Miroslav Kusý sa vo svojom článku (Liberalizmus nepochádza od diabla, ako tvrdia fundamentalisti, SME 10. 1.) snaží dokázať neopodstatnenosť dnešnej kritiky liberálov a tiež nevhodnosť ich označenia ako Leninových bratrancov nielen preto, že liberalizmus vznikol oveľa skôr, ale aj preto, že východiská, prostriedky a ciele oboch týchto sporov (liberalizmu s cirkvou a komunizmu s cirkvou, pozn. autora) boli zásadne odlišné.
V prvom rade by bolo žiadúce upresniť, koho pán Kusý vlastne myslí pod pojmom fundamentalisti: azda teroristov a radikálnych islamistov? Katolícku cirkev? Ministrov za KDH? Alebo všetky tieto skupiny dohromady? Používanie tohto označenia bez bližšieho určenia jeho nositeľa totiž vyzerá len ako snaha o poškodenie imidžu protistrany. Tiež by bolo vhodné uviesť, ktorí fundamentalisti vlastne tvrdia, že liberalizmus pochádza od diabla. Pokiaľ viem, z úst slovenských politických predstaviteľov ešte nič také nezaznelo. Celý článok teda stojí na pochybnom tvrdení.
Ako autor správne píše, liberalizmu v histórií patrí mnoho zásluh: sloboda vierovyznania, svedomia, prejavu, združovania, obmedzovanie štátnej moci atď. Tento prínos nikto nespochybňuje. Z historického hľadiska môžeme pokojne prehlásiť, že konzervatívci a liberáli si spolu často veľmi dobre rozumeli: USA, ktoré v druhej polovici 18. storočia vznikali ako kresťanská krajina, majú jednu z najliberálnejších ústav na svete. Rovnako Margaret Thatcherová, bývalá britská konzervatívna premiérka, uskutočnila sériu svojich ekonomických reforiem v duchu filozofie liberálneho ekonóma F.A. Hayeka. Mnoho konzervatívnych politických strán západných krajín tvorí svoj ekonomický program na základe liberálnych teórií.
Vzťahy medzi konzervatívcami a liberálmi sa začali kaziť niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Nebola to však konzervatívna pravica, ktorá by sa začala radikalizovať. Výrazný posun v myslení nastal na liberálnej strane pravice. Ekonomická voľnosť a obmedzovanie štátnej byrokracie prestali byť top témami liberálnych diskusií, nahradili ich témy omnoho dôležitejšie - svadby homosexuálov, legalizácia drog alebo vyhnanie náboženstva z verejného života. Táto agenda by sotva bola úspešná, keby sa jej na seba nepodarilo nalepiť značku liberalizmu, dodajme, že na zdesenie pôvodných klasických liberálov.
V poslednej dobe teda dochádza k veľkému zmätku v pojmoch. V snahe odlíšiť novodobý liberalizmus od jeho klasického predchodcu sa preto začali používať pojmy ako ľavicový liberalizmus alebo kultúrny marxizmus. Aj keď sa to nositeľom tejto nálepky nepáči, tieto pojmy sú pre nich výstižné. Obmedzovanie náboženských slobôd či legalizácia interrupcií sa totiž spravidla presadzujú súdnou mocou, a často proti vôli väčšinového obyvateľstva. Keďže sa pritom používa štátna moc ako donucovací prostriedok, prívlastok ľavicový je namieste. Skutočný liberalizmus totiž štátne zásahy pripúšťa len v nevyhnutných prípadoch.
Liberáli za základ svojho svetonázoru považujú toleranciu voči iným názorom a presvedčeniam. To by však v sebe malo zahŕňať aj toleranciu voči veriacim a tiež toleranciu voči menej tolerantným. Dnes sú to však práve zákony z liberálnej dielne, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu a slobodu prejavu. Ľavicový liberalizmus sa teda dopúšťa činu, z ktorého obviňuje svoju protistranu, a síce z vnucovania vlastnej ideológie, a v konečnom dôsledku sám ničí slobody, o ktoré sa v minulosti usilovali klasickí liberáli. Nejde mu o rovnosť pred zákonom alebo slobodu vierovyznania, ale o vyhnanie náboženstva z verejného života - a v tomto sa dnešný postoj kvázi liberálov k náboženstvu pramálo líši od toho komunistického. Pojem Leninovi bratranci je preto pre novodobých revolucionárov viac než príznačný.
Ján Dinga
skrátené vyšlo v SME, 21. 1. 2005