 |
|
|
Slovensko privítalo G. W. BushaGeorge Bush senior mal po niekoľkých týždňoch od pádu komunizmu na Václavskom námestí v Prahe svoj prejav. Jeho syn, terajší prezident Spojených štátov amerických George W. Bush, predniesol svoju reč 24. februára 2005 na Hviezdoslavovom námestí takmer sedemnásť rokov od sviečkovej manifestácie. Téma slobody u Bushovcov dominuje... Bushovmu prejavu - dúfam - prišli na chuť aj odporcovia jeho zahraničnej politiky. Bola to silná reč o slobode a demokracii. Účastníkov na námestí privítal ako „obyvateľov slobodného Slovenska“. George Bush v prejave spomenul porevolučné slovenské úspechy: „Slováci urobili historický progres. Znovu ste získali suverenitu a nezávislosť. Vybudovali ste úspešnú demokraciu. Založili ste slobodné hospodárstvo. A v poslednom roku sa bývalý člen Varšavského paktu stal členom NATO a zaujal právoplatné miesto v Európskej únii. Každý Slovák môže byť hrdý na tieto činy.“ V príhovore spomenul vojnu proti terorizmu, Irak, Ukrajinu a niekoľko ďalších krajín, ktoré v súčasnosti zohrávajú boj o slobodu. Taktiež sa vyjadril, že zjednoduší cestovanie Slovákov do USA. Tento výrok sa stretol s okamžitým aplauzom. Prezident Bush zanechal aj odkaz novej porevolučnej generácii: „Musia sa naučiť, že sloboda je drahocenná a nesmie sa považovať za samozrejmosť; že zlo je reálne a musí sa mu čeliť; že trvajúca prosperita vyžaduje slobodu slova, náboženskú slobodu a slobodu zhromažďovania; a že na zabezpečenie slobody doma musí byť chránená vonku.“ Záver patril síce patetickým, ale dobrým slovám: „Prišiel som sa vám poďakovať za váš príspevok k šíreniu slobody a povedať vám, že Američania oceňujú vašu odvahu a vaše priateľstvo. Za všetkých Američanov ďakujem, nech vás Boh žehná.“ Najvyššiemu americkému predstaviteľovi z Bieleho domu patrilo Hviezdoslavovo námestie vo štvrtok 24.februára 2005 od 12:17 do 12:39. Týchto niekoľko minút sa nepochybne zapíše do novodobej slovenskej histórie. George Bush predniesol svoj pohľad na veci naše - domáce, ale i zahraničné. Nebol vôbec vágny, jasnými slovami pomenúval spoločenské a politické javy. Šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb napísal v New York Times z 20.2.2005 článok s titulkom Be True. Buďte pravdivý. Dúfajme, že Slovensku prítomnosť Georga W. Busha pomohla v uvedomení si, čo to znamená hľadať pravdu. A - ako to neprekonateľne tvrdí Biblia - pravda nás vyslobodí.... Matúš Demko God bless you, George Prezident USA na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave Je štvrtok 24. februára 2005. Od včerajšieho večera je v hlavnom meste Slovenska na návšteve prezident Spojených štátov amerických George W. Bush. V chladnom ráne nenáhlivo poletujú snehové vločky. Kráčame ulicami starého mesta smerom k mostu SNP, odkiaľ je jediný vstup na Hviezdoslavovo námestie. V dlhom rade pred prvým „check-pointom“ stoja spolu s nami mnohí prevažne mladí ľudia. Ktovie, prečo prišli. Niektorí sú možno zvedaví, ako vyzerá jeden z najmocnejších mužov sveta naživo. Iní prišli ako Bushovi oddaní priaznivci s pocitom, že práve teraz sa tu píšu dejiny. A niektorí sa možno pridajú k zúfalému hlúčiku „demonštrantov“ a budú od Busha žiadať „slobodu pre Irak“. Nuž, americký prezident na bratislavskom námestí – to sa nevidí každý deň a všakovakí aktivisti za všelijaké práva to isto vnímajú ako svoju životnú šancu. Dnes sú však na námestí vo výraznej menšine. Kontrola bola prekvapujúco rýchla a nedôsledná. Z omylu nás vyviedol druhý „check-point“, ktorý mali pre zmenu pod palcom Američania a tí nenechali nič na náhodu.. Agenti sú slušní, ale neúprosní. Vonku musí zostať sklo, plastikové fľaše, spreje, ovocie. Jeden z nich si povzdychne: „This is why people hate us.