ISSN 1335-8715

01-07-2001   Martin Hanus   Index   verzia pre tlač

„Demokracia“ made in Europe

Súčasná doba a jej politickí aktéri vysielajú vo vzťahu k tzv. európskej integrácii niekoľko príznačných signálov, ktoré nielen predznačujú ďalšie vývojové tendencie tohto procesu, ale predovšetkým niečo vypovedajú o jeho samotnej podstate. A tá sa stáva čím ďalej hrozivejšou. Jej nezastrený obraz nám odkryje päť udalostí posledných dní a týždňov, vzájomne síce nesúmerateľných svojim významom, no predsa veľavravných vo svojej logike.

Udalosť číslo 1: Parížsky prejav francúzskeho premiéra Lionela Jospina zostal na Slovensku v súlade s našimi najlepšími tradíciami prihlúpleho mlčania takmer nepovšimnutý. Slovenskí politici sa celkom typicky obmedzili na zopár všeobecných a bezcenných fráz s alibistickým dôvetkom o potrebe „európskeho dialógu“ na slovenskej pôde. Na povrchu sa kĺzajúcimi médiami maximálne prebleskla správa o Jospinovom prejave ako o kontrapunkte k predchádzajúcim víziám „bundeskancléra“ Schrödera. Pritom Jospinova euroreč bola prinajmenšom rovnako varovná ako jeho nemeckého pendanta. Jediné pozitívum sa v nej vyčerpalo odmietnutím schröderovskej vízie akejsi „Európy regiónov“ a dôrazom na bližšie neurčenú „federáciu národnych štátov“, čo je však vo francúzskych podmienkach už klasické rétorické cvičenie.

Po odmietnutí „denacionalizácie“ Európy sa Jospin pustil do ďalšieho dobrodružstva : náčrtu červenej Európy. Jeho vízia totiž smeruje do vytvorenia Európy jednotného hospodárskeho prostredia, v ktorom mu nestačí len spoločná menová únia, ale nástojí na spoločnej sociálnej a legislatívnej únii s jednotnou európskou hospodárskou vládou! To všetko francúzsky socialista zaklincoval požiadavkou harmonizácie daní s odkazom na nemorálny daňový dumping a konkurenciu(!!!). Že to bude znamenať harmonizáciu daní smerom hore k tým francúzskym, pochopí asi každý, kto to pochopiť chce. Ak Schröderovu myšlienku oslabovania národných štátov Jospin predtým rázne vykopol z dverí, svojimi „ekonomickými“ úvahami ju nechal všetkými oknami preraziť naspäť. Jeho pokrytectvo je vskutku neuveriteľné – v jednej vete sa bije za suverenitu národných štátov, aby ju druhým dychom úplne poprel. Kto hovorí, že suverenita štátu je v súlade s prevedením hospodárskej, menovej, daňovej politiky na úroveň nadnárodnej inštitúcie, je buď klamár, alebo má v hlave chaos. Aká opcia je voči Jospinovi milosrdnejšia, neviem. Viem len, že žiadna z nich nie je milosrdná voči obyvateľom európskych krajín s takýmito politikmi.

Udalosť číslo 2: Íri nepochopili, potrebujú reparát. Takáto pračudesná veta sa rozliehala po fiasku referenda o dohodách z Nice európskymi luhmi a hájmi. Europolitici, vteperiac sa do role kazateľov a učiteľov zodvihli ukazovák a so spravodlivým hnevom a otcovskými ustarostenými vráskami pohrozili nechápavým žiačikom – obyvateľom ešte stále suverénneho Írska. Demokracia na pokračovanie v ich podaní si bude zrejme musieť nájsť novú slovníkovú definíciu. Tá stará už totiž neobstojí. Pojmy ako zvrchovanosť ľudu a vláda zákona sa v eurorétorike stávajú bezcennými zvratmi. Časy sa menia – nie zákon a právo zabezpečujúce slobodu a demokraciu, ale samotná vízia európskej integrácie sa stáva kľúčom a cieľom politiky. Ak ju „nechápaví“ Íri odmietajú, budú hlasovať dovtedy, kým ju neschvália. A oni ju samozrejme napokon schvália, veď kto im zaručí lepšie dotácie do poľnohospodárstva, než úradovňa v Bruseli?

Ako vidieť, starosti s myšlienkami o renegociácii právoplatne neschválenej zmluvy si nerobí nikto. A európsky vlak sa rúti a rúti...

Udalosť číslo 3: Nemeckí politici ako vlajkonosiči tej „echtovnej“ integrácie sú v zápale pre svoju vec konzekventní. Nekritizujú len referendové rozhodnutie obyvateľov (zatiaľ ešte) cudzej krajiny, čoraz trúfalejšie známkujú aj politikov v demokratických krajinách. Ak tak robili na adresu Mečiara, nebolo to vcelku kóšer, ale dalo sa to prehltnúť, lebo toho nemáme radi ani my. Nehorázne a nedemokratické bojkotovanie Rakúska kvôli „nesalónnej“ FPÖ v rakúskej vláde bolo dobrým štartom v ich boji proti, ako hovoria, „antieurópskemu populizmu“. Po naozaj nie príliš dobre stráviteľnom Haiderovi sa hnev europolitikov obracia proti svojho času uznávanému českému reformátorovi Václavovi Klausovi (súčasný predseda českého parlamentu a šéf konzervatívnej ODS). Ten sa nevezie na vlne lacnej európskej propagandy, ale otvorene a často bez obrúska hovorí o „zvláštnostiach“ integrácie a jej chýbajúcej demokratickej legitimite. To sa natoľko znepáčilo komisárovi Günterovi Verheugenovi, že Klausa ako možného premiéra označil za vážnu hrozbu pre český vstup do EÚ. Pre Čechov z toho vyplýva len jedno radostné poučenie : masívne voliť Klausa.

Udalosť číslo 4: Čo sa myslí pod pojmom vyššia európska kultúra a jej ochrana pred inváziou „kultúrnych produktov z jedného zdroja“, ako o tom pekne socialisticky rečnil pred zhruba mesiacom Lionel Jospin (pozri udalosť číslo 1), nám xenofóbnym Slovákom prezradila predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre (a teraz pozor - kto sedí, nech sa radšej pripúta) práva homosexuálov Joke Swiebelová. Swiebelová sa najskôr mentorsky pohoršila nad situáciou homosexuálov u nás, ktorá „je taká istá ako v mnohých ďalších kandidátskych krajinách, nie sú tam nijaké zákony ochraňujúce ich pred diskrimináciou“(SME, 29.6. 2001).

V európskom duchu jej sekundovala predstaviteľka iniciatívy Inakosť Anna Daučíková : „Slovenská legislatíva nepozná slová homosexualita, homofónia, sexuálna orientácia, sexuálne menšiny, lesbička. Právne v podstate neexistujeme“(SME). Ak má pani Daučíková a jej homosexuálna lobby pocit, že až homosexuálne práva zaručujú ich právnu identitu, nech si o nich v rámci prirodzeného práva (platného pre všetkých bez rozdielu!) slobody prejavu slobodne hovoria. Európsku úniu poznajúcu hotové riešenia na všetky problémy však zbytočné dišputy na národných úrovniach nezaujímajú. Práva homosexuálov sú predsa súčasťou kodanských kritérií, ktoré treba plniť. A ako Swiebelová pre SME v návale svojho autentického demokratického cítenia dodáva : „Je na slovenských ľuďoch, aby rozhodli, akú formu to bude mať“. Ďakujeme Európa!

Udalosť číslo 5: V prostoduchých stredoeurópskych pretekoch s názvom „Kto najrýchlejšie ukončí čo najväčší počet kapitol“ sa Slováci po Mečiarovom intermezze s podtitulom „z kola von“ zaraďujú bleskurýchlym tempom na čelné pozície. V stredu 27. 6. 2001 sme sa dozvedeli, prečo je tomu tak. Slovensko ako druhé po Maďarsku pristúpilo na prechodné obdobie pre pohyb pracovníkov na 2+3+2 roky, čím uzatvorilo kapitolu voľný pohyb osôb. Procedúra schvaľovania kapitol je teda jasná : čím viac ustúpime z našich požiadaviek, tým rýchlejšie sa dohodneme, tým hlasnejšie nás pochvália Verheugenovci, keď sa už nevieme vyznamenať tu doma sami pred sebou. V tomto prípade je rukolapné porazenectvo zo slovenskej strany ešte viditeľnejšie – neustúpili sme totiž z nejakej vlastnej nárokovej požiadavky. My sme sa vzdali základného práva v budúcej Európe pre našich občanov, práva voľného pohybu pracovných síl. To, že mnohé z právomocí štátu delegujeme po vstupe vyššie do Bruselu, pričom navštevovať Brusel budeme môcť iba ako podozriví turisti z „Ostblocku“, je prehrou nás všetkých. A prehrou slovenskej diplomacie, že na to pristúpila tak rýchloa ľahko. Iste – Slovensko nie je tou krajinou, ktorá si môže diktovať, či vybojovať rovnocenné podmienky (o rovnosti krajín totiž EÚ nikdy nebola, Rakúšania a Íri už vedia svoje). Ak sa však my vo svojej malosti nepobijeme o čestné miesto pod „európskym“ slnkom, neurobí to za nás nikto. Zničujúci dôsledok nášho ústupku nie je ani tak praktický, ako symbolický. Sci-fi predstava, že po našom vstupe do EÚ a súčasne stopercentnej liberalizácii pohybu pracovných síl prehrmia cez Európu húfy hladných obyvateľov nových členských krajín, stála od začiatku na vratkých nohách a aj vzhľadom na našu vnútrozemskú mobilitu je jednoducho smiešna. Dokazuje, ako málo o nás tí, ktorí túto ilúziu propagandisticky živili, alebo podprahovo zneužívali vedia. V akej inej chvíli, ak nie v tejto sme sa mali prejaviť ako suveréni? V akej inej chvíli, ak nie v tejto sme mali rázne položiť na stôl naše vlastné národné záujmy, ktoré sú s uzavretím onej kapitoly len sotva zlučiteľné? Namiesto toho svorne jasáme nad mastnými sumami z fondov, ktoré k nám potečú, nad dotáciami, ktoré povznesú prírodnými nestálosťami sužované poľnohospodárstvo, nad novými možnosťami (študovať, pracovať – pracovať???) a inými pozemskými potešeniami. A to všetko na nás majú uvaliť múdre inštitúcie starostlivej Európskej únie a vyslobodiť tak bezprácne z marazmu slovenskej každodennej demokracie.

Pesimizmus, nedôvera vo vlastné sily, ktorými nás naočkovali eurooptimisti svojim opovrhovaním teritoriálnej štátnosti, žnú svoje trpké ovocie. Nepolitický a naskrze technokratický projekt Európskej únie sa i na základe zdanlivo izolovaných, vyššie opísaných javov dostáva do svetla jasnejších definícií. Treba ich len odkryť a zreteľne pomenovať. Bilancia projektu „európskej rodiny národov“ je zdrvujúca: socializmus v ekonomike, relativizmus v morálke, protektorstvo v politickej moci.

Dokáže ešte vôbec niekto vysvetliť, čo je to tá európska myšlienka?

Martin Hanus

Diskusia k článku „Demokracia“ made in Europe zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak