ISSN 1335-8715

14-04-2005   Peter Frišo, Branislav Jáger   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Don Quichotte – konečne konzervatívne periodikum

Pre osamelých konzervatívnych pútnikov

Napriek tomu, že sa dosť často používa oxymoron konzervatívne Slovensko, konzervativizmus bol na Slovensku prakticky načisto anihilovaný. Po komunistickom pokuse o konkretizáciu utópie neostal z tradičných postojov kameň na kameni a celá spoločnosť bola daná všanc liberálnym a socialistickým experimentátorom zameraným na pseudointencionálne ciele.

Akýkoľvek zmysluplný politický poriadok bol rozvrátený a celú spoločnosť ovládla redukcionistická logika chladná ako ľad, avšak založená na mylných predpokladoch, ktoré sa jej zakladateľom podarilo presadiť a to i napriek sebazničujúcej negácii skutočnosti, ktorú obsahujú. Konzervativizmus sa stal doménou neznámych pútnikov a svätcov, stal sa uchovávaním relikvie, ktorá raz môže vrátiť k zmysluplnosti transcendencie.

Anihilácia mala byť dokonalá, mocné korene konzervatívneho stromu a zmysluplnej spoločnosti, ktorú živila tisícročná miazga múdrosti boli vytrhnuté, prišlo k veľkému skoku do ničoty. Spoločnosť, ktorá si uzurpovala právo nakladať s prirodzenými právami (v absolútnej negácii do nezmyselného konceptu ľudských práv) ako sa jej zažiada (čítaj rozhodla sa pošliapať všetko dôstojné na človeku) sa nazvala slobodnou v záchvate sarkastického výsmechu. V takej spoločnosti neostalo skutočné miesto pre nejaký relevantný diskurz, naopak ten bol dokonale ovládnutý onou vyššie spomínanou logikou, ktorá ho zmietla.

Toto malo obrovský význam na vznikajúce masmédiá, ktoré ovládli logikalistickí žreci, elita školená v negácii skutočnosti a v rozklade človeka, jeho dôstojnosti a spoločnosti. Niet sa teda čomu čudovať, že najpredávanejšie periodiká na Slovensku dnes už nie sú ani len liberálne, či socialistické (hoci pre noviny in strictu sensu to platí), ale sú to časopisy, ktoré nemajú ani štipku slušnosti a bez zábran ubližujú ľuďom a hrabú sa v ich súkromí.

Na druhej strane rozkladom posledných dobrých inštitúcií a oslabovaním posledných cností, ktoré robili človeka vznešenou bytosťou hodnou úcty robia liberalizmu a socializmu veľkú službu, napriek tomu, že v konečnom dôsledku znamenajú kolektívnu samovraždu, pretože likvidovať a negovať je jediným výsledkom ich činnosti.

Vedomí si týchto skutočností, rozhodli sme sa pre založenie konzervatívneho periodika. Jeho sila nedosahuje ani zďaleka silu spoločenstva prsteňa a úskalia, ktoré s týmto krokom boli spojené sú ďaleko väčšie ako temná Moria, zlý Caradras, Sarumanove nástrahy, orcovia, či samotný Sauron. Napriek tomu sme si vedomí svojej povinnosti voči Bohu, spoločenskému poriadku a morálnemu základu na ktorom mohla vyrásť tá veľká civilizácia. Preto je tu Don Quichotte – konzervatívne periodikum pre najmenšiu z menšín medzi prúdmi v slovenskom spoločenskom myslení. Náš časopis je tu možno len preto – slovami T. S. Eliota, ktorý veľmi dobre videl waste land okolo nás – aby sme vybojovali prehry, ktoré raz povedú ku konečnému víťazstvu.

Ostáva len jedno: a síce zaželať nášmu konzervatívnemu periodiku, aby sa stal osviežujúcim pramienkom čistej vody pre konzervatívnych pútnikov kráčajúcich po cestičkách Pravdy.

Peter Frišo, zástupca šéfredaktora


Editorial

Na Slovensku existujú desiatky, možno stovky tlačených médií, ktoré sa navzájom líšia spôsobom, akým interpretujú realitu. Vlastne, mali by sa. Keď sa ale pozrieme na obsahovú a tematickú štruktúru najvplyvnejších slovenských novín a časopisov, zistíme, že úvodné konštatovanie tohto editoriálu je skôr zbožným želaním. Faktom totiž je, že slovenský čitateľ má popri bulvári k dispozícii pomerne široký výber tlačovín ľavicovo-liberálnej orientácie, ak sa však rozhodne siahnuť po alternatívnom pohľade na svet, jeho možnosti sú značne obmedzené. Logickým dôsledkom tohto nelichotivého stavu je verejná dišputa o témach, ktoré v skutočnosti žiadnymi témami nie sú, zatiaľ čo naozaj dôležité otázky a vážne problémy zostávajú nepovšimnuté. Názory konzervatívne uvažujúcich autorov sú v hlavných slovenských médiách buď priamo ignorované, alebo v nich plnia funkciu akéhosi fackovacieho panáka, ktorého z času na čas podhodia rozzúrenému davu, aby si v záplave reakcií na uverejnený článok mohol ktokoľvek udrieť. Výstupy z takto moderovanej „diskusie“ sú pochopiteľne nezmyselné, neraz vyslovene hlúpe.

Ponúka sa cesta spolupráce s redakciami existujúcich mienkotvorných médií, vždy ochotných obrúsiť nejakú tú hranu politicky nekorektných názorov. Táto cesta je však plná nástrah. Opúšťanie pozícii netolerantného fundamentalistu (známa kategória, do ktorej sa bez problémov zmestí akýkoľvek neliberálny názor) je síce nezriedka odmeňované zaslúženou dávkou publicity, s každým ďalším „prijateľným“ článkom sa však čoraz viac prepadáte do vše požierajúceho bahna menom Stred, čo je, ako poznamenáva R. Scruton, ono „bezpečné miesto, kde sa človek, ktorý v nič neverí nemôže nikdy zmýliť“. V tomto močiari neškodnosti už uviazol nejeden autor a to je dostatočný dôvod na to, aby sa Don Quichotte pokúsil zjednotiť všetkých tých, ktorý sa touto cestou odmietajú vydať.

Slovensko dnes čelí mohutnej záplave ľavicových bludov, ktoré, ako sa zdá, na nás doliehajú zo všetkých strán. A netýka sa to iba médií, slovenská politická scéna je plná hlásateľov abstraktných koncepcií, nehovoriac už o európskej. Jediná politická strana v našom národnom parlamente, ktorá sa netají svojou kresťansko - konzervatívnou orientáciou je denne vystavená nemilosrdnej sústredenej paľbe ľavicovo-liberálnych médií, disponujúcich kalibrami každého druhu, vrátane ťažkého delostrelectva najvplyvnejšej televízie. Je obdivuhodné, že takejto brutálnej sile dokáže dlhodobo odolávať, hoci chrbát jej z času na čas kryje jediný .týždenník.

Chvála Bohu, že na potulkách Slovenským parlamentom ešte sem tam natrafíte na nejakého konzervatívca a v trafike si kúpite aspoň jeden konzervatívny časopis. Táto situácia nás ale neuspokojuje. Dnešným dňom sa hŕstka pešiakov pripája na stranu pozične slabších, aby po ich boku čelila obrovskej presile a zdieľala ich osud. Veríme, že skôr, či neskôr začnú vyvierať ďalšie pramienky, ktoré k sebe budú nachádzať cestu, a ktoré sa časom možno spoja v jeden silný prúd. Redakcia Dona Quichotta si to úprimne želá.

Naše plány tak trochu pripomínajú ambície najznámejšieho Španiela všetkých čias, románovej postavy Dona Quichotta de la Mancha. Zrkadlo a pýchu španielskeho rytierstva napadla podľa autora slávnej knihy „tá najpodivnejšia myšlienka, na akú kedy na svete blázon prišiel“, totiž že pre dobro krajiny, ako aj rozmnoženie svojej cti je vhodné, ba priam nutné pustiť sa do naprávania všakovakých krívd, neprávostí, bojovať so zločincami, pomáhať vdovám a pannám, skrátka činiť všetko to, čo kedysi dávno prináležalo potulným rytierom. Marxistický doslov knihy, ktorým je opatrené jedno z jej vydaní z čias totality, čitateľovi podsúva názor, podľa ktorého autor poňal svojho hrdinu ako „vášnivého vyznávača falošného ideálu, vyčítaného z absurdných kníh, odvodeného z efektnej, ale lichej ideológie, ktorú sa patrí usvedčiť a odhaliť“. My sa však spolu s Donom Quichotom nazdávame, že byť rytierom nie je bláznovstvo, hoci je to obrovský záväzok. Čestnosť, udatnosť, odvaha, principiálna obrana slabých a túžba konať veľké veci pre Boha sú vlastnosti, ktoré sú podľa sv. Ignáca rytierovi vlastné. Veríme, že tento ideál nevyjde z módy nikdy.

Don Quichotte de la Mancha sa vzdorovito odmieta prispôsobovať dobe, v ktorej žije a bezpodmienečne trvá na ideáloch dobra, pravdy a lásky. Považuje ich za natoľko dôležité, že v tejto oblasti vylučuje akýkoľvek kompromis – vyjadrené súčasným žargónom newspeaku a politickej korektnosti – je netolerantný, resp. ultrakonzervatívny. Podľa už spomenutého doslovu bol jeho „falošný idealizmus“ a „mravný fanatizmus“ odsúdený na zrážky so železnou hradbou skutočnosti, z ktorých si mal odnášať „zaslúženú trpkú dávku hrčí, výpraskov a výsmechu“. O čomsi vypovedá skutočnosť, že aj dnes, v čase slobody, sú podobné vyjadrenia bežne adresované ľuďom, ktorí si zachovali svoje zásady a charakter. Nerobíme si ilúzie, že práve nám sa dostane šetrnejšieho prístupu. Napriek tomu veríme, že naša práca má zmysel a budeme sa zo všetkých síl usilovať robiť ju čo najlepšie.

Branislav Jáger, šéfredaktor

www.donquichotte.sk

  Zdravicko
   Juraj Ozábal 10-05-2005 13:38

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak