ISSN 1335-8715

28-01-2005   Jozef Kučerák   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Kultúrna revolúcia bez desatora

Anekdota z čias socializmu hovorí o návšteve amerického symfonického orchestra v Moskve. Americký dirigent debatoval s moskovským kolegom. Ten si pochvaľoval, že oni antisemitizmus nepoznajú, pretože v jeho orchestri je desať Židov a majú rovnaké postavenie ako všetci ostatní. To je zaujímavé, vraví americký hosť, aj v mojom orchestri sú asi Židia, no vôbec neviem, koľkí.

Prešli roky, socializmus vo východnej Európe padol, no moskovská podoba symfonického orchestra sa už stihla presťahovať do USA a západnej Európy. A odtiaľ znovu prichádza v prepracovanejšej podobe a v širšom zábere k nám. Celá spoločnosť sa stáva takým symfonickým orchestrom – čím menšia pozornosť sa venuje hudbe, tým väčší dôraz sa kladie na zastúpenie, kvóty, rovnosť, nediskrimináciu, toleranciu, pozitívnu diskrimináciu, či zvýhodnenie niekoho alebo niečoho.

Dôvod tohto comebacku je jednoduchý. Postkomunistom v bývalých socialistických krajinách sa výrazne zmenšilo bojové pole za znovunávrat komunizmu. S potešením však zistili, že v západných krajinách majú pevných spojencov, ktorí cieľavedome usilujú o socializmus, alebo ktorí vo svojej horlivosti či naivite ani nevedia, že ich činy sú ako vystrihnuté z manuálov učiteľov marxizmu. Diktatúra proletariátu a triedny boj tam už nie sú v móde, zato vedia, že spoločnosť sa dá úspešne zmeniť kultúrnou revolúciou. A aby to bolo príťažlivejšie, stačí sa prihlásiť k liberalizmu, dať mu ľavicový, kolektivistický obsah a vlna kultúrnej revolúcie už potom priťahuje všetkých inžinierov a projektantov sociálnych zmien.

Zaručená je najmä popularita medzi intelektuálmi. Veď koľkí z nich nekoketujú s vidinou novej, lepšej, spravodlivejšej spoločnosti? „Špekulácie o možnej úplnej rekonštrukcii spoločnosti uspokojujú chuť intelektuála oveľa viac než praktickejšie a krátkodobé úvahy tých, ktorí sa snažia o pokojné zlepšovanie existujúceho poriadku“. To nehovorí nik iný ako predstaviteľ klasického liberalizmu, Friedrich August von Hayek.

Infekcia ľavicového "liberalizmu"

Infekcia tohto ľavicového "liberalizmu" postihuje najmä umenie, kultúrne, spoločenské, výskumné a vzdelávacie ustanovizne. Umelci, pedagógovia, filmoví režiséri, novinári, filmové a rockové idoly sa priam pretekajú v nenávisti voči tradičnému kapitalizmu a jeho morálnym normám, založených na kresťanských princípoch, aby vytvorili lepší svet, svet slobody, tolerancie, rovnosti všetkých ideí, náboženstiev, kultúr, pohlaví, rás, sexuálneho zamerania, svet hodnotového relativizmu a nihilizmu. Každého, kto prejaví vyhranený názor, kto sa usiluje odlíšiť dobro od zla, civilizovanosť od barbarstva, úctu k životu od terorizmu, preventívnu vojnu od agresie, či samovražedné útoky od ochrany pred nimi, považujú za dogmatika a netolerantného človeka.

Pre ľavicových "liberálov" neexistujú žiadne všeobecné pravdy, ktoré by stáli nad človekom, nad spoločnosťou. Pravdou je pre nich všetko, čo podľa nich rozširuje slobodu a rovnosť. Preto odhadzujú všetky normy, zvyky, tradície ako zbytočnú príťaž, ako predsudok. A toleranciu rozširujú na všetko, čo sa dosiaľ považovalo za nenormálne, neetické alebo neslušné.

Ani ľavicoví "liberáli" v našich domácich podmienkach nechcú nijako zaostať za touto revolučnou vlnou formovania nového sveta. Veď podmienky sú momentálne veľmi priaznivé. Stačí odkukať, čo sa deje v krajinách na západ od nás, podporiť to argumentom, že ide o aplikáciu skúseností z vyspelých krajín a všetko to ešte poistiť kampaňou za podporu návrhu ústavy Európskej únie. Veď v jednom superštáte s jednou ústavou budú predsa – ak nie hneď, tak postupne – platiť rovnaké pravidlá rovnosti a tolerancie od Čiernej na Tisou až po Lisabon.

Tolerancia s výnimkami

Rovnosť a tolerancia ľavicových "liberálov" má však jednu „malú“ výnimku: nesúhlasný názor a postoj voči nim sa netoleruje. Na revolučnej ceste k rovnosti treba vylúčiť všetkých, čo o tejto ceste pochybujú, dať im známku netolerantnosti a neskôr uzákoniť aj možnosti ich potrestania. Keď si to mohli dovoliť vo vyspelom Švédsku, prečo by to nešlo aj u nás? Veď militantní ľavicoví "liberáli" v rôznych výboroch, združeniach na ochranu menšín, vo feministických úderkách, v antidiskriminačných hnutiach, vo výboroch v Európskom parlamente už majú jasno, ako chcú z celej Európy stvoriť ideálny svet rovnosti a tolerancie. A v tom ich predsa nemôžu zdržovať Palko, Lipšic, Hrušovský a celé KDH s ich neochotou uznávať registrované partnerstvá, s ich úsilím o národnú suverenitu v rozhodovaní o sociálno-kultúrnych inštitúciách. Prekážať by nemala ani nejaká netolerantná Záborská, zaťažená ešte náboženstvom a stáročnými tradíciami. A vôbec, aj náboženstvo a cirkev so svojim učením je prekážkou k slobode a rovnosti podľa predstáv týchto "liberálov". Treba ich odstrániť, dostať na okraj spoločnosti. Cirkvi treba pripomenúť minulosť, poznačenú inkvizíciou, stredovekým tmárstvom alebo násilím. Poukázaním na prípady pedofílie kňazov jej treba dať úder pod pás, aby stratila morálne právo vystupovať proti ľavicovému "liberalizmu".

Príklad tolerancie a slobody ľavicového strihu v slovenských podmienkach nám predvádza najmä takzvaná "liberálna" strana. Svojimi projektmi antidiskriminácie, rovnosti, volebných kvót či ochrany menšín „rozširuje“ individuálnu slobodu tak, že si berie na pomoc štát, jeho inštitúcie, zákony, represívne zložky. Asi im neprekáža, že potom už nezostane priestor na individuálnu voľbu. Podľa nich je zrejme úlohou štátu a jeho inštitúcií prinútiť jednotlivcov konať dobro. Dobro, ktoré oni definovali a ktoré premietli do zákonov. Takáto politika strany slovenských "liberálov" však nijako neprekvapuje. Príklonom k súčasným trendom pragmatického "liberalizmu" možno ani sami nevedia, že len kopírujú politiku súčasnej západnej sociálnej demokracie. Darmo sa zaštítia pojmom liberalizmu.

„Liberalizmus kedysi – v minulom storočí – skutočne býval predstaviteľom a obrancom slobody. Ale to, čo sa liberalizmom nazýva dnes, opustilo svoje dedičstvo obrany slobody jednotlivca a stalo sa zvláštnou formou toho, čo sa v Európe nazýva demokratickým socializmom,“ píše Frank S. Mayer v knihe Vzbura proti revolúcii dvadsiateho storočia.

Vieme čo je normálne?

Tolerancia a rovnosť podľa ľavicových "liberálov" vedie k pozoruhodným dôsledkom. Keď bola nedávno v rozhlase akási debata o sexuálnej orientácii, pôsobilo to tak, že diskutujúci sa priam pretekali nie v tom, ako tolerovať homosexualitu, ale ako ju zviditeľniť, preniesť zo sféry intimity a súkromia na verejnosť. Jedna poslucháčka sa celkom úprimne priznala, že má odpor voči homosexualite a že by homosexuálovi nemohla podať ruku. Keď sa nakoniec spýtala, prečo diskutujúci považujú homosexualitu za normálny jav, približnou reakciou zo štúdia bola šokujúca protiotázka: „A vieme vôbec, čo je normálne?“

Naozaj nás chcú radikálni liberáli dostať do situácie, že heterosexualitu, ktorú „vykonštruovala“ príroda alebo možno Prozreteľnosť ako dar a prostriedok rozmnožovania a zachovania existencie ľudstva, máme posudzovať rovnako ako homosexualitu a obidve orientácie považovať za rovnako normálne alebo rovnako nenormálne? Ak áno, potom nám musí byť jedno aj to, či sa ľudstvo (alebo, aby sme zostali doma – slovenský národ) bude rozmnožovať alebo či vymrie.

Ak áno, potom už naozaj možno vzťah homosexuálnej dvojice v spoločenskej škále hodnôt umelo posunúť vyššie zrovnoprávnením s manželstvom. Napokon, to je aj obsahom a zmyslom propagátorov tohto smerovania. Niektorí z nich si berú na pomoc pozitívne právo (veď rodina aj tak nie je právne presne definovaná, z právneho hľadiska sa tam teda „vmestí“ aj homosexuálny vzťah), ďalší primiešajú trochu populizmu (veď ani duchovní či mníšky nemajú rodiny a napriek tomu im štát priznáva spoločenský status a dáva im peniaze, ktoré by sa určite zišli mladým rodinám) alebo jednoducho navrhnú zbaviť sa tradičnej rodiny ako predsudku (má byť tradičná rodina, ktorú predkladá autorita v sutane, posvätná ako krava v Indii?), iní zasa argumentujú menším zlom (veď registrované partnerstvá by boli určite menším ohrozením rodiny ako spôsob života niektorých katolíckych duchovných).

Zasejme vietor relativizácie hodnôt heterosexuálnych a homosexuálnych vzťahov a budeme žať búrku v podobe zániku národa. Veď prírastky obyvateľov Slovenska už aj tak klesajú (podobne ako vo všetkých krajinách západnej civilizácie) a ak k tomu ešte pridáme tvrdohlavé úsilie tých istých ľavicových liberálov (ruka v ruke s komunistami a postkomunistami) premeniť štát na opatrovateľský ústav, potom nás naozaj čaká takáto budúcnosť. Presnejšie, nečaká nás žiadna budúcnosť. Veď ak sa o každého občana v núdzi a starobe má postarať štát namiesto rodiny či dospelých detí, tak deti nikdy nebudú na vrchole hodnotových preferencií rodiny. Jednou z hlavných príčin vymierania obyvateľstva v bohatých západných civilizáciách nie je samotný rast bohatstva, ale presun veľkej časti tohto bohatstva do rúk zaopatrovateľského štátu podľa receptu na sociálne orientovanú ekonomiku z kuchárskej knihy ľavičiarov.

Dva svety tolerancie a slobody

Svet spomenutej rozhlasovej poslucháčky a svet antidiskriminačného zákona sú dva svety. Ten prvý je možno svetom tolerantných i netolerantných ľudí (i keď, pokiaľ ide o poslucháčku, jej postoj nemožno nazvať netolerantným, pretože ním neobmedzuje homosexuálne správanie iných osôb). Je však ľudsky prirodzenejší, než ten druhý, v ktorom sú len neslobodní ľudia. Slobodný človek môže konať dobro len vtedy, ak má možnosť výberu medzi dobrom a zlom. Môže byť tolerantný len vtedy, ak má slobodnú vôľu byť aj netolerantný. Ak nemá slobodu byť zlým, nemôže byť ani cnostným. Svet antidiskriminačných zákonov ho o túto možnosť voľby ochudobňuje, robí z človeka mechanickú figúru, automat, ktorý koná „dobro“ pod silou zákona, na želanie štátu. A tu sa dostávame k paradoxu súčasných sporov medzi ľavicovými "liberálmi" na jednej strane a náboženstvom a cirkvou na strane druhej.

Tí prví nám pred očami mávajú heslami slobody, rovnosti, tolerancie, no v skutočnosti viac humánnosti, tolerancie i individuálnej slobody ponúka náboženstvo a cirkev. Tí prví oberajú človeka o slobodu voľby, pomocou štátu prenášajú do zákonov, nariadení a trestov to, čo má zostať v oblasti morálky a etiky, nútia ľudí relativizovať a zjednotiť hodnotový systém a porušenie tejto jednoty chcú stále viac trestať. Náboženstvo prijíma človeka i s jeho chybami. Nesúhlasí s konaním, priečiacim sa kresťanskému učeniu, ale zároveň je tolerantné voči jednotlivcovi, aj keď sa dopúšťa „nekresťanských“ skutkov. Náboženstvo človeka netrestá, nevynucuje si dobro a cnosti silou zákona, vedie presviedčaním na cestu dodržiavania princípov, ktoré sú vlastne princípmi celej našej civilizácie. A súbežne s cirkvou slobodne žijú aj – z jej hľadiska – „zblúdilé ovečky“.

Dostávame sa tak do situácie, keď ľavicoví "liberáli" individuálnu slobodu občana ohrozujú a náboženstvo a cirkev ju chráni.

Rozkážeme vetru, dažďu...

Slávni fyzici, keď prišli na hranicu svojho poznania, stali sa veriacimi, nadobudli väčšiu úctu k prírode a jej silám. Svetovo uznávaný český neurochirurg naznačuje, že za tajomstvom inteligentnej komunikácie nervových buniek je možno duša. Môžeme a nemusíme tomu veriť. Ale bez ohľadu na to by sa očakávalo od všetkých tých, čo zasahujú do ľudských vzťahov, že budú mať aspoň trochu pokory pred komplikovanosťou ľudského jedinca a že nebudú s občanom a spoločnosťou manipulovať tak, ako to chcel komunizmus svojou metódou „Rozkážeme vetru, dážďu“. Že budú mať trochu skromnosti a úcty voči tradíciám a zvykom, ktoré sa prirodzeným spôsobom vyvíjali a udržovali ľudstvo po tisícročia. Skrátka, aby vo svojej intelektuálnej nadutosti nerobili zo seba inžinierov ľudských vzťahov.

Ale ľavicoví radikáli veľkou skromnosťou ani pokorou neoplývajú. Sú veľmi horliví zbúrať zvyky, tradície a vytvoriť nové normy správania, nových hrdinov, nové inštitúcie, nové sviatky, nové zákony a nové represie. Hlásajú slobodu, pritom však neoslobodzujú človeka od nadmernej moci štátu, ale ho chcú „oslobodiť“ od štandardov dobra a pravdy a od tradícií.

Ovocie pyšného sebavedomia ľavicového liberalizmu, spoliehajúceho sa len na vlastný rozum, už viditeľne dozrieva v podobe životných štýlov mladej generácie. Životných štýlov bez akýchkoľvek transcendentálnych hodnôt, alebo len s hodnotami, ktoré sa od útleho detstva, a dokonca oficiálne začínajú formovať obvykle len ovládaním počítača. Tej generácie, ktorá sa už nestretla – zjednodušene povedané – s desatorom božích prikázaní. Nie je lákavé pre mladého človeka nezaťažovať sa tradíciami, historickými koreňmi, minulosťou, prirodzenými väzbami kresťanstva a našej civilizácie? Nie je pohodlnejšie odbúrať všetky konvencie a púšťať sa do dobrodružstva nepoznaného a neznámeho spôsobu života? Nie je vzrušujúce alebo aspoň zábavné ako tému dňa sledovať „umelecké“ celebrity rovnakého pohlavia, ako sa pri preberaní cien bozkávajú, čítať a dozvedieť sa, či nejaká moderátorská hviezdička je lesbičkou alebo heterosexuálkou? Načo sa trápiť učením o hrdinoch našej histórie, keď za pár minút, bez námahy a bez učenia, sa môžeme oboznámiť s hrdinami South Parku alebo Sexu v meste a s ich slovníkom? Načo sa učiť etikete a slušnosti, keď si môžeme uvoľniť akýkoľvek vulgárny slovník na verejnosti, tak ako si ho už bežne uvoľňujú dokonca aj volení politici?

Pred viacerými rokmi sa človek v spoločnosti obvykle spýtal, či môže povedať nejaký pikantný vtip. A na verejnosti to už vôbec neprichádzalo do úvahy. Dnes, v rámci tolerancie, sa na čitateľa či diváka už ako štandard valí obrazne i doslova uragán podpásových vtipov a scénok. Vulgarizmus sa nesmie vynechať ani v úsilí o rovnoprávnosť žien. „Šialená feministická štetka ... zobrala som vám názor z úst?“ – to je slogan, ktorý sa objavil v zahraničí na demonštrácii feministiek ako preventívna zbraň na vopred vykonštruovaných protivníkov – mužov. Samozrejme, na internetovej stránke slovenských feministiek si práve tento vyslúžil najväčší obdiv.

Do životného štýlu bez hodnôt pravdy a cnosti a tradícií samozrejme nepatrí ani náboženstvo a cirkev. Preto popíšeme plno novinových a internetových stránok s názormi a výzvami, aby sa tí klerikáli v sutane do nás, „voľnoštýliarov“, nestarali.

Václav Havel hovorí, že sa vytvára prvá ateistická civilizácia v dejinách ľudstva. Na konferencii Fórum 2000 si položil otázku: „Není snad celá povaha současné civilizace, s její krátkozrakostí, s jejím pyšným důrazem na lidského jedince jako na vrchol stvoření a jeho pána a s její neomezenou důvěrou ve schopnost člověka pojmout všehomír nástroji svého racionálního poznání, není snad to všechno jen přirozeným projevem úkazu tak prostého, jakým je ztráta Boha?“

Odvrátená tvár tolerancie

Na jednej strane teda tolerancia životného štýlu bez hodnôt, na druhej strane vedomé i nevedomé konštituovanie netolerantného Veľkého Brata v podobe komôr, asociácií, odborov, menšinových združení a úderiek, výborov pre rovnosť pohlaví (aký to výstižný názov!), zákonov, nariadení a represií, ktorý bude sledovať, či ste nedajbože nepovedali vtip na adresu homosexuálov, Rómov, alebo nejakých iných menšín, či ste nepovedali nejaký názor, neurobili dielo, nenapísali myšlienku, s ktorou by Veľký brat nesúhlasil, či ste nebodaj nenarušili integritu osobnosti svojho dieťaťa, keď ste mu pacli po zadku alebo po ruke, či ste ako súkromný zamestnávateľ náhodou neuprednostnili zamestnanie matky s deťmi pred Rómom alebo homosexuálom – alebo opačne.

Pretože so svojim súkromným majetkom už nebudete mať právo na vlastný hodnotový systém. Možno ako rodič sa budete neskôr zodpovedať aj za to, že ste na svojom dieťati spáchali násilie, ak ste mu ešte ako neplnoletému vštepovali nejaké idey a hodnoty a nečakali s tým na jeho dospelosť. Ak ste doteraz nemuseli vedieť, alebo ste sa nezaujímali o intímne záležitosti ľudí vo svojom okolí či na pracovisku, odteraz už budete vo vlastnom záujme sledovať, kto je lesbičkou, kto homosexuálom, kto je príslušníkom akejkoľvek menšiny, aby ste neboli obvinení a aj potrestaní z netolerancie a z porušovania „rovnosti“.

Je to ten správny život pre väčšiny i menšiny? Nebudú v takejto spoločnosti všetci porazenými? Nestáva sa človek bezduchou, sterilnou figúrou na šachovnici predstáv a zákonov novodobých liberálov? A nie je to zasa len jedna z ciest ku komunizmu?

Mám bližšie ku klasickému liberalizmu, než tradicionalistickému konzervativizmu, rátam sa viac k neveriacim ako k veriacim, nemám blízko ku kresťanským politickým stranám, ani som ich nikdy nevolil. Napriek tomu, a tak trochu aj so smútkom, však musím konštatovať, že v súčasných slovenských pomeroch individuálnu slobodu nechráni nikto iný než cirkev a kresťanskí demokrati. Obidvaja z hľadiska transcendentálnych hodnôt, kresťanskí demokrati navyše aj slobodu v politickej rovine.

Národný front ľavicového "liberalizmu"

Asi by sme preceňovali silu a schopnosti slovenských parlamentných "liberálov" a ich fanúšikov, keby sme len im pripisovali všetky doterajšie „zásluhy“ na ceste k svetu rovnosti a tolerancie. Národný front novodobých ľavicových liberálov spoluvytvárajú aj komunisti a postkomunisti, prieskumníci tretej cesty, konjunkturalisti, nepolepšiteľní akademickí a kantorskí tvorcovia modelov riadenia spoločnosti, a – žiaľ – aj strana, ktoré pozabudla, že má v názve demokraciu i kresťanstvo. Tí prví práve teraz chystajú odlúčenie cirkvi od štátu, možno ako úvodný krok k vytesneniu náboženstva na okraj spoločnosti. Veď nenávisť ku kapitalizmu a kresťanstvu majú v mentálnej výbave. Ďalší sa spájajú, aby po vzore spomínaných ľavicových západných liberálov zaviedli kult antidiskriminácie menšín, proporcií a kvót v našom živote. Lenže ani antidiskriminácia im už nestačí.

Napríklad europoslankyňa, ktorá nedávno pozdvihla svoj hlas za možnosť používať maďarčinu v slovenskom parlamente a ktorá už má, ako bývalá komunistická funkcionárka, skúsenosti s pozitívnou diskrimináciou svojich súdruhov, sa nedávno zaslúžila, zrejme v snahe kompenzovať svoju minulosť, o povinnú pozitívnu diskrimináciu Rómov. Iným politikom a stranám zasa nevadí, ak by bruselské inštitúcie rozhodovali aj o takých otázkach, ktoré by narušili prirodzenú kontinuitu tradícií a hodnôt na Slovensku. Očarení predpokladanou veľkoleposťou ústavy EÚ im zrejme nezáleží na tom, že pod jej nátlakom už sa nebudú vkrádať oknom, ale prichádzať dverami desiatky ďalších menšinových a antidiskriminačných zákonov, homosexuálne manželstvá, eutanázie, povolenie drog, eurozatykače, zákazy nosenia kresťanských symbolov. To nie sú pochmúrne vízie, to je európska realita.

Čo nás čaká? Budeme ďalej postupovať ku katastrofe straty individuálnych slobôd? Bude kraľovať už len nastupujúci kult tolerancie, antidiskrimácie, kult menšín, v ktorom sa úplne vytratí jedinečnosť človeka, jeho individualita? Bude sa ešte dlho predvádzať divadlo, v ktorom sa stále viac ľudí postupne „zaškatuľkuje“ do nejakej menšiny a okrem ľudských práv žiada aj ďalšie práva? O aké práva tu ide?

Nadľudské, mimoľudské?

Niektorí filozofi hovoria, že v čase, keď sa vytrácajú v spoločnosti individuálne slobody a rozpadáva sa systém hodnôt, obnovujú sa myšlienky konzervativizmu. Toho konzervativizmu, ktorý navonok paradoxne, ale obsahovo zákonite nadväzuje aj na pôvodné myšlienky klasického liberalizmu. Klasickí liberáli neprestávali žiť zo zdedeného morálneho kapitálu kresťanských storočí. „Keď neboli ešte odrezaní od týchto koreňov, boli schopní rozpracovať teórie politickej a ekonomickej slobody, ktoré sú teraz súčasťou konzervatívneho dedičstva,“ tvrdí Frank S. Mayer v spomínanej knihe.

Spoločné východisko klasického liberalizmu a konzervativizmu, ktorým je orientácia na človeka s jeho slobodnou vôľou a možnosťou slobodnej voľby rozpoznávať dobro a zlo, umožňuje, aby liberáli i konzervatívci existovali – i keď v tenzii – vedľa seba. O to viac, že ich pôvodným spoločným menovateľom je kresťanstvo a jeho hodnoty ako súčasť i podmienka prežitia západnej civilizácie. A navyše, ani klasických liberálov, ani konzervatívcov a samozrejme ani cirkev vôbec neláka vidina socializmu. To ich zároveň zaväzuje, aby spoločne zabránili novodobému ošiaľu ľavicového "liberalizmu".

Nie je ľahké plávať proti tomuto populistickému prúdu, najmä keď toto strašidlo mátoží po celej Európe. Napokon, ministri Palko s Lipšicom, ktorí urobili prvé odvážne kroky, to už pocítili. Ak v tom však nebudú pokračovať (a my s nimi), tak nám hrozí, že sa k nám vráti moskovský symfonický orchester a počúvať budeme už len neľudskú kakofóniu.

Jozef Kučerák

Prevzaté z www.hayek.sk .

  Správa z TK KBS
   TKKBS 28-01-2005 23:22
  ten clanok je priserny
   tino 29-01-2005 13:48
  RE: ten clanok je priserny
   Peter Surda 30-01-2005 0:59
  RE: ten clanok je priserny
   Dewey 31-01-2005 18:23
  RE: ten clanok je priserny
   Martin 22-12-2007 19:33
  pekna veta z internetu
   Lukas Krivosik 30-01-2005 0:00
  RE: pekna veta z internetu
   Alexander Botev 30-01-2005 15:50
  Anekdota
   Zolo 31-01-2005 15:04
  nuda
   Dewey 31-01-2005 18:12
  RE: nuda
   Martin Hanus 31-01-2005 19:55
  RE: nuda
   Dewey 01-02-2005 8:21
  RE: nuda
   Martin Hanus 01-02-2005 13:44
  RE: nuda
   Dewey 01-02-2005 15:42
  RE: nuda
   vlako 03-02-2005 0:55
  RE: nuda
   Dewey 03-02-2005 19:21
  Dewey
   Lukas Krivosik 31-01-2005 23:28
  RE: Dewey
   Dewey 01-02-2005 8:43
  RE: Dewey
   Martin Hanus 01-02-2005 13:54
  RE: Dewey
   Dewey 01-02-2005 15:37
  RE: Dewey
   Martin Hanus 01-02-2005 17:34
  RE: Dewey
   Dewey 02-02-2005 12:56
  RE: Dewey
   Martin Hanus 02-02-2005 16:46
  RE: Dewey
   Dewey 03-02-2005 9:29
  RE: Dewey
   Martin Hanus 06-02-2005 22:17
  RE: Dewey
   Dewey 07-02-2005 11:07
  vojna
   Lukas Krivosik 01-02-2005 16:17
  RE: vojna
   Martin Hanus 01-02-2005 17:22
  RE: vojna
   Martin Hanus 01-02-2005 17:48
  RE: vojna
   Dewey 02-02-2005 8:59
  Liberalizmus a konzervatizmus
   Richard 01-02-2005 17:23
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Martin Hanus 01-02-2005 17:40
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 02-02-2005 9:11
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Martin Hanus 02-02-2005 16:17
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 03-02-2005 19:17
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Martin Hanus 06-02-2005 22:14
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 07-02-2005 11:03
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 02-02-2005 9:05
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Peter Frišo 02-02-2005 13:51
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 04-02-2005 9:26
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Martin Hanus 06-02-2005 22:10
  RE: Liberalizmus a konzervatizmus
   Dewey 07-02-2005 11:00
  hmmm
   Martin 12-02-2005 21:11

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group