Odborárska republika?

Občiansko-demokratická mládež sa už v minulosti rázne postavila proti Magvašiho „reformám“ (pozri článok Martina Ceba), ktorý našej mládežníckej organizácii svojimi víziami priamo nahodil na „petičný“ smeč. Týkali sa predovšetkým študentov – zamýšľané odstránenie inštitútu dohody o pracovnej činnosti by totiž výrazne sťažilo možnosť ich zamestnávania. Bystrejší pozorovatelia však museli už vtedy v Magvašiovskej logike vystopovať niečo ďaleko zásadnejšie. Tým zásadným konštitutívnym prvkom jeho pracovnoprávnej optiky je nazeranie na subjekty pracovného práva ako na nesvojprávne figúrky na šachovnici, ktoré si náš „Deus ex machina“, samozrejme v ich najvlastnejšom záujme, svojvoľne posúva tu a tam. Veď nech sa im chúďatkám žije v tom našom zdivočenom kapitalistickom svete čo najkrajšie a najpohodlnejšie. Skrátka bez rizík. Toť myšlienkový svet nášho pána ministra, žiaľ, zdieľaný nielen exotmi z jeho partaje. Ľavičiari sa v našom parlamente pri prerokúvaní Zákonníka práce už stihli vyznamenať. Pilní poslanci navrhli niečo cez stovku „pozmeňovákov“, pri ktorých sa vládny návrh javí len ako mäkký socialistický odvar. Na základe výberu z nich (uverejnenom v SME, 22.6. 2001) ľahko rozpoznať, že bývalí odborári v poslaneckých laviciach sa za svoju červenú minulosť zjavne hanbiť nevedia a nechcú. A prečo by si svoje červené bojové farby nenatreli v tak zásadnom momente, akým je prerokovávanie Zákonníka práce? Ten už totiž dávno v celej kontinentálnej Európe stratil svoj zmysel. Namiesto zabezpečenia slobodných a dobrovoľných pracovných zmlúv infiltruje pracovný priestor množstvom príkazov spochybňujúcich postavenie zamestnávateľa v mene falošnej doktríny sociálnej spravodlivosti, ktorá sa v dôsledku obracia proti samotným chránencom – zamestnancom.

Najvýrečnejším dokladom sú čísla o miere nezamestnanosti, a to nielen na Slovensku. Zacitujme si preto z tvorivej parlamentnej dielne poslaneckých perál ducha, ktoré čoskoro prídu na pretras : „zakázať predlžovanie skúšobnej lehoty“, „uzákoniť včasný príchod na pracovisko“, „zakázať nadčasy v prípade rizikovej práce“, „zaviazať zamestnávateľa, aby na pracovisku zabezpečil úschovu zvrškov a osobných predmetov“, „limitovať nadčasy na maximálne 48 hodín týždenne“, „dať zamestnaneckej rade niektoré právomoci odborových orgánov“. A to najlepšie nakoniec a zvýraznene, aby to nezapadlo v šedi byrokratického šimľa: „nahradiť povinnosť zamestnávateľa prerokovať isté záležitosti s odbormi povinnosťou dať si ich odbormi schváliť“!!!

Tento návrh svojou podstatou redefinuje už i tak narušený vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Prijatie takejto normy by znamenalo vpád ducha korporativistickej tripartity do najnižších mikroekonomických štruktúr. Predstava, že zamestnanci v zastúpení svojich odborov sa budú zúčastňovať na čo i len časti rozhodovacích procesov prirodzene patriacich do rúk zamestnávateľov nahlodáva základne trhové vzťahy vo firme a mimo nej. Je to podobne absurdné, ako by sme časť rodičovskej výchovy presúvali na deti, či stanovovanie diagnózy z lekára na pacienta. Spoločnosť už zo svojej prirodzenosti funguje na deľbe práce, ktorú má štát v prvom rade zbytočne neobmedzovať dôrazom na zmluvné právo. Nič viac, nič menej. Snaha aktívne vstupovať do zmluvno-právnych procesov (takými sú totiž tie pracovné) zvýhodňovaním jednej hlučnej a silnej skupiny sa prieči zásadám liberálnej demokracie a štát sa týmto spreneveruje svojmu poslaniu. Namiesto ochrany občanov ako tej najslabšej a najpočetnejšej komunity pred málopočetnými, avšak dobre zorganizovanými záujmovými skupinami sa ich názvy neraz dostávajú do zákonov, aby tak kontaminovali priestor slobody jednotlivca. Mnohé z nich, ako odbory sú už beztak skôr škodlivé ako užitočné.

Aby som bol správne pochopený – nemám nič proti utváraniu odborov, rovnako ako iných parciálnych záujmových organizácií. Každý slobodný jednotlivec má prirodzené právo združovať sa kdekoľvek s kýmkoľvek, pokiaľ je to v súlade s právom. Nesmierne nebezpečné však je, ak sa istá záujmová skupina napríklad zamestnancov začne vyčleňovať zo spoločnosti a nárokovať si v mene svojich čisto pozitívnych práv (nárokov) miesto na výslní. Ešte nebezpečnejšie je, ak na túto hru pristúpia politické strany a ich elity. V takom prípade už prestáva byť demokracia pre občanov, ale pre pár dobrých kamarátov. Paul Johnson vo svojom desatore pilierov našej civilizácie v knihe „Nepřátelé společnosti“ píše : „Pátým základním pravidlem je zdůrazňovat vždy a za všech okolností význam jednotlivce. Ve střetu individuálních a korporativních práv by se politické váhy měly většinou přiklonit na stranu jednotlivce. Civilizaci totiž nevytvářejí a neudržejí ani ta sebelepší sdružení, ale obrovské množství nezávisle na sobě působicích jednotlivců“. Škoda, že Johnsona naši poslanci nečítajú. Nemajú asi čas – veď pripravujú svoje „pozmeňováky“...

Martin Hanus

Diskusia k článku Odborárska republika? zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.