ISSN 1335-8715

02-01-2005   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

Odštátnenie školstva II. Pohľad podnikateľa

„Myslím, že je to otrasný systém. Je to jediný biznis, ktorý zákazníkom nedáva to, čo chcú, a potom ich obviňuje za svoje vlastné neúspechy. (...) My nemáme zníženú schopnosť učiť sa, máme zastaralý školský systém, ktorý má zníženú schopnosť vyučovať.“

Robert Kiyosaki

„Dávate štyridsaťtisíc ročne za vzdelanie, ktoré by ste mohli mať v mestskej knižnici za 5,50.“

Dobrý Will Hunting

Robert Kiyosaki nie je ani politik, ani ekonóm, ani libertarián. Je podnikateľ a investor, ktorý učí iných ľudí úspešne podnikať. Napriek tomu jeho kritika moderného školského systému vyúsťuje presne tým smerom, kam mieria aj argumenty Matúša Pošvanca.

Genialita, zabitá na polceste

Vo svojom bestselleri Bohaté dieťa–chytré dieťa Robert Kiyosaki zásadne kritizuje štátne školstvo v Amerike. No obsah jeho kritiky netne len do akýchsi špecifík amerického systému. Zasahuje skôr jadro vzdelávacieho systému, ktoré je spoločné všetkým vyspelým krajinám sveta. Táto kritika je zvlášť relevantná pre Slovensko.

Základný Kiyosakiho argument sa týka ľudského jedinca. Moderný školský systém je v nás tak hlboko zažratý, že sme si zvykli pozerať sa na ľudí okolo nás ako na úspešných a neúspešných. Zo školy sme zvyknutí na dobrých a zlých, múdrych a hlúpych spolužiakov. Pritom žiadny žiak nepotrebuje byť zlý, žiadne dieťa nie je hlúpe. Každé malé dieťa je potenciálnym géniom a nie je to len fráza. Je Kiyosakiho hlbokým presvedčením, že Boh dal každému do vienka talent a potenciál, ktorý je možné fantasticky rozvinúť.

Vezmime si napr. spôsob, akým sa malé deti učia chodiť. Kiyosaki píše: „Ešte som nevidel malé dieťa, ktoré by si po páde povedalo –ja sa nato kašlem, nikdy nebudem chodiť-“. Každé dieťa je potenciálny génius a bohatý, šťastný človek. Je ako neotesaný kus skaly, v ktorej sa skrýva Michelangelov Dávid. Dôvod, prečo väčšina ľudí v sebe ututlá alebo ani neobjaví talent, vložený do daru Stvoriteľom je, že ich po ceste životom pokazí okolie a najmä škola.

Všetci poznáme vo svojom okolí ľudí, ktorí svojím deťom hovoria: „nikdy s teba nič nebude; to nedokážeš; pozri na susedovho syna, ten je oveľa šikovnejší ako ty; si neschopná nula; atď.“ A ak to nie sú rodičia, tak potom nám to nahovorí širšia rodina, známi, priatelia i cudzí ľudia. Oni všetci v nás zabíjajú sebavedomie a inštinkt malého dieťaťa, ktoré znovu a znovu vstáva, až sa napokon naučí chodiť.

Keď sa spýtate ľudí, aký je rozdiel medzi víťazmi a porazenými, väčšina odpovie, že víťazi neprehrávajú. Nie je to pravda. Víťazi aj porazení prehrávajú v živote rovnako, víťazi sa však po každej porážke postavia, oprášia a kráčajú ďalej. Looseri sa boja opäť postaviť v strachu, že by mohli neskôr opäť spadnúť.

Takže známi a rodina v nás úspešne zabíjajú odvahu využiť svoj talent, no je to až školský systém, ktorý zabíja samotného génia v nás.

Niekoľko druhov inteligencie

Zvyk nás naučil rozmýšľať len o IQ ako o merítku inteligencie. No inteligenčný kvocient sám očividne nevysvetľuje, prečo sú niektorí ľudia v živote úspešní a iní nie. Preto vznikol pojem EQ (emociálny kvocient), označujúci schopnosť vychádzať a jednať s ľuďmi.

V skutočnosti však podľa najnovších výskumov existuje asi až dvanásť druhov inteligencie. Je to napr. verbálno-lingvistická, matematická, priestorová, fonetická, fyzická, interpersonálna inteligencia, atď.

Čo je problém nášho školstva? Školský systém, ktorý existuje s určitými modifikáciami u nás, v Európe, Spojených štátoch a vôbec po celom svete vznikol v 18. storočí v Prusku Friedricha Veľkého. K nám ho importovala Mária Terézia a nemali by sme nikdy zabúdať, že účelom tohto systému je vychovávať vojakov a zamestnancov. Kiyosaki píše: „Čo je prvá vec, ktorú hľadáte po skončení školy? No predsa zamestnanie!“

Náš pruský systém mohol byť dobrý v priemyselnej ére. Sám totiž funguje ako masová továreň na vzdelanie. V tomto systéme je hlavným znakom neosobnosť. Systém, ktorý tlačí vysvedčenia a diplomy musí splniť kvótu, nemá čas venovať sa potrebám každého jedného svojho zákazníka. Štátne školstvo dokonca ani nechápe žiaka a rodiča ako svojich zákazníkov. „Školstvo je jediný biznis, ktorý zo svojich zlyhaní viní zákazníkov.“ Skúste túto Kiyosakiho vetu povedať ktorémukoľvek učiteľovi a naštvete ho.

Naše školstvo pracuje primárne len s jedným typom inteligencie a to je verbálno-lingvistická. S inými druhmi pracuje len slabo. V tomto systéme prosperuje len tretina žiakov, ktorí sa dokážu dobre učiť čítaním textov. Žiaci, ktorí sa učia napr. cez praktickú činnosť, teda tým, že niečo robia, sú označovaní za hyperaktívnych a dostávajú lieky. Je to veľký problém najmä amerického školstva. Verejné školstvo v USA dáva teda najskôr neposedným žiakom drogy a potom tým istým žiakom hovorí: „Neberte drogy!“

Je vlastne zázrak, že v tomto systéme stále toľko ľudí dosiahne v živote úspech. Podľa Kiyosakiho, úspech je sloboda byť sám sebou, objaviť svoj talent a využiť ho. Školstvo však podľa neho zlyháva ešte v jednom smere. Ak aj človek náhodou svoj talent v sebe objaví, škola ho nenaučí ako sa s ním podeliť s ostatnými.

„Chcete svoj talent len pre seba alebo ho chcete dať svetu?“ Pýta sa skúsený americký investor svojich čitateľov. Vždy, keď chce Kiyosaki zarobiť viac peňazí, pýta sa sám seba ako by mohol poslúžiť väčšiemu počtu ľudí. Pretože podnikanie je služba. Podnikateľ ľuďom predáva to, čo potrebujú. Slúži ich potrebám. V trhovej ekonomike predávame druhým svoje schopnosti a kupujeme výsledky schopností druhých. A čím viac ľuďom podnikateľ svoj produkt predá, tým je bohatší.

Relatívne slobodný systém amerického kapitalizmu splodil zvláštnu podnikateľskú filozofiu. Už pred sto rokmi ju v jednej vete vyjadril americký oceliarsky magnát, Andrew Carnegie: „PODNIKANIE AKO NAJPRAKTICKEJŠIA FORMA IDEALIZMU“. Je zaujímavé, že čím je krajina ekonomicky neslobodnejšia, tým viac sa ľudia na podnikateľov pozerajú ako na zlodejov. Je to pravdepodobne preto, lebo v krajinách, kde sú vysoké dane a odvody, či nejasné právne pravidlá sa podnikateľ musí správať korupčne, zamestnávať načierno a zdierať svojich zamestnancov. Správanie sa podnikateľov v takýchto krajinách je potom vykladané ako chamtivé, čo vyvoláva nevôľu verejnosti a politici potom ešte viac uťahujú podnikateľom slučku okolo krku...

Robert Kiyosaki dáva skostnatené americké školstvo do protikladu k vlastnej vzdelávacej spoločnosti. Keďže žiaci si jeho kurzy platia, je v ich vlastnom záujme, aby sa naučili čo najviac. Študenti v kurzoch jeho spoločnosti nie sú známkovaní, naopak, oni známkujú lektorov. Jeho vzdelávacie programy sa riadia tým známym „škola hrou“, preto vyvinul vzdelávaciu spoločenskú hru CASHFLOW...

Vzdelanie je tovar!

Ale späť k reforme školstva! Leninove dietky aj u nás hlasno kričia, že vzdelanie nie je tovar. Pritom v posledných rokoch pozorujeme u nás, i v západných krajinách znepokojujúci trend. Verejný vzdelávací systém je stále nákladnejší, no ním poskytované vzdelanie má stále nižšiu kvalitu.

Pritom popri stále horšom verejnom školstve vyniká celkom kvalitné školstvo cirkevné a tiež najrôznejšie súkromné školy. V poslednej dobe tiež vzniká veľa vzdelávacích súkromných agentúr, ktoré uskutočňujú rôzne kurzy cudzích jazykov, účtovníctva a podobne. U nás sa mnohí škodoradostne uškŕňajú nad chradnúcim verejným školstvom v Amerike. Nemali by sme byť až takí pyšní, tie isté problémy aké má dnes školstvo v USA čakajú aj naše školstvo.

Už dnes mnohí slovenskí učitelia tvrdia, že žiaci sú z roka na rok drzejší, horšie sa učia a slabo sa koncentrujú. Naši učitelia vo svojej krátkozrakosti vinia za tento stav študentov alebo „dobu“, namiesto aby vinili neprispôsobivý systém.

Každopádne aj nás čaká za pár rokov realita amerického verejného školstva: stále vyššie náklady, pri menšom efekte, štátne školy, produkujúce pologramotných psychopatov, strieľajúcich po spolužiakoch (masaker v Columbine našiel už svojich napodobňovateľov v Nemecku a Japonsku). Bude rásť počet prepadajúcich študentov a žiakov, ktorým kvôli „zníženej schopnosti učiť sa“, budú predpisované lieky. Na jednej strane bude rásť počet študentských samovrážd, na strane druhej, bude rásť aj počet prázdnych a plytkých mladých ľudí, ktorých nič na svete nezaujíma a naháňajú sa len za zmyslovými pôžitkami. Je možné, že Slovensko postihne aj iný jav. V blízkej budúcnosti už nebudú podvádzať na testoch len žiaci, ale aj učitelia. V USA sú známe prípady, kedy učitelia falšovali výsledky testov, aby splnili kvóty, určené školskou inšpekciou.

Učitelia u nás budú bezradní a úpadok vzdelávacieho systému sa budú snažiť riešiť napumpovaním väčšieho množstva prostriedkov do svojho rezortu. Budú sa pritom oháňať lisabonskou stratégiou a číslami podielu HDP na vzdelaní v iných krajinách EÚ. Zvýšené výdavky však nevyriešia hlavným dôvod úpadku moderného školstva – zmenila sa doba. Pruské fabriky na diplomy mali možno svoje opodstatnenie v priemyselnom veku, informačný vek si vyžaduje iné prístupy na trhu vzdelávania.

Ako systém zmeniť?

Máme dve možnosti. Buď sa vydáme cestou Ameriky a západnej Európy, kde mocné učiteľské odbory blokujú každú razantnejšiu zmenu a kde sa štát snaží neúspešne nájsť optimálne proporcie verejného školstva. Alebo môžeme ísť cestou privatizácie, liberalizácie a deregulácie školstva.

Dnešná Froncova reforma vyvoláva rozpaky. Problém je v tom, že minister každý krok správnym smerom kompenzuje jedným nesprávnym krokom a jedným krokom, ktorý mal byť urobený, ale urobený nebol. Naše školstvo sa stále uberá smerom k nepoužiteľným encyklopedickým vedomostiam. Príkladom je nová maturita, ktorá zakladá povinnosť maturovať nielen z jazyka, ale aj z prírodovedného predmetu. Toto opatrenie kráča v duchu plytkých všeobecných vedomostí a proti trendu narastajúcej deľby a špecializácie práce. V skutočnosti sa mala zrušiť aj povinnosť maturovať zo slovenčiny. Humanitne i prírodovedne zameraným sa malo umožniť sústrediť sa len na svoje obory.

Existuje silná pravdepodobnosť, že keď sa otvoria osnovy, nedôjde k preriedeniu učiva, ale k ďalšiemu zaťažovaniu žiakov. Je len jedna schodná cesta. Štát by mal po spoplatnení sprivatizovať všetky štátne vysoké školy. Nie je normálne, keď päťmiliónová krajina má dva tucty univerzít a profesorov, z ktorých každý učí na dvoch troch školách. Stredné i základné školy by mali byť prevedené do kompetencii samosprávy (obce a župy), čo by však nemal byť posledný krok. Postupne by sa štát mal vzdať akýchkoľvek ambícií ovplyvňovať vzdelávanie a to aj pokiaľ ide o stanovovanie štandardov, o maturite ani nehovoriac.

Pomohol by tiež ústavný zákon, v ktorom by časom štát zakázal sebe aj samosprávam prevádzkovať akékoľvek vzdelávacie zariadenia a stanovovať vzdelávacie štandardy. Odštátnenie školstva by samozrejme bolo postupným procesom.

Jedným zo zásadných argumentov v prospech odštátnenia vzdelávania je aj skutočnosť, že verejné školstvo je plné učiteľov, ktorých charakterizuje socialistické presvedčenie. Škola alebo univerzita sa pre týchto ľudí stáva útočiskom pred konkurenčným trhovým prostredím. Svojím ľavicovým presvedčením (často možno nevedome) zvyknú infikovať aj zverených žiakov. Ako inak, než nízkou úrovňou vyučovania spoločenských vied je možné vysvetliť, prečo toľko mladých ľudí nosí arafatky a tričká s Che Guevarom?

Verejné školstvo je už zo svojej podstaty (ako systém, napojený na štátny rozpočet) predurčené byť propagandistickou inštitúciou, ktorá šíri socializmus.

Nebo padá!

Je jasné, že myšlienka odštátnenia školstva ihneď vyvolá inštinktívny odpor. Verím, že mnoho argumentov proti odštátneniu školstva zodpovedal už vo svojom článku Matúš Pošvanc. Mnohé z týchto námietok vychádza z nášho zvyku, pozerať sa na školstvo ako na trojstupňový systém, pozostávajúci zo základných, stredných a vysokých škôl. Úplné odštátnenie školstva by viedlo zrejme k fragmentácii celého systému.

Na strane ponuky by vzniklo obrovské množstvo kurzov, ktoré by boli rozmanité nielen tématicky, ale aj spôsobom výuky. Učenie sa vo fáze REM, waldorfove školy, múdre tabletky, či psychowalkmeny. Už dnes je ponuka široká. Tie možnosti, ktoré by vzdelávacie firmy ponúkali sa dnes nedajú ani predvídať. Dôležitý je však práve moment konkurencie prístupov a metód. Konkurencia by viedla k zníženiu ceny a zvýšeniu kvality vzdelania.

Základné vzdelanie (čítanie, písanie, počítanie) by ľudia získali možno v rodinných komunitách. V Prahe sa dalo niekoľko kresťanských rodín dokopy a založili domácu školu pre svoje deti. Vyučoval vždy ten z rodičov, ktorý mal práve čas alebo ktorý zostal v domácnosti. Samozrejme, rodiny museli najskôr zviesť tuhý zápas so sociálno-demokratickým „grosstapom“, než im úrady dovolili vychovávať deti podľa vlastných predstáv.

Klasické trojstupňové vzdelávanie by zrejme zostalo zachované u cirkevných škôl, avšak aj tu by zrejme došlo k zmenám v spôsobe výuky. Zaujímavá je otázka vysoko odborných povolaní ako sú právo a medicína. Tu by zrejme zostali zachované veľké súkromné univerzity. Samozrejme, tento model predpokladá voľný vstup na trh práce. Preto je napr. nelogické, prečo je na jednej strane deklarované právo hájiť sa pred súdom sám a na strane druhej musí každý právnik byť členom komory.

Právo sa dá rozdeliť na „právo ako veda“ a „právo ako remeslo“. Dnešné právnické fakulty neučia študentov ako sa stať dobrými právnikmi. To sa učíme až v koncipientskej praxi. Ak by z nás právnická fakulta robila aspoň vedcov – právnikov, dalo by sa to akceptovať. Avšak dnešné slovenské právnické fakulty učia najmä pozitivistickú pseudovedu. A tak univerzita dnes degeneruje na súbor viac alebo menej opodstatnených prekážok, ktoré treba preliezť, podliezť alebo obísť, ktorých faktické zvládnutie však nič nevypovedá o schopnosti študenta vykonávať neskôr povolanie, ktoré študuje...

Pri odštátnení školstva by tiež vznikol dopyt po rôznych psychologických testoch, ktoré by rodičom umožnili lepšie rozpoznať, načo sa ich deti hodia. Tak ako dnes existujú príručky typu „sprievodca po najlepších bratislavských reštauráciách“, tak by zrejme vznikli príručky, ktoré by monitorovali kvalitu rôznych kurzov a vzdelávacích spoločností. Slobodné školstvo by spôsobilo, že by zmizol dnešný deficit jednotného školstva, ktoré v deťoch zabíja talent a núti ich učiť sa jediným spôsobom.

Budúcnosť patrí vzdelaniu, šitému na mieru. V tomto systéme nemusia byť dobrí a zlí žiaci. Mnohí vyčítajú libertariánskemu modelu slobodnej spoločnosti, že by v ňom existovali priepastné spoločenské rozdiely. No zabúda sa, že všetci sme hlúpi i múdri svojím spôsobom. Ide len o to, objaviť svoj talent a postupne ho rozvíjať. Slobodné školstvo by k tomu vytvorilo lepšie podmienky, než dnešné, štátne. Práve odštátnenie školstva by viedlo k tomu, že rozdiely v spoločnosti by neboli až také priepastné. Obdobie, kedy chodíme do školy, je veľmi dôležitou etapou nášho života. Model odštátneného súkromného školstva by produkoval menej „porazených“ ako školstvo verejné.

Natískajú sa tu samozrejme dve legitímne otázky. Prvá je finančná dostupnosť vzdelania. Nikto zrejme nezostane bez vzdelania. Už dnes existujú na Slovensku (!) napr. internetové kurzy ekonómie, ktoré sú zadarmo. Konkurencia by tlačila cenu vzdelania dole a nepochybne by existovali na trhu aj vzdelávacie produkty, ktoré by boli za veľmi nízku cenu. Nezabúdajme, že ani dnešné školstvo nie je zadarmo. Ak by štát zrušil kapitolu školstva, mohol by znížiť adekvátne dane.

Ďalšia námietka sa viaže k spomenutému objavovaniu svojich talentov v rámci prehlbujúcej sa deľby práce. Nehrozí, že slobodné školstvo vychová športovcov, ktorí sa nebudú vedieť podpísať alebo klaviristov, ktorí nebudú vedieť nič o iných druhoch umenia? Jednoducho fachidiotov?!

Nezabúdajme, že podľa vedcov existuje 12 typov inteligencie, z čoho máme každý potenciál v štyroch oblastiach. Dnes je iluzórne zachovať si prehľad o každom vednom odbore. Špecializácia je nevyhnutná. Na druhej strane tie štyri druhy inteligencie by mali byť dostatočne širokým priestorom pre čo najvšeobecnejší prehľad.

Čo nás čaká a neminie?

Čo keď nedôjde k deetatizácii školstva? Štátne školstvo bude postupne aj tak marginalizované konkurenciou rôznych kurzov a neštátnych škôl. Avšak štátne garancie ako maturita mu nedajú celkom zaniknúť. Froncova reforma, aj keď dosiahne všetky svoje ciele, bude len pokusom udržať pri živote systém, ktorý bol už včera zastaraný.

Ak nebude školstvo úplne zbavené akýchkoľvek vplyvov štátu, minieme ešte obrovské množstvo peňazí, aby sme mohli zmariť zopár ľudských existencií, ktoré dnešný systém mení na dyslektikov a prepadlíkov a z ktorých sa v neskoršom živote stávajú vďaka škole skrachovanci.

Lukáš Krivošík

Viac o Robertovi Kiyosakim na stránkach: www.richdad.com a www.uspesniazdravi.szm.sk

  Statne skoly?
   Zolo 02-01-2005 22:55
  RE: Statne skoly?
   Lukas Krivosik 03-01-2005 16:48
  RE: Statne skoly?
   Zolo 04-01-2005 17:36
  Lukas
   Dewey 03-01-2005 17:04
  RE: Lukas
   Lukas Krivosik 03-01-2005 17:47
  .,..
   Dewey 03-01-2005 19:38
  Peniaze nie su ciel
   Znackovo obleceny 15-05-2007 19:10

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak