyťažili otrockou silou za celé stáročia, kedy baňu prevádzkovali oni.
Avšak aj pri dnešných technológiách spracúvame len asi 10% surovín. Bioreaktory, ktoré využívajú baktérie na získanie aj nepatrných množstiev surovín, môžu efektivitu ťažby zvýšiť až na 90%. S týmito zariadeniami sa experimentuje od konca 90. rokov. Mnohé z dolov, o ktorých sa zdalo, že sú dávno vyťažené, by sa tak mohli opäť otvoriť.
Hranice hospodárskeho rastu neležia v prírode, ale v ľudskej mysli, v jej schopnosti neustále nachádzať nové postupy. Práve trh zo sebou prináša inovácie, ktoré vývoj ženú dopredu. Optický kábel, vyrobený z 65 kilogramov hliny prenesie viac dát ako rovnako dlhý medený kábel, na výrobu ktorého sa spotrebuje jedna tona medi.
Čo je pre prírodu šetrnejšie: poslať list do Ameriky leteckou poštou alebo ho napísať ako mail a poslať ho elektronickou poštou? Na stavbu mrakodrapu dnes treba o 35 percent menej ocele ako pred tridsiatimi rokmi. Za tieto úspory môžeme ďakovať trhovému mechanizmu. Zelení aktivisti na tomto vývoji nemajú absolútne nijakú zásluhu.
Čo keby?
Ale predstavme si, že naozaj vyčerpáme suroviny na zemskej pevnine, pokrývajúcej asi jednu tretinu zemského povrchu. Stále ostáva oceán. Zásoby nerastných surovín na morskom dne sú nepredstaviteľné. Napr. asi dvesto kilometrov na západ od pobrežia Kanady sa na morskom dne len tak povaľuje 70 miliónov ton siričitanov. Nerasty na mnohých miestach stačí iba pozbierať z dna. Pred pobrežím Namíbie zbierajú upravené plavidlá takto diamanty. Experimentálne bagre sú už dnes schopné zbierať v šesťtisícmetrových hĺbkach mangánové konkrécie s vysokým obsahom tohto kovu.
Podmorské ložiská vznikajú v miestach dotyku kontinentálnych platní. Objavujú sa tam trhliny, do ktorých preniká ohriata voda, ktorá v podzemí lúhuje z hornín železo, zinok, mangán, meď, síru, ale aj zlato a striebro. Len pod Červeným morom je asi 95 miliónov ton rudy. Z toho pol milióna ton medi, šesťtisíc ton striebra a päťtisíc ton zlata. Pre porovnanie, Juhoafrická republika, najväčší producent zlata na svete, nevyťaží ročne ani 600 ton tohto vzácneho kovu.
Navyše na morskom dne sa objavili nepredstaviteľné zásoby metánu, ktoré mnohonásobne prevyšujú zásoby uhlia, ropy a zemného plynu. Planktón totiž sťahuje z atmosféry tzv. skleníkové plyny a po odumretí klesne na morské dno.
Dnes sa veľa hovorí o kjótskom protokole a údajnom ľudskom pôvode globálneho otepľovania. Tu existuje veľmi zaujímavé riešenie. Ak by sa železnými pilinami posiala dostatočná plocha oceánu, zvýšila by sa tvorba planktónu. Ten by absorboval z atmosféry metán a oxid uhličitý a následne by ich stiahol na morské dno. Tieto zásoby môžu nahradiť uhlie, ropu alebo zemný plyn, ale podľa potreby je tiež možné rozložiť ich na vodík a uhlík a použiť ako takmer nevyčerpateľný, prírode neškodný zdroj surovín.
Mohla by dokonca nastať paradoxná situácia a my by sme zabili dve muchy jednou ranou: eliminovaním skleníkových plynov prostredníctvom planktónu by sme si zabezpečili nevyčerpateľný a neustále sa obnovujúci zdroj fosílnych surovín.
Čo nato ekonómia?
Základnou kategóriou ekonomickej vedy je vzácnosť. Keďže výrobné faktory, práca, kapitál a pôda (sem sa zaraďujú aj nerastné suroviny pod zemou) sú obmedzené, nie každá predstaviteľná ľudská potreba sa dá uspokojiť. Preto ekonómia rieši tri základné otázky: ČO, AKO a PRE KOHO vyrábať.
Inými slovami, nie každý môže mať Rolls-Royce, pretože na jeho výrobu treba najskôr zaplatiť chlapov, ktorý by z pod zeme vyťažili potrebné suroviny, ďalších, ktorí by z nich zhotovili polotovary, až by zase iní zmontovali celé auto. K tomu je nutná deľba práce.
Trhový systém, kde pekár pečie a predáva chlieb nie preto, aby nasýtil druhých, ale preto, aby uživil seba a svojich blízkych, najefektívnejšie odpovedá na tri základné otázky ekonómie.
Konkurencia, ktorá trh sprevádza, je vlastne procesom hľadania ako vzácne zdroje najefektívnejšie využívať k uspokojeniu ľudských potrieb. Keďže chcete zarobiť, hľadáte spôsoby ako poskytnúť službu, či tovar lacnejšie, než konkurencia. Avšak vzácnosť ako ekonomická kategória nič nevypovedá o tom, koľko ropy je ešte pod zemou. Ide skôr o bezprostrednú dostupnosť. Na jej vyťaženie totiž treba istú prácu, kapitálové prostriedky, atď.
Ak by naozaj hrozilo vyčerpanie zdrojov ropy, trh by jednoducho alokoval kapitál súkromných firiem do výskumu nových zdrojov a kapacít. Výsledkom by bolo, že niektoré firmy by vyvinuli trebárs vodíkový motor pre autá, vyriešili by problém jeho bezpečného skladovania a vyčerpanie ropy by už nebolo problémom. Musíme si uvedomiť, že nič také ako prírodné zdroje samé o sebe neexistuje.
Až tým, že niekto objaví využiteľnosť nejakej látky sa z nej stane prírodný zdroj. Preto môžu prírodné zdroje neustále pribúdať, i keď tie horniny v pôde vždy boli prítomné. Inými slovami, váš manžel alebo manželka existovali ako osoby aj pred zložením manželského sľubu, ale ako o „manželoch“ o nich môžeme hovoriť až od okamihu svadby.
Napríklad ropa pred dvetisícpäťsto rokmi nebola prírodným zdrojom, lebo bola ľuďom nanič, no pod zemou sa samozrejme nachádzala. Nepoznali jej využitie a ak pri kopaní studne náhodou narazili na ropu a nie na vodu, zúrili, lebo nevedeli čo si počať s čiernou mazľavou tekutinou. Prírodné zdroje vytvárajú až ľudia. Oni ich nepretržite objavujú a premieňajú do využiteľných foriem. Ak sa jedna surovina vyčerpá, zdroje a ich čerpanie sa jednoducho preskupia.
Hovoriť o vyčerpanosti prírodných zdrojov sa dá, len ak rozmýšľame v intenciách nekonečna. Je nepochybné, že surovinovou základňou ľudstva sa raz namiesto ropy stane vodík. Nielen ako náhrada za benzín do áut, ale vo forme deutéria aj ako palivo pre termonukleárne elektrárne.
Aj ekologické „mediálne haló“ často môže spôsobiť, že súkromné firmy pod dojmom vedecky sa tváriacich vyhlásení začnú investície sústrediť na výskum náležitej problematiky. Skúmanie využiteľnosti vodíka ako paliva začal čiastočne pod dojmom týchto správ a čiastočne ako dôsledok obáv po ropnej kríze v 70. rokoch, ktorá však bola spôsobená politikou, nie stavom zásob ropy.
Zásoby vodíka sú na rozdiel od ropy alebo uhlia nevyčerpateľné doslova. Je to najbežnejší prvok vo vesmíre. Kedy prejdeme z fosílnych palív na vodík? Odpoveď je jednoduchá: keď sa to oplatí. Na vodík presedláme, keď jeho získavanie, skladovanie a spracovanie bude lacnejšie ako spracovanie ropy. Je to len otázka vedecko-technického pokroku a ekonomickej kalkulácie.
Mimoriadne aktívne sú už dnes najmä automobilové firmy ako BMW, General Motors a Deimler Chrysler a všetko nasvedčuje tomu, že sú už veľmi blízko riešeniu najnaliehavejších problémov vodíkového pohonu.
To isté platí pre lety do vesmíru a zakladanie kolónií na iných planétach slnečnej sústavy. V 60. rokoch sa predpokladalo, že už v horizonte roku 2000 budú lety do kozmu samozrejmosťou. Nestalo sa tak. Vo vesmíre jednoducho nie je zatiaľ nič také, aby sa nám oplatilo navzdory astronomickým nákladom lietať tam častejšie. Lety na Mesiac boli skôr drahými nástrojmi propagandy, ktorými chceli superveľmoci ukázať svoju prevahu. No dnes sa pomaly stávajú súkromne financované lety do vesmíru finančne rentabilné. Vznikla cena „X – Prize Cup“, ktorá pripúšťa len lety do vesmíru, financované zo súkromných zdrojov.
V USA je už viacero súkromných konštruktérskych týmov a minikozmodrómov, ktoré konkurujú NASA. Podmienky beztiažového stavu sú snom metalurgov a predpokladom pre zliatiny s fantastickými a na Zemi nevídanými vlastnosťami. Máme sa teda načo tešiť ešte aj v prípade, že by sme vyčerpali suroviny z morského dna.
Odpoveď: „keď sa to oplatí“ je zároveň odpoveďou aj na problematiku recyklácie. Nie je vylúčené, že ktosi raz vymyslí technologický postup, ktorý urobí recyklovanie nejakej suroviny lacnejšie, než jej ťažbu. Ale aby sa tak stalo, musíme umožniť blahodárne pôsobenie trhu a konkurencie ako objavného procesu.
Proroci apokalypsy
Hrozilo „vyčerpanie surovín“ niekedy naozaj? Ekologické hnutie by sme si nemali idealizovať. Sú to tiež len ľudia, ktorých často zaujíma vlastná sebaprezentácia v médiách a štedré vládne granty viac, než ochrana prírody. Ak máte katastrofickú správu, vstup do večerných správ máte istý. Ak sa správa týka niečoho tak senzačného ako je „koniec sveta“, médiá vám ochotne zaklopú na dvere aj samé. Obava zo zániku sveta je v nás hlboko zakorenená. Ak sa v minulosti objavila kométa alebo sa blížil nejaký symbolický letopočet, potulní kazatelia, prorokujúci apokalypsu šírili medzi ľuďmi paniku a nepokoje. Dnešní proroci apokalypsy sú zelení a používajú oveľa pestrejšiu paletu farieb, keď vykresľujú blížiacu sa skazu. To však neznamená, že skaza naozaj nastane.
Lukáš Krivošík
(skrátené vyšlo v časopise .týždeň, 19/2005)