“ Druhý s úsmevom kontruje: „Actually, I would hate us, too.“ Prichádzame k tribúne, pred nami zátarasy. Hudba z bočného pódia, ktorá má za úlohu zabaviť ľudí počas čakania, vyvoláva rozpaky a väčšiu pozornosť nevzbudí ani moderátor Peter Kočiš. Pohľady sú upreté dopredu, na tribúnu, okolo ktorého pobiehajú americkí agenti. Týchto ľudí poznáme iba z amerických thrillerov, a tak sa nám zdá, že všetko, čo robia, je výnimočné. Oči nám vylietajú nahor, na strechách Carltonu a opery stoja ostrí chlapíci v čiernom. Sivou oblohou z času na čas preletí helikoptéra. Keď otvoria prvé zábrany, ľudia sa rozbehnú vpred, aby chytili čo najlepšie miesto. Bežíme tiež, napokon sme sa ocitli celkom blízko, asi tri metre od rečníckeho pultu so slovenským znakom. Čas plynie pomaly, prsty máme úplne skrehnuté. O jedenástej nastáva kríza. Mrzneme už tri hodiny a Busha nikde. Ľudia okolo začínajú byť nespokojní, sneží stále hustejšie. Hovoríme si, že keď sme vydržali doteraz, hodinu ešte zvládneme. Okolo trištvrte na dvanásť prichádza usmievavá ministerka zahraničných vecí Condoleezza Rice. Dav aplauduje, niektorí na ňu pokrikujú: „Condi!“ a mávajú americkými a slovenskými zástavkami, ktoré medzitým začali rozdávať. Posledné minúty plynú azda ešte pomalšie. A zrazu je tu! Slovenským najvyšším ústavným predstaviteľom sa dostane vlažného potlesku, všetci sa stavajú na špičky, aby uvideli toho, kto ide za nimi. Prezident Spojených štátov amerických. Pravdaže, aj s manželkou. Po prejave Mikuláša Dzurindu, ktorý by bol azda dôstojnejší bez žoviálnych vsuviek, vystupuje dopredu George W. Bush. Nepopierateľnú charizmu osobnosti hneď na začiatku potvrdzuje usmievavým „Dobry den“. Zabúdame na mráz, počúvame prejav, ktorý je jasný, jednoduchý a pritom dobre premyslený. Kľúčovým slovom je sloboda, čo neprekvapuje – na myšlienke slobody pre všetkých stavia Bush svoju zahraničnú politiku. Zvláštny okamih nastáva, keď George W. Bush pripomína udalosť, ktorá sa na Hviezdoslavovom námestí stala pred takmer 17 rokmi – sviečkovú demonštráciu v roku 1988. Je to prekvapujúce, lebo z dejinného nadhľadu sa pád režimu viaže s rokom 1989 a ako prvotný impulz sa zväčša vníma demonštrácia 17. novembra v Prahe. Prezident Bush však hovorí, že boj za slobodu neprebiehal niekde tam, ďaleko od nás, ale práve tu. V našom meste, na tomto námestí. Dáva tak najavo, že jeho prejav sa nedrží len osvedčených fráz. A ľudia pozorne načúvajú. Bez akéhokoľvek zbytočného pátosu mi náhle to, že ho počujem, že sa mu dívam do očí, pripadá ako zázrak. Americký prezident na Hviezdoslavovom námestí. Kde sme boli pred 17 rokmi? A komu vlastne vďačíme za to, že tu dnes môžeme stáť? Prejav iba vzdialene narúša piskot a skandovanie niekoľkých protestujúcich. Pozornosť na chvíľu vzbudí krátka exhibícia dlhovlasého mladíka uprostred davu. Bush sa na chlapíka s obviňujúcimi transparentmi chápavo usmieva. Nenechá sa rušiť, dotýka sa situácie na Ukrajine, v Iraku, krajinách, ktoré sa tiež usilujú vydobyť si slobodu. Keď hovorí, že „zlo je skutočné a musíme mu čeliť,“ v tvári mu vidno maximálne sústredenie. Počas prekladu do slovenčiny sa však opäť usmeje, kýva smerom k ľuďom. Je vidno, že sa teší. A napokon – v mene všetkých Američanov – „Dakujem, God bless you all.“ Spolu s Laurou si podáva ruku s našimi „najvyššími“, zdraví všetkých naokolo. Z davu ktosi nadšene kričí: „Miki, dokázal si to! Miki! Dokázal si to!“ Bush schádza medzi ľudí a za asistencie ochranky si s nimi podáva ruku. Jeden starší pán v prvom rade ho spontánne objíma. A potom už... ulice plné zablateného snehu, treba ísť do práce, všedný život. Boj za slobodu? Kde? Kedy? Nikto nehovorí, že Amerika je raj a Bush dokonalá bytosť. Nikto nehovorí, že všetko v histórii urobila táto krajina tak, ako mala. A nikto nehovorí, že odteraz bude všetko nádherné len preto, že sa v Bratislave objavil americký prezident. Ale pre mňa boli Bushove slová a stisk jeho ruky v ten deň znamením toho, že „niekedy sa dejú dobré veci“. A že dôležité nie je len to, akí sme, ale aj to, akí môžeme, akí chceme byť. GOD BLESS YOU, GEORGE! Kristína Uhlíková Je SLOBODA len frázou? „Rátal som to! Slovo sloboda použil šestnásťkrát“, pošepkal mi akýsi neznámy muž, stojaci vedľa mňa, vo štvrtok na Hviezdoslavovom námestí, počas prejavu G. W. Busha. V jeho hlase bolo cítiť istý sarkazmus. „Frázista!“ Odvrkol ten muž a odpľul si na zem. Je sloboda naozaj len frázou? Považovať slobodu za frázu môže len človek, ktorý ju buď nikdy nemal a nevie teda, o čom je reč alebo sa k nej dostal ako slepé kura k zrnu a nevie teraz, čo si s ňou počať. S častým užívaním slova sloboda u prezidenta Busha ostro kontrastujú prejavy našich najpopulárnejších politikov. Napríklad Róbert Fico nepoužíva toto slovo takmer nikdy a bolo by zrejme ťažké nájsť čo i len jeden jeho prejav, kde je sloboda spomenutá aspoň raz... Sloboda nie je frázou, ale predpokladom pre všetky ostatné hodnoty. Už Boh dal ľuďom čosi, čo neposkytol ani svojím anjelom: možnosť slobodne si zvoliť hoci aj zlo. Koncept slobody, charakteristický pre západnú civilizáciu znamená, že smieme voliť medzi možnosťami a požívať pozitívne plody našich rozhodnutí. Tento koncept však obnáša aj nutnosť niesť zodpovednosť, ak sa dôsledky našich rozhodnutí ukážu ako negatívne. Len sloboda vybrať si aj zle, dáva zmysel morálke. Tam, kde má človek všetko nariadené, nie je pre mravnosť nijaké miesto. Je nutné uvedomovať si, že moment zodpovednosti je neoddeliteľnou súčasťou slobody. Sloboda totiž neznamená bezbrehú voľnosť. Končí tam, kde sa porušuje sloboda iných. Dobrým príkladom je aj protest zdegenerovaných feťákov v zadnej časti Hviezdoslavovho námestia. Kvôli ich hlasnému hluku si mnohí obyvatelia hlavného mesta nemohli vypočuť prezidentov prejav. Mali právo na vyjadrenie nesúhlasného názoru, ale tak, aby nerušili ľudí, ktorí ich pohľad nezdieľajú... Ale späť k slobode! Prezident Bush zastáva veľmi správnu myšlienku, ktorá je tu prítomná snáď od Mojžišových čias, no v každej dobe pôsobí radikálne. Tvrdí (a povedal to aj v Bratislave), že každá ľudská duša si zaslúži žiť v slobode. Slovensko si pred pätnástimi rokmi obulo galoše slobody. Sme mladou demokraciou a tie topánky sú nám ešte stále trochu veľké. No postupne do nich dorastáme. Lukáš Krivošík Bush na Hviezdoslavku Po uplynutí posledných pár dní môžeme skonštatovať, že Slovensko organizačne zvládlo ďalší veľký summit. Nakoniec ho všetci prežili v zdraví, po menších obavách aj jeho dvaja protagonisti - prezidenti Bush a Putin. Aj keď pravda, mnohým Bratislavčanom skomplikovali život rôzne dopravné obmedzenia, zvlášť uzatvorenie Nového mostu, ktoré spôsobilo zápchy a dopravný chaos. Ten sa dotkol najmä Petržalčanov, ktorí s nie príliš veľkým nadšením tipovali, kamže sa asi dostanú verejnou dopravou. Nuž, roky sa volalo po silnejšej propagácií Slovenska v zahraničí, máme ju tu. Zábery nášho hlavného mesta sa celé dva dni ukazovali v spravodajských blokoch azda všetkých dôležitých informačných médií. Napriek zopár prešľapom a diplomatickým faux pas slovenská strana zvládla organizáciu na úrovni. Aj keď nedá sa mi nespomenúť excelovanie nášho pána prezidenta, z ktorého som mal pocit, že možno aj oľutoval, že pred rokom ohlásil svoju kandidatúru. Miestami to vyzeralo, že prehliadku na letisku vedie Bush a nie Gašparovič. Možno by pomohlo, keby náš prezident vedel po anglicky povedať aj čosi viac ako len gud ívning. Aj keď Gašparovičov protikandidát, ktorý na nás číhal v druhom kole prezidentských volieb, by svojou charizmou asi zapríčil presunutie summitu ďaleko za hranice našej krajiny... Busha si prišlo na Hviezdoslavovo námestie vypočuť asi desaťtisíc ľudí. Vystúpenie malo tak trochu atmosféru rockového koncertu - tlačenica, časový sklz, až napokon najskôr prichádza vystúpenie predkapely vo forme premiéra Mikuláša Dzurindu, a za ním živý prejav prezidenta Busha tak, ako sme ho doteraz poznali len zo CNN. Súdiac podľa obsahu rôznych článkov, nálad a internetových diskusií by sa dalo očakávať, že Slováci Busha vypískajú. Nestalo sa. Až na pár demonštrantov, ktorí pútali pozornosť rovnakého počtu novinárov, sa Bush stretol s pozitívnymi reakciami. Demonštrantov síce prišlo málo, predsa ma ale na TA3 zaujala otázka jedného z nich, ktorý sa akoby s výčitkou voči slovenskému národu pýtal: Ako je možné, že v Nemecku či Bruseli demonštrovali tisíce ľudí a u nás nič? No možno preto, že Slovensko má s politickým idiotizmom svoje skúsenosti. Možno by o tom aj čosi počul, keby sa počas Bushovho príhovoru nepokúšal robiť na námestí bordel. Ale ako poznamenala jedna prizerajúca sa pani: Blbý nikdy nenechá druhého rozprávať. Najväčším paradoxom ale je, že pacifistické povahy sa väčšinou snažia Busha vykresliť ako krvilačného vojnového štváča. Realita však ukazuje, že agresivitu prejavujú skôr bojovníci za mier (aj keď treba podotknúť, že u nás zatiaľ nie), zatiaľ čo Bush pôsobí veľmi príjemným a pokojným dojmom. Koniec-koncov, mnoho ľudí, ktorí sa s ním osobne stretli, s úsmevom dodávajú, že pôsobí ako chlapec od susedov. Je to síce nezvyčajný úkaz, ale na námestí sa vyskytovalo viac proamerických jedincov, aj keď tí na seba upozorňovali podstatne menej. V Bratislave našťastie strety rôznych názorov zatiaľ nemajú násilný charakter. Zrejme je to aj tým, že sme predsa len malým mestom, nakoniec sa teda aj tak večer všetci stretneme v tej istej krčme, kde sa môžeme s chuťou pohádať. Pokojný priebeh tohto summitu, ale aj minuloročného parlamentného zhromaždenia NATO, je dobrou vizitkou pre Bratislavu a tiež pozitívnym signálom pre budúci výber dôležitých politických stretnutí. Viedeň či Praha začínajú mať reálnu konkurenciu. A všimli ste si to? Celé dva dni nikto nehovoril o Superstar alebo Mojsejovcoch. Vidieť Busha na Hviezdoslavku asi naozaj zaujalo aj flegmatickejšie povahy. Ale teraz späť do reality: ako je možné, že v piatok vypadol Samo Tomeček? |
25-02-2005
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|