ISSN 1335-8715

28-11-2004   Peter Frišo   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Svet Franza Kafku

„Boh nechce, aby som písal, ja však musím.“

(Franz Kafka)

Franz Kafka patrí akiste medzi najväčšie skvosty svetovej literatúry. Muž, ktorý bol majstrom alineácie priniesol svojou tvorbou množstvo otázok. Napriek tomu, že akoby nikam nepatril (a možno pre túto antinomičnosť jeho bytia, ktorá je jednou z mála vecí, na ktorej sa zhodujú jeho životopisci i literárni vedci) – a možno práve preto – svojim dielom sa dotkol základných otázok ľudstva, napriek tomu, že ostal skôr na pozícii neschopnosti riešenia ako pri jeho ponúknutí.

Niekoľko majstrovských začiatkov

O majstrovstve Kafkovho písania svedčia už samotné začiatky jeho veľkých diel. Pre mnohých autorov je veľkou dilemou ako začať. Kafka bol aj v tomto perfekcionalistom (sám mnohé svoje diela veľa krát prerábal, robil veľké drahoty s ich vydaním, nepísal ich v prvom rade pre materiálne zabezpečenie, sporná je tiež otázka či ich pre ich nedokonalosť kázal vo svojej záveti spáliť). Možno sa dáva počiatočnej vete v diele príliš veľký význam v Kafkovom však majú (a zrejme aj iných, Umberto Eco zrejme skrze to čo načítal prišiel k tak veľkolepému úvodu ako Prirodzene, že rukopis, ktorým prijme čitateľa – doslova mu nanúti - hrať svoju hru, čitateľ mu tak sadne na lep). Niekoľko Kafkových úvodov:

„Když šestnáctiletý Karel Rossmann, který byl chudáky rodiči poslán do Ameriky, poněvadž ho svedla služebná a měla s ním dítě, na lodi zpomalující už jízdu vplouval do newyorského přístavu, spatřil, jako by sochu Svobody, kterou už dlouho pozoroval, najednou prudčeji ozářilo slunce. Její paže s mečem strměla jako předtím do výše a kolem sochy volně proudil svobodný vzduch.“ (Amerika – Topič)

„Když se Řehoř Samsa jednou ráno probudil z nepokojných snů, shledal, že se v posteli proměnil v jakýsi nestvůrný hmyz.“ (Premena – Metamorfóza)

„Patrně učinil někdo na Josefa K. křivé udání, neboť aniž se dopustil něčeho zlého, byl jednou ráno zatčen.“ (Proces)

„BYLO UŽ POZDĚ VEČER, když K. dorazil na místo. Vesnice ležela pod hlubokým sněhem. Zámecké návrší nebylo vidět, obklopovala je mlha a tma, ani nepatrný záblesk světla nepřipomínal velký zámek. Dlouho stál K. na dřevěném mostě vedoucím od silnice ke vsi a díval se nahoru do zdánlivé prázdnoty.“ (Zámok)

Samozrejme viaceré z týchto úvodov by si zaslúžili analýzu a poukázanie na to, prečo je v nich Kafka majstrovský a prečo som ich takto vybral, rozhodol som sa však, že nechám na čitateľovi, nech si ich jednoducho vychutná a sám odhalí ich krásu.

Osobnosť Kafku

Napriek mnohým snahám, domnievam sa, že príliš presnej charakteristiky Franza Kafku sa ani nedopátrame. Súvisí to možno s onou zahalenosťou, ktorú spomeniem v inom súvise nižšie. Vždy mlado (študentsky) vyzerajúci Kafka bol totiž v mnohom záhadou a to často nielen pre iných – rodičov, Felíciu Bauerovú, Milenu Jesenskú, Maxa Broda – ale najmä sám pre seba. Pre človeka vnútorne tak antinomického to však je len symptomatické. Bol trochu hypochondrický (i keď paradoxne aj často chorý, čo vyvrcholilo nakoniec v tuberkolóze), vždy namočený v bolestiach, vždy nepochopený (hádam najmenej vo vzťahu s Milenou Jesenskou), plachý (Milena o ňom napísala: „Svet videl plný neviditeľných démonov, ktoré ničia a trhajú človeka nechráneného.“), realizoval sa takmer výlučne cez literatúrou, ktorá sa mu stala “spásou” i prekliatím (z listov Felícii: „… pochop len najmilšia Felícia, že Teba a všetko musím stratiť, keby som raz stratil písanie.“ A inde: „Myslím, že si dostatočne nepochopila, že písanie je jedinou vnútornou možnosťou mojej tunajšej existencie.“) To sa odrážalo aj v jeho diele. „… mučený nejakým novým, neznesiteľným, zvlášť konfliktným psychickým stavom, prežitkom, pocitom, chopil sa pera a začal písať. Neuvažoval o forme, žánre, štýle, to všetko prichádzalo dodatočne, formovalo sa samotné.“ (František Kautman). Kafka, cez deň úradník, píše hlavne v noci. Bol k tomu akoby odsúdený, pretože trpel nespavosťou a aj keď konečne zaspal, bol to v skutočnosti len polospánok a tento býval neuveriteľne hrozný, naplnený halucináciami a strachom. Preto Kafka skôr zvykol v noci písať. Úplne to vystihol slovami:

„Písanie je sladká, kúzelná odmena, ale za čo? V noci sa mi z výraznosťou názorného vyučovania detí stalo jasným, že je to odmena za službu diablovi… Možno, že existuje aj iné písanie, ja poznám len toto, v noci, keď mi úzkosť nedá spať, poznám len toto.“ Takto za jedinú noc napísal z 22. na 23.septembra 1912 Ortieľ.

Samozrejme ešte jeden aspekt vlastný Kafkovi si musíme uvedomiť a to jeho osamelosť. „Nikoho nechcem vidieť, nechcem sa dať zmiasť touto podívanou, pri písacom stole, to je moje miesto, hlavou v dlaniach, to je môj postoj“, tak píše Kafka. Samota bola u neho vnútorná, no bývala aj vonkajšia, veď tri krát zrušil zasnúbenie a hoci veľmi túžil nikdy sa nerealizoval ako otec rodiny, nebol toho vlastne ani schopný, čo patrilo k jeho hlbokým trýzňam. Aj samota sa odrážala v jeho dielach. Samota bola pre neho ako potrebná, tak ho robila zúfalým. Maxovi Brodovi raz píše o strachu z úplnej samoty. A najhoršie na tom je, že niekedy je táto samota neprekonateľná – ako v Kafkovom živote, tak v diele (nakoniec samota sa niekedy musí pridružiť k alineácii) napr. v osobe sestry Gregora Samsu, či neplodnosti akejkoľvek pomoci v Zámku.

Taký teda bol v stručnom náčrte veľký literát Franz Kafka.

Kafka čítaný Preisnerom

Medzi veľké – arci málo známe – osobnosti 20.storočia patrí aj veľký mysliteľ (filozof v starom významne toho slova), odborník na literatúru a germanista Rio Preisner, český exulant nardoený v Mukačeve a neskôr americký profesor. Ak pán Boh dá uzrú zrejme raz svetlo sveta moje Prednášky o Preisnerovi, nateraz však je pre nás zaujímavý Preisnerov pohľad na Kafku. Ten je roztrúsený po veľkej časti Preisnerovho diela, napriek tomu, že nájdeme i štúdie, ktoré sa venujú priamo Kafkovi. Vyplýva to už z rozmanitosti, asociatívnosti a veľkého rozsahu ako Preisnerovho diela tak matérie, ktorej sa v ňom Preisner venuje.

O Kafkovi v Americane

Preisner vidí aj samotného Kafku zasadeného v rámci židovskej kultúry. Pričom Židov v tomto vymedzení vníma tak, že ... nemôžu „patriť“ k okcidentálnej kultúre ako k nej náležia dedičia novovekého racionalizmu, osvietenstva, nacionalizmu: európske národy, ktoré so svojimi vládcami, inteligenciou a ľudom postupne odpadali od kresťanskej kultúry až od nej nakoniec nadobro odpadli. …Židia upadli do tenát okcidentálnej kultúry tiež však vedomým odpadnutím od viery svojich otcov.“ Medzi takýchto Židov patrí aj Franz Kafka, rozdiel oproti okcidentálnej kultúre pretrváva, pretrváva však aj ono odpadnutie i preto „vedomie blasfemičnosti – skoro strašidelné u Kafku má starozákonný rozmer, mieri proti JHVH a jeho zákonu.“ Snáď práve preto je Kafkova tvorba tak presná (hoc nie v matematickom význame). „Kafka diagnostikoval bezvýchodiskovú situáciu okcidentálnej kultúry ako proces neustáleho oslobodzovania, ktoré človek dosahuje ortieľom, ktorým odsudzuje seba samého. Čím viac sú dvere dokorán, tým nedostižnejšie sa zdá byť východisko.“ Preisner spomína Kafku i pri nahliadnutí na rozdiel kultúry v Amerike a kultúry okcidentálnej. „... na novom kontinente ešte žije odhodlanie odmietnuť onú ničotu, ku ktorej sa európsky okcident hlási z jasného rozhodnutia, ktoré akoby nehodlal odvolať, ba naopak: ktorého neodvolateľnosť pred celým svetom potvrdzuje takmer rituálnymi vyznávačskými aktmi. …symbolicky vražedné demonštrácie za protiskutočnostné utópie, demonštrácie doprevádzané opäť príslušným liturgickým pojmoslovím odvodením z dialektiky deštrukcie a konštrukcie, ktorej syntéza môže mať podobu jedine totálneho ortieľu. Franz Kafka to zdá sa vedel už na počiatku našej doby.“ Tieto utópie, ktoré v našej dobe jasne dominujú majú často charakter označený pojmom „sociálnej spravodlivosti“, v minulosti zastieranej hekatombami obetí: „... obetiam, ktoré boli prinesené pre utópiu socialistického poriadku (tu ide o slovnú hračku a eufemizmus, keďže ide o utópiu – poznámka P.F.) chýba akýkoľvek zmysel, hoci len pozemský, neboli heroické, tým menej mučenícke, skôr mali podobu odludšťujúcich anonymných jatiek a často čpeli kanibalským beštializmom. A kto z intelektuálov v okcidente znesie pomyslenie, že utopický sen o spravodlivosti má ľudožrútsku pachuť? Mimo niekoľko vzácnych kresťanov to už v krízových 20.tych rokoch tušil jediný, Franz Kafka.“

Kafka, hoc agnostik je tiež ďaleko chorobných riešení problému ľudskej existencie v podaní J.P. Sartra (o čom ešte pohovoríme nižšie). Možno aj preto, že miloval tvorbu Dostojevského. „Kafka je ďaleko Sartrovho apodikticky „indikatívneho“ vylúčenia akejkoľvek možnosti i priania záchrany, spásy. Z podmieňovacieho spôsobu vyplýva, že namiesto absolútnej prázdnoty sa u Kafku ešte uchováva labyrint zámku s možnosťou východiska, alebo aspoň túžbou po ňom a s Ariadniným klbkom zákona, oboje síce ako intencie podmienené.

Pravda Kafkov zákon by sa dal vykladať indikatívne „Boh je, teda nič nie je dovolené.“ teda ako napríklad nekonečného ustrnutia pred bránou Zákona, alebo ako postdiaspórna židovská „vznášavosť“ čakanie na Mesiáša v medzipriestore „už nie“ – „ešte nie“. Opakujem: Kafka ostáva celkom na pozícii podmieňovacieho spôsobu, ktorý tézu Dostojevského obmieňa: Ak je Boh, je daný aj zákon.“ Ono ustrnutie klasifikuje Kafka ústami vrátnika: „Tento vchod bol určený iba pre teba.“ Klasifikuje toto ustrnutie ako existenciu v hriešnej zbabelej nerozhodnosti.“

K interpretácii Kafku

Podľa Ria Preisnera je v každom básnickom diele „nerozlučne spätá nezastrenosť so zahalenosťou.“ Prinajmenšom sa akiste dá povedať, že to tu platí viac ako pri akomkoľvek inom texte. Zároveň je tiež zaujímavým skúmať mieru zahalenosti a zastrenosti. Úlohou čitateľa však „nie je „odhaľovať“ zahalenosť, ale ukázať práva na symbiózu oboch zložiek, ne skutočnosť, že práve zahalenosť podmieňuje podanie určitých javov, ktoré v nezastrenosti beznádejne unikajú.“ To je dôležité si uvedomiť jednak pre interpretáciu diela Franza Kafku ako aj pre chápanie Preisnerovho postoja.

Rovnako treba podčiarknuť iné Preisnerovo zistenie: „…pravda básnického diela je v podstate neprenosná, nejde ju vybrať z organického diela. Interpretácia vyžaduje „nasledovanie“ básnika.“

Filozofická interpretácia

Tak pri interpretácii Kafkovho diela prišlo k mnohým omylom pre používanie filozofickej metódy. Tá potláča básnické „hodnoty“ v prospech „zdania filozofičnosti“ a zároveň interpreti projektujú do interpretácie samých seba, tým, že prekračujú a „naprávajú“ filozofické názory a schopnosti autora diela. „A beda básnikovi, ak nedospeje v línii domnelého filozofického uvažovania tam, kam dospeli filozofujúci interpreti.

Tak sa stalo i Kafkovi, ktorému eklektický existencialista Sartre vytkol, že nedospel k patričným ateistickým záverom a neprekonal strach „prehliadnutím“ situácie, Camus zase vyčítal Kafkovi, že zradil vlastné pocity absurdity a stotožňoval ju s Bohom, lebo v skutočnosti vraj Kafkovi išlo o to o čo išlo Camusovi, zvestovať spásonosnú ničotu.

Camus nepostrehol, že Kafka je príliš klasický vo svojej skoro karteziánskej metodičnosti, trpezlivosti a exaktnosti, aby mohol prepadnúť impresionistickému pocitu absurdity.“ Do omylu však uvádzajú aj interpretácie Maxa Broda, Kafkovho blízkeho priateľa (na rozdiel od Kafku sionistu), ktorý napriek tomu často Kafkovmu dielu nerozumel, alebo sa mu snažil dávať iné významy ako sám autor. Za filozofickým požieraním poézie je predovšetkým filozofia Martina Heideggera. Robí tak cez pojem „chápanie“ (pojem je Diltheyov, používal ho však už Hegel). Heideggerovo „chápanie“ je potenciálnym rozumením, prenikaním do možnosti. „Interpretácia podľa Heideggera vychádza teda vždy už z istých predpokladov, z určitých pojmov, dedukuje apriórne ciele, je „um zu“.“ Nedá sa tak dostať z kruhu tejto „predpojatej“ interpretácie.

Pravda Preisner odmietnutím Heideggerovho modelu interpretácie neodmieta filozofiu ako nehodnú interpretácie. Naopak upozorňuje na jej hranice, ale aj na jej úspechy, bez nej by sme totiž sotva „…rozoznali korene mučivej ontologickej diferencie, ktorá poznamenáva Kafkovo dielo. Kafka ju vyjadril absolútnym protikladom pravdy a lži, bytia a zdania. Ak chcel zachovať nevývratnosť imanencie, zmieriť sa so smrťou, ktorá nič nerieši, ponúkalo sa mu jediné riešenie: Nietscheov mýtus večného návratu.

Kafka toto riešenie odmietol, hoci fakt nepreniknuteľnej smrti, do ktorej stále bil hlavou ako do steny „ z hodvábneho papiera“, ho vždy znovu vrhal do stredu imanencie, do dialektiky kruhu. Odmietol ho snáď pod tlakom neskorožidovského zabsolutizovaného zákona…“. Tak Kafkovo myslenie ostáva zajaté v klietke poznamenáva Presiner a nelíši sa v tom s viacerými inými autormi.

Čo je však špecificky „kafkovské“? Je to mimochodom to, čo Preisner neskôr zopakuje aj v Americane: „… neviditeľná zúfalá viera – antinomická už vo svojej podstate, rozpor cesty, ktorá nevedie ku svojmu cieľu a cieľa ku ktorému nevedie cesta, imanencia dohnaná ad absurdum – t.j. k bodu exaktného stelesnenia imanentnej transcendencie „zámku“.

Pritom – vyššie skritizovaný – Heidegger má s Kafkom spoločnú myšlienku „nevysloviteľnosti bytia a zhádankovateľnosti pobytu človeka.“ Tu sa spoločné vytráca, dalo by sa povedať, že v prospech riešenia Kafku: Heidegger z nej totiž urobil „cnosť ničotniacej ničoty, ktorou sa prejavuje bytie pobytu“, Kafka však Heideggerovu presvetlenosť bytia odmieta. „Pred tvárou Kafku anihiluje celý svet, rozplýva sa v totálnu lož svojej absolútnej imanencie.“ Preisner dodáva, že by išlo akiste o poňatie manichejské, keďže však ide o poňatie umeleckej tvorby tak manichejským nie je. Priezračná je zas zhádankovateľnosť „pobytu“, kde končí možnosť filozofickej interpretácie, na čo nás Preisner ihneď upozornil u „požierača“ Heideggera, lebo „v Kafkovej priezračnosti, hoci zrkadlovo labyrintickej je obsiahnutý i atribút krásy, ktorý vzbudzuje paradoxnú nádej: perspektíva nekonečnosti. Zápor sa stáva jedinou nádejou sveta.“

Zaujímavé je zistenie (W. Kaysera), že Kafkovým dielam chýba dialóg, pretože „rosolovitá kompaktnosť Kafkových popisov je presným odrazom sveta absolútnych lží… So svetom lži sa však nestotožňoval…“. Tam niekde môžeme tiež hľadať aj odpoveď na odmietnutie Kafku ako nedostatočného, nedostatočného pre Sartra, Camusa, či v porovnaní s Thomasom Mannom. Kafka totiž strach neprekonal, naopak je jeho imanentou súčasťou a ťažko si predstaviť Kafku – ako človeka i ako (s nadsázkou) literarárny fenomén – bez strachu.

K teologickej interpretácii

Môžeme sa vrátiť aj ku vzťahu Kafka a náboženstvo, hoci len veľmi okrajovo. Obe pozície boli totiž doťahované až do absurdných pozícií. Kafka a Boh to ostáva do istej miery záhadou rovnako nepreniknuteľnou ako samostatný zámok. Aj keby Kafkov vzťah k náboženstvu (pretože jeho jediným slabým svetielkom sú určité chasidské inšpirácie), je nepravdepodobné, aby vťahoval „do literatúry „nevysloviteľného.“ Napriek tomu prichádza k mnohým špekuláciám na túto tému (Max Brod, Hermann Broch, najpodnetnejšie sú asi Martina Bubera).

Teologická interpretácia (a nielen u Kafku) sa dostáva do rovnakej polohy ako filozofická, keď sa márne snaží prekročiť svoj vlastný horizont. (Mimochodom Preisner poznamenáva, že väčší význam má napríklad v diele Ursa von Balthasara, či T. S. Eliota).

Preisner poukazuje na možnosť interpretácie v Kafkovej Premene.

„Kafkovi ide o to, aby v mučivých detailoch, v hmyzej perspektíve ukázal postupujúce sebaodcudzenie človeka, postupnú stratu vedomia ľudstva, premenu Ja v Es… Skrytá irónia, ľstivé, zákerné tajomstvo premeny tkvie v tom, že sa vzťahuje nielen na priamo postihnutého Samsu, ale aj na tých, čo sú okolo neho zoskupení…Hrot metamorfózy ide totiž obrátiť o 180 stupňov a v spoločenstve, ktoré je schopné vidieť v človeku „chrobáka“ vidieť sociologický model hexapodizácie... ... iskra vedomia ľudstva v chrobákovi znamená viac ako strata ľudskej tváre pod maskou človečenstva: je teda v samotnom ohnisku premeny skrytá i možnosť vyslobodenia, naznačená opäť orfickým motívom hry na husle…V Samsovi sa stretávajú 2 veľké metamorfické prúdy: prúd deifikácie človeka a prúd animalizácie človeka.“

Etická interpretácia

Istú úlohu má aj etický zorný uhol nazerania na Kafkovo dielo. Určite napríklad v Kafkovej nenávisti ku lži. Jej totalita, ale vháňa autora do pozície kedy má pravda už len jednu možnosť: nemožnosť (neschopnosť) lži.

„Kafka má stále na očiach etickú transcendenciu diela, lebo ako máloktorý umelec miloval „zázračnú jednoduchosť“ sveta. Zázrak jednoduchosti je len iným výrazom etickej transcendencie lebo ho vidí len ten, kto je schopný mlčanlivo počúvať tiché slová jednoduchosti. Pred jednoduchosťou sveta je všetka rafinovaná estetika umeleckého stvárnenia píliš hlučná a nemá.

V jednoduchosti je skryté nevyzpytateľné tajomstvo umeleckej voľby, ktorá v určitej chvíli dá prednosť olejovej škvrne na ceste pred nádherným západom slnka… Hlavný príspevok etickej interpretácie Kafkovho diela bude asi spočívať v analýze zložitého vzťahu zákona a práva, medzi ktorými Kafka bdelo rozlišoval… Až rozlíšením transcendentálneho zákona ako slobody bytia a imanentného práva ako slobodného násilia moci sa ujasní i záhada K-ovej neviny. Ako sa k transcendentnému Zákonu viaže nevinnosť, tak sa k imanentistickému právu viaže neschopnosť spoznať svoju vinu, ktorá je najvyšším previnením.“

V súvislosti s tým Kafka zrejme predznamenal i niečo z výbornej Jaspersovej štúdie týkajúcej sa problému viny, hoci len vo vzdialenom strete. „Archimedický bod Kafkovho diela tkvie v poznaní vlastnej viny, ktorým sa vinník vytrháva z moci zámockého práva a stavia pod Zákon, vydávajúc sa na púť za pravou nevinnosťou. Poznanie viny však predpokladá poznanie seba… pohyb od Ja k Ty. Toho zememerač K. (a zdá sa, že to platí určite aspoň z časti aj pre samotného Kafku) nebol schopný.“ Pobyt človeka je manifestáciou lži, skrz-naskrz amorálna, skutočný étos totiž leží mimo zámok. „U Kafku objavíme 2 východiská zo zdanlivého práva: poznanie vlastnej viny a nulový bod existenciálneho odľudštenia.“ Zámok sa tak stáva symbolom – „je architektúrou viny, ktorej ornament vpisujú ihly do tela odsúdenca.“

Kafkovo dielo sa nakoniec „rozplýva“ (otázkou ostáva, či je to správne slovo) vo vedomí blasfemičnosti. Tento pocit, vlastný aj iným autorom a spojený s tvorbou 20.storočia „svedčí o ďalšej integrácii nevysloviteľnosti: nevysvetliteľné hrôzy sveta nerozlučne doprevádza nevysloviteľné tajomstvo zmyslu bytia, ktoré by sme blasfemicky popreli tiež. Kafkovo tušenie blasfemičnosti vyviera snáď z tejto spojitosti. Nepriamo je strašidelným odhalením viny literátstva za rozmožovanie hrôz sveta.“

Toľko Preisner interpretujúci Kafku.

Ako som čítal Kafku

Franza Kafku som prvý krát „spoznal“ na strednej škole. Ako český žid píšuci po nemecky mi nemohol byť nesympatický. Poviedka Premena bola jednou z najväčších výčitiek vmietnutých do „tváre“ moderného sveta. Prečo odhalil už vyššie Preisnerov pohľad na vec. Vo veľkých moderných odľudštených molochoch sa nakoniec vytráca aj skutočná ľudskosť, hoci Kafka by zrejme nedoviedol vec do konca, že sa tak deje v súvislosti so stratou vedomia Boha.

Nakoniec Kafka sa akoby zmietaním sa vo vlastných rozporoch a chodením po cestách v labyrinte, ktorého východ je nezrejmý s touto otázkou vysporiadava veľmi neurčito a končí skôr v neuchopiteľnosti riešenia. Tejto analýze však bola venovaná predovšetkým predchádzajúca časť Kafkovho sveta a táto časť by mala byť skôr venovaná osobnej skúsenosti, ktorá sa najlepšie odráža v čítaní procesu. Proces som čítal v jeden daždivý deň, potom čo jeho prvá polovička bola dosť uponáhľaná. Samotná atmosféra však bola silne melancholická – obloha neustále zatiahnutá, z času na čas pršalo, niekedy sporadicky, inokedy lialo ako z krhly – a k tomu som sa necítil ani po zdravotnej stránke úplne v poriadku. Takto som od poobedia ležal na posteli a za minima svetla, ktoré nevďačná obloha poskytovala som čítal brilantnú Kafkovu prácu. Vzal som si z nej práve vedomie viny, ktoré máme každý (odraz dedičného hriechu) a absolútna nemožnosť a absurdnosť snahy o exculpáciu. To Kafka znázornil naozaj fantasticky, pričom vedel docieliť, aby tak znela takmer každá veta. Atmosféru tomu všetkému dodávalo, že som sa necítil dobre, kde tu som zaspal, náhle som sa prebudil a občas som nevedel, či náhodou aj ja nie som s Jozefom K. obvineným, či to nie je aj môj proces.

Aj keď nie je vždy takáto výborná atmosféra, ktorá dá už tak výbornému dielu ešte špecifický nádych, aj ostatné Kafkove diela vytvárajú zvláštny pocit a patria k tým niekoľkým, z ktorých sa človek nevie dostať von, ktoré ho celého pohltia. Hoci by som sa i s Kafkom vždy nestotožnil, čítať jeho dielo určite odporúčam.

Peter Frišo

  Ach, Kafka
   PeterS 28-11-2004 22:38

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak