ISSN 1335-8715

08-01-2005   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

Štrnásť mýtov o Európskej únii

Kľukatými cestičkami internetu sa ku mne dostal mail nášho kamaráta Mareka Hrubča, v ktorom spomína údajné výhody Európskej únie, ktoré my, konzervatívni eurorealisti, vraj zamlčiavame. Spomínané „výhody“ EÚ my skôr považujeme za mýty euronaivistov.

Politické výhody?

„Päťdesiatročný mier, ktorý skeptici považujú za akoby a priori daný, ale on daný nie je. Mier na báze politickej integrácie a ekonomickej interdependencie, nie nejakej písomnej zmluvy. Bez mieru je všetko ničím, väčšina euroskeptikov vojnu nezažila.“

Polstoročie mieru a prosperity na európskom kontinente je skôr zásluhou NATO, vojenskej prítomnosti Spojených štátov a sovietskej vojenskej hrozby, než Európskej únie. Pre túto skutočnosť svedčí aj vojna na Balkáne. Európski politici, keď vojna v Juhoslávii vypukla, deklarovali, že nechcú americkú angažovanosť v tomto konflikte. Etnický konflikt mal byť riešený vyjednávaním a sprostredkovaním cez EÚ a OSN. Únia si chcela vydobyť ostrohy ako mierotvorca. Výsledok: štvrť milióna mŕtvych.

V roku 1995 sa zaangažovalo NATO a Spojené štáty. Po krátkom leteckom bombardovaní srbských pozícií v okolí Sarajeva boli bojujúce strany donútené sadnúť si k rokovaciemu stolu.

Ak však hovoríme o mieri a vojne v Európe, nemali by sme zabúdať, že prvá i druhá svetová vojna, národný socializmus i komunizmus, vznikli na európskom kontinente a boli potlačené mimoeurópskymi mocnosťami. Najmä Spojenými štátmi a v prípade druhej svetovej vojne aj Ruskom. K svetovým vojnám a totalitarizmu viedol presne ten nemecko-francúzsky intelektuálny kvas pochybnej filozofie (Hayek ho nazýva THESIS), ktorý sa stal základom aj pre dnešnú euroideológiu.

Skutočnosť, že dnes je Európa priestorom mieru, neznamená, že takým bude aj v budúcnosti. Práve Európska únia a spôsob jej fungovania, kde sú rovní a rovnejší, môže viesť k rozkmotreniu a časom napr. aj k vojenskému konfliktu.

„One voice – v globálnych otázkach s väčšou váhou.“

Že „one voice“ nefunguje najlepšie doložila vojna v Iraku. Chirac a Schröder ihneď vyhlásili, že sú proti vojne a že toto je hlas celej Európy. Ale vari Británia, Španielsko, Taliansko, Holandsko, Dánsko, Slovensko, Poľsko a vlastne všetky krajiny stredovýchodnej Európy neležia v Európe? To skôr politici proamerických krajín mali právo povedať, že sú hlasom Európy, nakoľko vojnu podporovalo viac európskych krajín ako bolo proti.

Mala jedna skupina suverénnych európskych krajín obetovať svoje národné záujmy v prospech záujmov inej skupiny európskych krajín, len preto, lebo tá druhá skupina hlasnejšie kričala, že je európskejšia?

Mýtus o „spoločnom hlase“ je tou najväčšou ilúziou euronaivistou. Úplne protichodné záujmy dvadsiatichpiatich európskych štátov sa nedajú zoradiť do jedného vektora. To je socializmus posunutý na nadnárodnú úroveň myslieť si, že niektorý európsky národ sa dobrovoľne a v duchu altruizmu vzdá svojich legitímnych hospodárskych a politických záujmov v prospech nehmatateľnej idei. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ má však ešte jeden háčik. Najagresívnejšie sa ju snaží naplniť svojimi zahraničnými záujmami Francúzsko. Čo z toho vzišlo?

Ministri zahraničia členských krajín EÚ, vrátane nášho tajtrlíka, odsúdili Izrael za fyzickú likvidáciu šejka Jásina, vodcu Hamasu, vraha a teroristu, ktorého však distingvované európske salóny považujú spolu s Arafatom, za romantického bojovníka za slobodu. V kontexte viacerých porážok, ktoré teroristi Západu privodili (Madrid, Istanbul, Moskva, Bali...) odsúdila Európska únia jedno z mála víťazstiev, ktoré mohol boj proti islamizmu zaznamenať.

Ďalšou neslávnou chvíľou európskej diplomacie bolo nedávne zrušenie politickej blokády Kuby. EÚ začala Castrov režim bojkotovať po vlaňajšom zatknutí disidentov. No Únia hodila disidentov cez palubu a na nátlak zbabelej a nemorálnej Zapaterovej bandy v Madride (a za asistencie priateľa všetkých diktátorov na svete – Jacquesa Chiraca) opäť nadviazala styky s Kubou.

Ak má byť toto „one voice in Europe“, tak ďakujem, neprosím si!

„Le Pen, Heider, Mečiar alebo českí komunisti a iné nacionálne excesy pod kontrolou. Resp. menšia hrozba v prípade ich víťazstva na národnej úrovni.“

Úspech extrémistických politikov v EÚ je najmä dôsledkom splynutia veľkých pravicových a ľavicových strán do bezpohlavného stredu. Keď medzi pravicou a ľavicou nie je nijaký rozdiel, dokonca ani verbálny, tak sa netreba čudovať, že voliči časom žiadajú zmenu. Nesmieme však zabúdať nato, že súčasný ľudovecko-socialistický kartel, ovládajúci Európsky parlament takýto trend podporuje, nerúca ho.

Zaujímavý je tiež prípad Heider. Rakúsko bolo posledné desaťročia korporativistickým štátom, ktorý ovládala koalícia ľudovcov a sociálnej demokracie. Ľuďom toto bratstvo bezpohlavného stredu už začalo smrdieť, rástli preferencie Heiderovi a rakúska ľudová strana bola každými voľbami slabšia a slabšia. Bavorský premiér Edmund Stoiber teda Wolfgangovi Schüsselovi poradil, aby ÖVP vymenila samovražednú koalíciu so socialistami za Heidera. Ľudia by tak videli, že extrémisti nie sú schopní splniť svoje populistické sľuby a ÖVP mohla byť revitalizovaná ako štandardná pravicová strana.

Toto sa aj podarilo. Ale len vďaka rakúskym občanom, ktorí sa zomkli proti Bruselu okolo svojej vlády. Sociálni demokrati totiž dostali kvôli svojmu odstaveniu od koryta hysterický záchvat a tak si vyžiadali u (aké prekvapenie) Jacquesa Chiraca diplomatickú ofenzívu proti novej vláde vo Viedni. Začal sa diplomatický nátlak na Rakúsko, vedený Bruselom a Parížom a to aj napriek tomu, že vo Francúzsku i Taliansku boli vtedy súčasťou vládnych koalícii komunistické strany.

Je toto tá nová slávna realita EÚ? Únia radikálov nebude držať pod kontrolou. Presun moci preč z dosahu voliča a verejnej kontroly povedie len k posilňovaniu extrémnych politických prúdov. No je každý, koho Únia pokladá za extrémistu, naozaj extrémistom? A ako EÚ objektívne určí, ktorá demokraticky zvolená vláda je extrémistická a ktorá nie? Podľa G. Verheugena boli Klaus a Mečiar synonymá. Osobne som sa rozhodol neísť na referendum o vstupe do Únie, keď Verheugen v rozhovre pre Domino Fórum Martinovi Hanusovi povedal: „Preboha, to ako keby som počul Margaret Thatcherovú, ak je toto váš názor, do EÚ radšej nechoďte“. Pre Brusel sú očividne Castro a Arafat prijateľnejší ako Klaus a Thatcherová.

„Absolútna (a tým myslím absolútna) štátna zvrchovanosť znamená medzinárodnú anarchiu“

Ale ktorý štát je v dnešnom globalizovanom svete naozaj absolútne (a tým myslím absolútne ;-) zvrchovaný?! Suverenita štátov je dnes limitovaná nielen normálnymi zmluvami medzi krajinami, ale aj tou spomínanou „ekonomickou interdependenciou“. A k ekonomickej spolupráci nepotrebujeme superštát. Človek má stále z niektorých euronadšencov dojem, akoby alternatívou Európskej únie mala byť vojna.

Ekonomické výhody?

„Toľko omieľané harmonizované štandardy ako báza pre rýchlejší ekonomický rast (napr. GSM – na rozdiel od chaosu a vysokých cien v USA).“

Keby si Američania mysleli, že centralizovaný systém je pre nich ekonomicky výhodnejší, nepochybne by ho zaviedli. Medzi Amerikou a Európou je v tomto smere veľký rozdiel. Kým Európa je veľmi husto osídlená, Spojené štáty majú množstvo neobývaných plôch ako sú veľhory, či púšte. V USA by sa neoplatilo mať napr. celofederálnu mobilnú sieť.

Nie všetky euroštandardy sú podnikaniu také prospešné ako euronaivisti tvrdia. A tam, kde harmonizácia výnimočne podnikaniu neškodí, ale pomáha, opäť nie je dôvod na existenciu EÚ. Predsa aj úplne suverénne štáty sa medzi sebou môžu dohodnúť na uznávaní istých štandardov.

Väčšinou však opatrenia typu „štandardná európska marmeláda“ podnikaniu škodia. Aby trh dobre fungoval a aby vôbec obchodovanie dávalo zmysel, musia byť ponúknuté tovary, čo najrôznorodejšie. Prečo by mal slovenský a taliansky výrobca topánok svoj tovar exportovať, keď ich produkty budú kvôli euronormám úplne totožné?

„Rozumná, postupná liberalizácia telekomunikácií, železníc, pošty... na rozdiel od prvoplánového hesla –povoliť všetko- .“

Bohužiaľ, oblastí, kde EÚ zavádza stále viac a viac zbytočnej a škodlivej regulácie je nepomerne viac, než oblastí, kde Únia reguláciu uvoľňuje.

„Funkčný trhový mechanizmus bez energetických kríz.“

Tento bod som celkom nepochopil. Narážal tu snáď autor na energetickú krízu v Kalifornii? Veď v roku 2003 bola rovnaká energetická kríza aj v Taliansku. A firme ENEL dokonca predávame naše elektrárne.

„Nižšie transakčné náklady vďaka euru.“

To je jediná výhoda eura. Argument, že ľudia a podnikatelia si pri cestovaní a obchodovaní nebudú musieť všímať výmenné kurzy. No je tu iný problém. Európa nie je optimálnou menovou oblasťou. Menová politika, ktorá je dobrá pre Nemecko, nemusí byť výhodná pre Portugalsko. Navyše opäť vidíme, že krajiny ako Nemecko a Francúzsko kľudne prekračujú dohodnutý deficit, zatiaľ čo krajiny ako Portugalsko alebo Holandsko museli veľmi uťahovať opasok, aby za veľkú cenu dodržali každý rok maastrichtské kritériá.

„Rozvoj zaostalejších regiónov.“

Nenahovárajme si, že tá almužna z Bruselu vytiahne východné alebo južné Slovensko z biedy. Sociológ Vladimír Krivý raz prehlásil, že „Slovensko dokázalo profitovať za každého režimu“. V tomto duchu nám aj pomôžu prerozdeľované zdroje z Bruselu. Niekoľko desiatok Slovákov, ktorý si v neprehľadnej kope europeňazí ulejú slušné majetky, si postavia pár parádnych domov.

Po dokončení privatizácie sa eurofondy stanú objektom najväčšej korupcie. EÚ by zaostalým regiónom najlepšie pomohla, keby prerozdeľované peniaze vrátila daňovým poplatníkom a prestala ekonomickú aktivitu v zaostalejších regiónoch brzdiť tonou zbytočných regulácii.

V podpore zaostalých regiónov však EÚ zastáva taktiku, ktorú ako počínanie socialistov odhalil už Ronald Reagan: „Keď sa to hýbe, zdaníme to. Ak sa to stále hýbe, zavedieme nato rôzne regulácie. Ak sa to v dôsledku bodov 1 a 2 hýbať prestane, začneme to dotovať.“

Iné

„Nie vždy je to, čo je ekonomicky efektívnejšie aj tým najlepším pre ľudí. Kto z nás by nebol radšej 35 hodín týždenne v práci a zvyšok s rodinou, než 40 alebo 70 hodín? Socialisti priniesli taký vyváženejší prístup k niektorým otázkam. Socializmus dáva určitý štandard.“

Ľudia v hladových dolinách Slovenska majú iný problém. Sú s rodinou možno viac, než by chceli, sú totiž nezamestnaní. Javy ako nezamestnanosť, inflácia alebo cyklické výkyvy hospodárstva sú vo veľkej miere spôsobené zásahmi štátu do ekonomiky alebo ako hovorí Marek Hrubčo, tým, že „socializmus dáva určitý štandard“.

Panuje mýtus, že keby štát prestane všestranne ekonomiku dusiť, nastane chaos. Omyl! Pri minime regulácií by v ekonomike zostala len frikčná nezamestnanosť. Teda nikto by nemusel byť dlhodobo nezamestnaný. Krajina by tiež dosiahla prirodzenú mieru svojho hospodárskeho rastu a inflácia by sa opäť vrátila na nulu ako to bývalo pred zavedením centrálnych bánk.

Takže ten štandard, čo dáva socializmus nie je o tom, že by niektorí boli vyzdvihnutí vyššie, ale že všetci si pohoršia.

„Lepšia výmena ideí v rámci Európy, študenti, výmenné programy...“

Pod „výmenou ideí“ je zatiaľ vidieť len snahu slovenských socialistov a ľavicových liberálov, odvolávať sa pri presadzovaní svojej chorej ideológie na Európsku úniu. ČR a SR majú medzi sebou vyššiu výmenu študentov navzájom, než ktorýkoľvek iný členský štát EÚ. Tá výmena nedosahuje ani desať percent.

„Ak by nebola EÚ, nemali by sme na koho nadávať, keď niečo nefunguje.“

Toto možno len ťažko vyčítať Pravému Spektru. Slováci vždy zvykli pripisovať vinu za svoje zlyhania Maďarom, Čechom, Židom, Američanom... V tomto smere je Pravé Spektrum originálne. My, keď niečo na Slovensku nefunguje, nenadávame na Európsku úniu, ale na Slovákov. Dokonca sme kvôli tomu zriadili osobitnú rubriku s názvom Slovenská otázka.

„Európa má potenciál dostať Boha z dolárových bankoviek do srdca ľudí. Euroskepsa tomu nepomáha...“

Na každej americkej bankovke je napísané „Veríme v Boha“. Na eurobankovkách taký nápis nenájdeme. Znamená to azda, že Európania nemajú Boha na peniazoch, lebo ho majú v srdci? To ťažko! Európa má predovšetkým potenciál vyhnať Boha a kresťanov späť do katakomb. Koniec koncov, dnes sa tak už deje. Dobrosrdeční veriaci ako Marek Hrubčo budú kresťanskú myšlienku hľadať v labyrintoch bruselských úradov dovtedy, až sa jedného dňa nezobudia, zistiac, že modliť sa môžu už len doma, v kútiku o rozlohe meter štvorcový.

A beda, ak svoju vieru niekde vyznajú verejne. To potom môžu dopadnúť ako Buttiglione alebo Ake Green!

„Akú alternatívu dávajú euroskeptici? Niet nič ľahšie ako napísať euroskeptický komentár.“

Zostať mimo sme nemohli, to je fakt. Štáty ako Nórsko alebo Švajčiarsko musia preberať mnoho z bruselskej agendy a nemajú ani takú šancu ovplyvniť jej obsah, akú máme my. Z krátkodobého hľadiska je členstvo v EÚ pre Slovensko prínosom. Ak však predložený návrh euroústavy nadobudne platnosť, nevýhody vysoko prevážia nad výhodami.

Je tiež nutné pozrieť sa na geopolitický vývoj Európy od pádu Rímskej ríše. Je jasné, že Európska únia nebude mať dlhé trvanie. Nato je v nej príliš veľa protirečení a na jej plecia sa kladie príliš veľa očakávaní, ktoré nemôžu byť uspokojené. Dnes ešte nemožno povedať, či Únii zlomí väz vstup Turecka, krach sociálnych systémov, kolaps EMÚ alebo niečo iné. Isté je len, že jej konštrukcia je príliš krehká, než aby vydržala akýkoľvek vážnejší vnútorný alebo vonkajší otras.

Alternatívne koncepcie, ako napr. projekt stredoeurópskej federácie (Masaryk, Hodža) alebo projekt veľkej zóny voľného obchodu medzi USA, Britániou, Čile a niektorými štátmi strednej Európy (Johnson, Thatcher) môžu dnes znieť ako sci-fi. To však neznamená, že tak budú vyzerať aj po rozpade EÚ. A že ten rozpad príde, možno už v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov, je takmer isté.

Dnes ešte 79% Slovákov podporuje členstvo v EÚ a bruselský byrokratický stroj pôsobí nezničiteľne. No bystrý pozorovateľ už teraz zaznamenáva známky rozkladu, ktoré neodvratne povedú ku krachu Európskej únie. Stačí čítať medzi riadkami. Ľudia s realistickým prístupom k európskej integrácií by mali byť pripravení zachrániť situáciu, keď sa euronaivisti prebudia zo svojho utopického sna.

Lukáš Krivošík

  Studenti
   Peter Surda 08-01-2005 14:55
  prezidentsky mytus
   Lukas Krivosik 08-01-2005 15:29
  Niektore body z blizka.
   Zolo 09-01-2005 0:01
  re: zolo
   Alexander Botev 09-01-2005 12:46
  re: zolo
   Zolo 09-01-2005 20:59
  RE: Niektore body z blizka.
   Peter 09-01-2005 17:41
  RE: Niektore body z blizka.
   Ondrej 22-01-2005 19:50
  Sorry,
   PeterS 10-01-2005 0:28
  RE: Sorry,
   vik 10-01-2005 1:13
  Suhlasim s clankom
   liberal 10-01-2005 10:49
  Buttiglione a euroústava
   Matúš Demko 14-01-2005 0:39
  RE: Buttiglione a euroústava
   Alexander Botev 14-01-2005 16:37
  RE: Buttiglione a euroústava
   Jano 14-01-2005 17:11
  ...???
   killroy 20-01-2005 0:52

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak