ISSN 1335-8715

02-01-2005   Matúš Pošvanc   Slobodný trh   verzia pre tlač

Odštátnenie školstva I. Pohľad libertariána

„Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“

V. I. Lenin

„Štát, vláda, zákony sa žiadnym spôsobom nesmú starať o školu a vyučovanie, verejné prostriedky sa na ne nesmú využívať, výchovu a výuku je treba úplne ponechať rodičom a súkromným organizáciám a ústavom .“

L. von Mises

Úvod

V. I. Lenin predstaviteľ boľševického a socialistického teroru v Rusku a voči nemu Ludwig von Mises, jeden z popredných predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy, ktorá obhajuje princípy slobodnej spoločnosti. Medzi danými výrokmi je na prvý pohľad značný rozdiel, ktorý môže evokovať u čitateľa nasledovné: predstaviteľ socialistického teroru vyzýva k vzdelaniu a predstaviteľ slobody varuje pred vzdelávaním každého prostredníctvom štátu.

Znamená to, že predstavitelia slobody sú proti vzdelaniu a predstavitelia teroru sú za vzdelávanie? V tejto práci sa nebudeme venovať priamo týmto výrokom. Budeme sa však snažiť zhodnotiť štátny systém vzdelávania na úrovni základného, stredného a vysokoškolského vzdelania a stručne nazrieme i na snahy EU v tejto oblasti.

Metodologické východiská

„O každom pradivom výroku musí byť rozhodnuté v argumentácií “. Tento Hoppeho výrok, bez ohľadu na to, že pozitivista by tvrdil, že je to analytický súd a apriorik, že je to syntetický súd a priori, nám hovorí o tom, že človek je tvor, ktorý môže poznávať a učiť sa. Učí nás, že poznatky človeka sú založené na myslení, ktoré je procesom, syntetizujúcim naše apriórne vedomosti s poznatkami získanými pozorovaním. Každopádne je faktom, že na to, aby sme druhého presvedčili musíme používať argumenty, ktoré vzišli z tohto procesu myslenia.

Druhým podstatným faktom je, že svet okolo nás vnímame ako vzácny. To vyplýva z povahy nášho tela ako smrteľnej entity, čo spôsobuje vzácnosť času. A povahy sveta, ktorý obývame. Nežijeme totižto v rajskej záhrade, kde obrazne povedané „lietajú pečené holuby do úst.“ Vzhľadom na to, že žijeme v spoločnosti ostatných jednotlivcov a vo vzácnom svete, je príznačné, že niektoré statky sú predmetom sporov jednotlivcov. Existujú potom dve základné riešenia týchto sporov: akceptovanie súkromného vlastníctva jednotlivcov a prerozdeľovanie týchto statkov z pozície moci. Aby sme mohli rozhodnúť, ktorá z týchto možností je správna, musíme použiť argumentáciu. Avšak na to, aby sme vôbec mohli argumentovať, musíme predpokladať agenta – človeka, ktorý už vlastní minimálne svoje telo, nad ktorým je zvrchovaným pánom. Bez vlastníctva tela, by nemohla totižto argumentácia existovať.

Zároveň platí, že nato, aby sme mohli telo vlastniť, musíme používať statky vonkajšieho sveta na jeho vyživovanie, na ktoré vzťahujeme normu vlastníctva. Tieto statky získavame buď prvotnou apriopráciou – nájdením statku a jeho privlastnením, alebo dobrovoľnou výmenou. To všetko inými slovami znamená, že v samotnej argumentácií musíme existenciu vlastníctva predpokladať.

Pričom nepristúpenie na argumentáciu neznamená, že vlastníctvo stráca svoju všeobecnú platnosť. Nepristúpením na argumentáciu nijako nedokazujeme opak. Tým môžeme vlastníctvo považovať za všeobecne platný princíp, ktorý sa vzťahuje na každého človeka.

Po druhé, aby sme mohli vôbec prerozdeľovať, musíme predpokladať vlastnícke práva jednotlivcov. Čo z toho vyplýva pre náš zámer hodnotenia štátneho vzdelávacieho systému? To, že každý vzdelávací systém, ktorý má ambíciu byť spravodlivým a všeobecne platným, musí korešpondovať nevyhnutne s princípom vlastníckych práv. Zároveň platí, že s princípom vlastníckych práv nemôže korešpondovať žiaden zo štátnych systémov vzdelávania. Čomu čelia všetky štátne systémy?

Základné a stredné školy

Základné školstvo sa vyznačuje povinnou školskou dochádzkou. Mnoho ľudí ju akceptuje ako fakt, ktorý je základom vzdelania celej spoločnosti. Je však povinná školská dochádzka správny a všeobecne platný princíp? Na akých argumentoch stojí? Pre samotné zadefinovanie povinnej školskej dochádzky je nevyhnutné zadefinovať trvanie vzdelávania, metódy a obsah vzdelávania a nevyhnutné finančné prostriedky na zabezpečenie povinnej školskej dochádzky. Inak o povinnej školskej dochádzke hovoriť nemôžeme.

Pri povinnej školskej dochádzke rozhodujú o všetkých týchto podmienkach jej existencie verejné autority, v súčasnosti demokraticky zvolené. Čelia však informačnému problému , ako vyhovieť všetkým jednotlivcom. Ich rozhodnutia sú preto arbitrárne, bez relevantných a všeobecne platných kritérií, ktoré by hovorili o správnosti ich rozhodnutí. To znamená, že odpoveď na otázku správneho času trvania povinného vzdelávania neexistuje.

To, že je v súčasnosti zadefinovaná ako 9 rokov, neznamená, že to nemuselo byť 7, 5, či 10. Ako správne vzdelávať deti je tiež veľmi otázne? Prečo používať autoritami stanovenú metodiku a nie inú? A ako vôbec zhodnotiť tú-ktorú metódu ako najlepšiu? Pričom odpoveď autorít v podobe metodických pokynov nehovorí nič o správnosti ich rozhodnutia. Čo deti učiť? Prečo má patriť do povinnej školskej dochádzky práve matematika, slovenský jazyk a prírodoveda a nie karate, jóga, či hranie PC hier?

Budú verejné autority diktovať základy všetkého alebo len niečoho. Čo je vlastne základné vzdelanie? I v tomto prípade je odpoveď a rozhodnutie verejných autorít založené len na ich názore, bez argumentov o všeobecnej platnosti. A nakoniec financovanie. Ak niekto nanúti chodiť do školy deti minimálne 9 rokov, nadiktuje čo a ako sa učiť, musí zabezpečiť ich rodičom financie, ktoré verejné autority získavajú prostredníctvom zdaňovania. Celý proces je zároveň závislý čisto na rozhodnutí verejných autorít a pokiaľ by mal jednotlivec chuť a tendenciu zmeniť celý systém, nemá žiadnu šancu. I keby sa mu totižto podarilo prejsť náročným procesom volieb, zmeniť jednotlivé verejné autority a prispôsobiť celý vzdelávací proces svojim individuálnym cieľom, nemôže zohľadňovať ostatné ciele jednotlivcov v spoločnosti. A systém, ktorý sa síce zmení v prospech jedného, bude naďalej produkovať negatíva pre ostatných.

Relevantné kritériá správneho rozhodovania nám naopak poskytuje vzdelávací systém založený na akceptácií vlastníckych práv jednotlivcov. Tento systém má zároveň ambíciu byť spravodlivým a všeobecne platným. Rozhodovanie o celom systéme a jeho podobe je totižto v rukách jednotlivcov a zohľadňovaní ich cieľov. Tí zároveň priamo ovplyvňujú vývoj celého systému, ako nositelia kapitálu. Kapitál je zároveň motivačným faktorom pre poskytovateľov služieb vzdelávania. Stanovenie času venovanému vzdelávaniu by zodpovedalo programom jednotlivých vzdelávacích inštitúcií, ktoré by boli pravdepodobne čiastočne odlišné tak, aby zodpovedali čo najindividuálnejším požiadavkám.

Rovnako to platí pre metódy vzdelávania a obsah vzdelávania, ktoré by variovali podľa požiadaviek jednotlivcov na uplatnenie získaných poznatkov v rôznych oblastiach. Obsah získaných poznatkov, metódu ich získavania a čas potrebný na získanie poznatkov by jednotlivci hodnotili voči svojim cieľom a tie programy, ktoré by boli najefektívnejšie a prostredníctvom ktorých by naozaj dosahovali svoje požiadavky by sa naďalej rozvíjali a vylepšovali.

Tento princíp je známy ako princíp konkurencie a slobodného výberu jednotlivcov, čiže princíp slobodného trhu. Na trhu by uspeli len tí poskytovatelia služieb, ktorí by uspokojovali priania jednotlivcov, čo je jedným z najdôležitejších kritérií hodnotenia úspechu vzdelávacieho programu, pretože to znamená, že program spĺňa spoločenské ciele, má pre jednotlivcov pridanú hodnotu a je v danom momente tým najefektívnejším pre určitú skupinu jednotlivcov.

Stredoškolské vzdelanie nie je už povinným. Je však značne obdobne regulovaným prostredím ako základné školstvo. Študenti sa učia metodicky i obsahovo rovnaké učivo na rovnakom type škôl a väčšina škôl je financovaných z daní daňových poplatníkov. Ak aj existujú niektoré súkromné školy, sú plne podriadené regulatívom v obsahu a metodickým pokynom pri vzdelávaní. Regulácie v tejto oblasti môžeme charakterizovať výrokom „obsah vzdelávania je regulovaný odporúčanými učebnicami, z ktorých sa učí schválené učivo, schváleným spôsobom." Na stredných školách zasahuje štát do obsahu, ako aj do formy vzdelávania a výchovy žiakov definovaním požiadaviek na študenta, obsahu učiva, formy štúdia daného učiva a učebníc a rozhodovaním o jednotlivých predmetoch.

Posledné reformné kroky v slovenskom vzdelávacom systéme zaviedli financovanie základných a stredných škôl na žiaka prostredníctvom tzv. normatívu, čo možno považovať za správny medzikrok k slobodnému systému vzdelávania. Avšak v systéme stále neexistuje konkurenčná ponuka a cena vzdelávania. Školy sú síce financované na žiaka prostredníctvom normatívu, ten je však úradne rozdelený na mzdový a prevádzkový, čo sa odlišuje od pôvodného zámeru vzniku daňových voucherov.

Voucher sa od normatívu líši tým, že dané finančné prostriedky sa nepoužívajú na úradne určené náklady, ale na celkový proces vzdelávania. A o tom, ako by boli tieto finančné prostriedky rozdelené, t.j. či sa použijú na mzdy, opravu budovy, či počítačové vybavenie, by rozhodovali samotný prevádzkovatelia škôl a občania mali zároveň možnosť priplatenia. Samozrejme voucher je stanovený rovnako na žiaka. To by podporilo i druhú podmienku úspechu reformy, ktorou je zabezpečenie samostatnosti prevádzkovateľov škôl na úrovni manažmentu školy, obsahu a formy vzdelania. Štát by potom postupne prešiel spolu so znížením daňového zaťaženia obyvateľstva k financovaniu len úplne najzákladnejších princípov vzdelania, za ktoré môžeme považovať čítanie, písanie a počítanie prostredníctvom voucherov s postupným nefinancovaním žiadnej činnosti. Preto súčasná reforma bez ďalších krokov nemôže byť hodnotená ako posun k lepšiemu a bude naďalej generovať negatíva pre jednotlivcov i spoločnosť.

Negatívne dôsledky povinnej školskej dochádzky a regulovaného stredoškolského vzdelávania

Výsledkom povinnej školskej dochádzky a regulovania stredoškolského vzdelávania, je vysoká nákladnosť celého procesu a obrovská redistribúcia zdrojov, ktoré sú vynakladané neefektívne. Zaujímavým dôkazom tejto neefektivity sú USA. Štúdie uvádzajú, že „výdavky na jedného študenta sa za posledných 10 rokov zvýšili o 40% (s prihliadnutím k inflácii) a že priemerný americký školský obvod investuje v súčasnosti 6300 USD na jedného študenta, pričom výsledky žiakov v čítaní, matematike, občianskej náuke a písaní naďalej stagnujú .“ Tieto argumenty sú podporované tiež štúdiou autorov Chuba a Moa , ktorá ukazuje, že súkromný systém vzdelávania je v USA omnoho efektívnejší a dokáže omnoho lepšie uspokojiť potreby rodičov i žiakov. To je zároveň i odpoveď na všetky snahy reformovať školstvo prostredníctvom jeho masívnejšieho dotovania z daní daňových poplatníkov.

Výsledkom tohto procesu je i degenerácia kritického myslenia u študentov. Učivo, ktoré je v osnovách, v mnohých prípadoch neobsahuje najnovšie poznatky, ktoré sú ignorované, napr. na poli ekonómie, či teórie štátu a práva. Mnohé poznatky sa zároveň vyučujú ako holé pravdy, pričom samotná veda dodnes mnohé z nich nedokázala, napr. poznatky o globálnom otepľovaní, či klimatických zmenách v dôsledku priemyselného procesu. Samozrejme proti odštátneniu vzdelávacieho systému sa používajú mnohé argumenty.

Mýty o odštátnení školstva

Niektorí jednotlivci by zostali nevzdelaní

Je možné, že niektorí jednotlivci by nenavštevovali tradičné vzdelávacie ústavy, či školy. To ale neznamená, že by boli nevzdelaní. Vzdelanie nedosahujeme predsa len chodením do školy. Učíme sa celý život. Zároveň platí, že niektorí jednotlivci si myslia, že najlepšie pre ich deti je tradičný život, napr. bez elektriky, počítačov, plynu. Jednoducho v zmysle života v prírode a na základe prírodných hodnôt. V súčasnosti by im boli takto vychovávané deti odobraté sociálnymi pracovníkmi. Avšak my nevieme, aké poznatky sú tie najlepšie a ako žiť šťastne. To vedia len samotní jednotlivci. Zakazovať im to, resp. im diktovať určitý spôsob života nie je prípustné. Zároveň platí, že vzdelanie je rovnako ľudská činnosť ako ktorákoľvek iná. To, že by niektorí nevyužívali vzdelávacie služby len znamená, že existujú pre nich iné dôležitejšie priority.

Trhom ovládané základné vzdelanie by zhoršilo kvalitu celého procesu

Práve naopak. Trhu podriadené vzdelávanie má ako jediné motiváciu zabezpečovať vyššiu kvalitu vzdelania. Je to spôsobené tým, že školy, ktoré nebudú „produkovať“ kvalitných absolventov, ktorí sa uplatnia následne v spoločnosti neprežijú. To je zároveň odpoveď pre tých, ktorí si myslia, že bohatí by podplatili učiteľov, aby získali titul, či diplom o absolvovaní. Ak by to niektorí z poskytovateľov naozaj pripustil a stalo by sa to verejne známym, stratil by akúkoľvek reputáciu. Záujem o jeho školu by klesol a čelil by problému krachu.

Rodičia a študenti nie sú odborníci na vzdelávanie

Rodičia a študenti nie sú odborníci na vzdelávanie a preto oni nemôžu rozhodovať o spôsobe a obsahu vzdelávania. To je absolútna pravda. Na to sú tu profesionálny odborníci v podobe vzdelávacích inštitúcií, ktorý by ponúkali svoj program. Tento program by musel zabezpečovať dosiahnutie cieľov jednotlivcov v zmysle toho, čo sa chcú naučiť, za aký čas sa to chcú naučiť, v akom odvetví chcú dané poznatky používať a koľko chcú vynaložiť prostriedkov na toto vzdelanie. Z toho by sa odvíjala i ponuka, ktorá by reagovala na tieto alebo i iné ciele. Rodičia, či študenti by si vyberali podľa výsledkov, ktoré škola, či pedagogický program dosahuje, ako je efektívny a aká je jeho cena. Rodičia a študenti by rozhodovali o sebe a nie o škole.

Spoločnosť by bola plná nevzdelaných ľudí, pretože by do škôl nikto nechodil vzhľadom na nákladnosť celého systému

Ak vychádzame z predpokladu, že vzdelanie je pre človeka hodnotou, potom sú niektorí jednotlivci ochotní za vzdelanie platiť. Čím viac jednotlivcov požaduje byť vzdelanými, tým viac ziskových príležitostí pre poskytovateľov vzdelávacích služieb existuje. Čím vyšší potenciál zisku existuje, tým sa viac poskytovateľov snaží zaujať svojimi metódami a obsahom vzdelávania za čo najnižšie náklady. Celý proces je motivovaní k znižovaniu nákladov a zvyšovaniu množstva ponúkaných služieb.

Problém dnešného financovania vzdelania je úzko prepojený s diktátom toho, čo sa učiť, ako sa to učiť a koľko sa to učiť. To je i jedna z hlavných príčin nedostatku finančných prostriedkov na školách v súčasnosti. Inými slovami nevieme, či sa náhodou neučíme toho príliš veľa. Odštátnenie školstva zároveň súvisí so znížením daňového zaťaženia pre obyvateľstvo, ktorému by tak ostalo viac finančných zdrojov. Zároveň by sa vytvorilo konkurenčné prostredie poskytovania tejto služby, čo by vyvolalo tlak na racionalizáciu všetkých činností. Presadzovali by sa také formy, ktoré by optimálnym spôsobom zabezpečovali, čo najvyššiu návratnosť finančných prostriedkov vložených do vzdelania.

Či by to už boli rôzne kombinácie samoštúdia, či lektorovania procesu výučby, či komunitného vzdelávania, alebo kurzov cez internet, by bolo výsledkom trhovej optimalizácie. A celkovým výsledkom by bol práve naopak dostatok kvalitne vzdelaných ľudí.

Vysoké školstvo

V poslednom období sa zintenzívňuje diskusia okolo reformy vysokého školstva. Ministerstvo školstva SR zavádza čiastočné poplatky za štúdium, čím sa snaží dostať do systému viac finančných prostriedkov. Študenti sa búria.

Pre vysoké školstvo platia rovnaké princípy ako pri základnom a strednom školstve, čo sa týka obsahu, formy, dĺžky trvania štúdia i jeho financovania. Čo sa týka financovania a zavedenia poplatkov, treba upozorniť na niekoľko problémov. Samotné zavedenie poplatkov, po prvé nemusí výrazne skvalitniť vzdelanie a po druhé je zavedenie poplatkov novou daňou, pokiaľ ostanú vysoké školy verejnými inštitúciami.

Tradične sa argument za zvýšenie kvality opiera o to, že sa bude platiť. Treba však povedať, že sa nezavádza úhrada celého školného, od ktorého by bola závislá existencia školy a ktoré by bolo cenou vzdelania. Preto bude mať zavedenie poplatkov len relatívny dopad na kvalitu vzdelávacieho procesu. Druhým súvisiacim problémom je samotný status vysokej školy ako verejnej inštitúcie, ktorá je napojená priamo na štátny rozpočet. Inými slovami bez privatizácie vysokých škôl nemôžeme hovoriť o zásadnej reforme. Zároveň len súkromné inštitúcie môžu stanovovať cenu za vzdelanie. Pokiaľ je inštitúcia ovládaná štátom prostredníctvom zákonných regulácií, nemôžeme hovoriť o cene vzdelania, ale len o akýchsi umelo stanovených nákladoch vzdelania. Pokiaľ nebudú vysoké školy priamo privatizované z pohľadu manažmentu, obsahu i formy vzdelávania, bude takto zavedený poplatok len dodatočným zdanením obyvateľov, ktorí využívajú dané služby.

Ak však je cieľom následná privatizácia týchto škôl, potom je zavedenie poplatkov určitým politickým medzikrokom. Pokiaľ je to len získavanie dodatočných zdrojov pre vysoké školy, ktoré ostatnú fungovať na rovnakých princípoch, je poplatok daňou, bez ohľadu na to, či by bol poskytovaní súkromnými finančnými inštitúciami (napr. poisťovňami, bankami), alebo priamo štátom.

Európska únia a harmonizácia

Na prvý pohľad v oblasti vzdelávania žiadna harmonizácia zo strany EU nehrozí. Dokonca v samotných dokumentoch EU sa objavuje tzv. metóda otvorenej koordinácie, ktorá znamená, že rozširovanie najlepších praktických príkladov a dosiahnutia konvergencie cieľov EU bude plne decentralizovaný proces využívajúci rôzne druhy partnerstva, ktorý bude upravený pre členské štáty tak, aby im pomohol progresívne rozvinúť ich vlastné ciele.

Problémom tu stále ostávajú ciele spoločenstva, ktoré sú určované nie v zmysle optimalizácie procesu hľadania najlepších metód vzdelávania pre jednotlivých spotrebiteľov – študentov, ale z ohľadom na definovanú stratégiu rozvoja európskeho superštátu. Stanovenie spoločných priorít, ktoré sú „rozmenené“ na 3 strategické a 13 doplnkových cieľov zameraných na rôzne prvky a úrovne vzdelávania, od základného po vysokoškolské vzdelania a pokračujúc v celoživotnom vzdelávaní, pripomína proces socialistického plánovania z obdobia pred rokom 1989, kedy malo vzdelávanie napomáhať zas rozvoju socialistického spoločenstva, budovania mieru a zvrhnutia kapitalizmu. Tak napr. Bolonská konferencia síce stanovuje absolútnu nezávislosť jednotlivých univerzít, ale zároveň podmieňuje všetok vzdelávací proces jednotnému cieľu dosiahnutia Lisabonskej stratégie rozvoja EU.

Inými slovami sú buď univerzity nezávislé, alebo sa podmieňuje ich vzdelávací proces centrálne stanovenej stratégií rozvoja štátu, ktorá stanovila, že EU sa „stane najkompetitívnejšou a dynamicky sa rozvájajúcou ekonomikou založenou na poznatkoch vo svete, schopnou trvaloudržateľného ekonomického rastu s viac a lepšími pracovnými príležitosťami a lepšej sociálnej kohézií, čo vyžaduje nielen radikálnu transformáciu európskej ekonomiky, ale aj výzvu pre programy modernizácie vzdelávacích systémov.“

Ak by sme teda i použili metódu otvorenej koordinácie, výsledkom bude, že jednotlivé vzdelávacie inštitúcie budú nasledovať tie politiky, ktoré najúspešnejšie akcentujú centrálne stanovené ciele. O to viac sa všetko začína stále viac a viac podobať harmonizácii na úrovni „voľného“ pohybu služieb, tovarov, či kapitálu, keď sa ďalej dozvedáme o tom, ako bude takéto vzdelanie pomáhať obyvateľom pohybovať sa bez problémov po celom území únie, o tom, že akékoľvek znalosti nadobudnuté v ktoromkoľvek štáte budú uplatniteľné v celej únií alebo ako budú mať všetci obyvatelia prístup k celoživotnému vzdelávaniu. Inými slovami, žiadna vyhliadky cesty do slobodnej spoločnosti.

Záver

Na záver treba zdôrazniť, že za mnohými výrokmi diktátorov o učení sa a vzdelávaní, nestoja nejaké osvietené myšlienky. Skôr predstava síce plnej vzdelanosti, ale kontrolovanej a regulovanej zo strany samotného diktátora, jeho posluhovačov, alebo ideologického režimu. Takto „vzdelané“ obyvateľstvo nie je vzdelaným. Preto povinné vzdelávanie, či štátom financované systémy vzdelávania, budú vždy slúžiť v prvej rade moci a až potom obyvateľom. Odštátnenie vzdelania je preto jedna z principiálnych podmienok pre vznik slobodnej otvorenej spoločnosti.

Matúš Pošvanc

prevzaté z www.hayek.sk

  Hayekovci
   Dewey 03-01-2005 13:19
  RE: Hayekovci
   Zolo 03-01-2005 16:10
  RE: Hayekovci
   Filip Glasa 03-01-2005 16:46
  RE: Hayekovci
   Lukas Krivosik 03-01-2005 17:07
  RE: Hayekovci
   Dewey 04-01-2005 12:45
  Zolovi
   Dewey 04-01-2005 8:31
  RE: Hayekovci
   Peter Surda 03-01-2005 21:48
  RE: Hayekovci
   Dewey 04-01-2005 8:35
  RE: Hayekovci
   Dewey 04-01-2005 8:36
  Na odhlahcenie
   Dewey 04-01-2005 10:28
  RE: Hayekovci
   Katka 06-03-2008 16:12
  Celkom pekne, ale....
   Peter Surda 03-01-2005 22:08
  RE: Celkom pekne, ale....
   liberal 04-01-2005 13:39
  RE: Celkom pekne, ale....
   Lionluck 24-03-2005 20:47
  Peter
   Dewey 04-01-2005 9:30
  RE: Peter
   Filip Glasa 04-01-2005 11:38
  RE: Peter
   Dewey 04-01-2005 13:06
  RE: Peter
   Filip Glasa 04-01-2005 13:41
  RE: Peter
   Dewey 04-01-2005 14:39
  RE: Peter
   Filip Glasa 05-01-2005 20:26
  RE: Peter
   Dewey 07-01-2005 10:12
  re
   Filip Glasa 07-01-2005 19:57
  smutné...
   pali 18-04-2006 7:44

   

 

Slobodný trh

Na Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak