ISSN 1335-8715

11-11-2004   Peter Frišo   Ideológia   verzia pre tlač

Gnóza a Eric Voegelin

„Keď bol sv. Polykarp v roku 155 v Ríme a stretol sa s gnostikom Marcionom, Marcion sa ho opýtal: „Nepoznáš ma?“ Polykarp mu odpovedal: „Áno, poznávam ťa, si prvorodeným synom satanovým.“

Takmer od počiatku kresťanstva existujú gnostické prúdy, prúdy mužov osvietených, dokonalých, ktorým bola zjavená pravda. Bezpochyby sú to prúdy heretické, charakteristické svojim perverzným poňatím kresťanstva, často s rôznymi ezoterickými príchuťami a zložitými mýtami „nadčloveka.“

Tu sa dostávame k práci veľkého politológa a filozofa Erica Voegelina, ktorý vo svojom základnom diele z roku 1952 Nová politická veda (The New Science of Politics), prichádza z odhalením podstaty moderných politických hnutí. „Moderné masové politické hnutia... majú svoje korene v kresťanstve samotnom a vychádzajú z tých jeho zložiek, ktoré všeobecná (katolícka) cirkev potláčala ako kacírske.“

Nie je také ľahké ho poprieť

„Keď na to príde, bol takmer každý politický mysliteľ, ktorý dokázal rozpoznať štruktúru skutočnosti, označený gnostickými intelektuálmi za moralistu – ani nehovoriac o dnes medzi liberálmi tak obľúbenej spoločenskej hre, pri ktorej sú za fašistov označovaní Platón a Aristoteles.“

Jednou z typických čŕt dneška je aj neodolateľná túžba ku všetkému sa vyjadrovať, hoci aj bez znalosti veci. Napokon hrubé nezmysly a účelové interpretácie dejín katolíckej cirkvi sú toho jasný dôkazom. Rovnako teórie Erica Voegelina bývajú napádané, často s primitivizmom, ktorý kritici zakrývajú zosmiešňovaním Voegelinovho diela jednoduchými poukazmi na to, že kacírske hnutia a politické hnutia dneška nemajú nič spoločné.

Títo autori naozaj predovšetkým ukazujú svoje povrchné vedomosti, resp. svoju nevedomosť a skutočnosť, že Voegelina jednoducho potrebujú poprieť z ideologických dôvodov, niekoľko desaťročné štúdium, ktorým by sa aspoň priblížili Voegelinovým znalostiam je totiž nad ich sily a tak nečudo, že ich kritika stojí na vode. Ich neznalosť a z nej vyplývajúce konštrukcie skutočnosti, sa tak koncentruje v posmeškoch zakrývajúcich práve svoj komplex z nedostatočnosti vlastnej erudície. Kto to teda bol Eric Voegelin? Nie, tu nie je priestor na opísanie jeho života, z ktorého vzniko viacerých autobiografických čŕt – najmä Spomienky na život a filozofiu (An Autobiographical Introduction). Obmedzím sa tu na vymenovanie len niekoľko základných faktov, determinujúcich fenomén Voegelin. Eric Voegelin sa narodil v Kolíne nad Rýnom 3. januára 1901 a zomrel v Stanforde v Kalifornii 19. januára 1985, 1910 odchádza do Viedne, po Anschlusse ho prepúšťajú z univerzity pre kritický postoj k Hitlerovi. Emigroval do Spojených štátov a následne učil na Harvarde, Bennington College vo Vermonte, v Evanstone v Illinois a tiež na Alabamskej univerizite. V roku 1958 prijíma Voegelin ponuku pôsobiť na Mníchovskej univerzite, kde založil aj Politologický ústav. 1969 sa vrátil do USA, kde učil v Hooverovom ústave.

Okrem už uvedených dvoch diel napísal mnoho iného: predovšetkým veľké dielo Poriadok a dejiny (Order and history), Anamnesis, Dejiny politických ideí (The History of Political Ideas), Od osvietenstva k revolúcii (From Enlightment to Revolution), okrem toho tiež množstvo článkov a ideí.

Vplyvy na Voegelina

Dráha tohto vedca bola priam neuveriteľná: 1919-22 študuje vo Viedni, kde nastúpil na právnickú fakultu, vďaka dobrému systému však skončil ako politológ. Na Viedenskej univerzite sa vtedy zišla neuveriteľná duchovná sila: predovšetkým Hans Kelsen (právnici vedia veľmi dobre o akú veľkú osobnosť ide), jeho žiaci Verdross, Merkel, či Ludwig von Mises a vtedy tu študujúci Friedrich August von Hayek, Moritz Schlick (viedenský krúžok), Ludwig Wittgenstein, historici Alfons Dopsch, Otto Brunner, kunsthistorici Max Dvořák, Jozef Strzigowski (Voegelin k nemu chodil na prednášky o byzantskom umení), odborník na byzantskú hudbu Egon Wellesz (neskôr pôsobil v Oxforde), psychológovia Herman Swoboda, ďalší štyria Kriese a Weininger, Hartmann a Waelder patrili do Freudových kruhov, významný Voegelinov učiteľ, Othmar Spann, ekonóm a sociológ, Eduard Meyer – na ktorého diele boli odchovaní Spengler i Toynbee, sociálni demokrati Adler, Grueneberg, právnici Stisower, Schey, či Hupka (odborník na občianske právo), na matematiku (aj to totiž Voegelin študoval, okrem fyziky a ďalších predmetov, ktoré s politológiou ani právom nemali takmer nič spoločné) Philip Furthwaengler, rovnako tiež diela Josepha Schumpetera doliehali na viedenskú univerzitu a vplývali na Voegelina. Tí všetci mali na Voegelina a na jeho vysokoškolské štúdium vplyv. Stretával sa pritom a priatelil sa s Alfredom Schutzom (vynikajúcim fenomenológom), Emanuelom Winternitzom, Felixom Kaufmanom, Fritzom Schreierom, Oscarom Mongersternom, Fritzom Machlupom, či Gotfriedom von Haberlerom, veľkými mužmi, často profesormi, okrem nich aj s niektorými významnými biológmi.

Pre jeho vedecký prístup sa stal dôležitý Max Weber, ktorý ako hovorí Voegelin „...neskončil v relativizme, či anarchii a to vďaka tomu, že mal neobyčajne pevný etický charakter a bol vlastne mystikom...“

Vplyv mali aj básnici a literáti Stefan Georg, Stephan Mallarmé, Paul Valléry, Friedrich Gundolf, Max Kommerell, Ernst Bertram, Ernst Kantorowitz, odborníci na Platóna Heinrich Friedemann, Paul Friedländer, Kurt Hildebrandt, publicista a umelec Karol Kraus.

Po roku 1933 Voegelina zaujala encyklila Quadragesimo anno i staršie pápežské encykliky, rovnako neotomizmus Maritaina, či Gilsona, fascinovali ho však predovšetkým augustiniánski jezuiti Hans Urs von Balthasar, či Henri de Lubac. Keď získal štipendium v Oxforde 1921-1922 zaujali ho prednášky Gilberta Murraya.

Ďalšie štipendium získal Voegelin vôbec ako prvý európsky študent, bolo to štipendium Laury Rockefellerovej. Voegelin ho využil štúdiom v New Yorku – Kolumbijská univerzita (1 rok), Harvard (1 semester), Wisconsinská univerzita (zvyšok druhého roku), Paríž (tretí, posledný rok). Ameriku považoval za zlomovú, najmä vďaka Franklinovi Giddinsovi, Johnovi Deweymu, Irwinovi Edmanovi, Johnovi Wesleymu, Johnovi Whittierovi Macmahonovi, Thomasovi Reidovi, či Wiliamovi Hamiltonovi. Vnímal však aj veľké osobnosti vtedajšej Európy Maxa Schlera, Karla Jaspersa, Martina Heideggera, Alfreda Webbera a Karla Manheima. Veľký význam pri štúdiách v Amerike malo tiež oboznámenie sa s dielom konzervatívca Georga Santayanu. Reflektoval tiež Husserlovu filozofiu o ktorej viedol rozsiahlu diskusiu s Alfredom Schutzom, už tu sa krištalizovala Voegelinova filozofia vedomia.

Vo Francúzsku pracoval Voegelin na svoje francúzštine, ale naučil sa tu i rusky. Narazil na francúzsku právnu teóriu, cez Léona Duguita, či filozofiu Henricho Bergsona. V Paríži sa tiež vzdelával v novovekej filozofii. Keď sa vrátil, naučil sa klasickú gréčtinu. Ako som už spomenul, v roku 1938 musel emigrovať do Spojených štátov, s čím mal veľké problémy, keďže napríklad vo Švajčiarsku nemohli pochopiť prečo musí emigrovať, keď nie je žid ani katolík.

Tento stručný zoznam – keďže toto nie je článok o vplyvoch a neuveriteľnom rozsahu orientovaného do všetkých smerov – by nám mal poslúžiť aspoň ako okrajový background pre pochopenie, že Eric Voegelin nebol tuctovým mysliteľom, ale že vždy patril k tým najlepším. Jeho kritici pritom často neboli schopní vstrebať stotinku z toho, čo on, aj preto je ich kritika úbohá. Alebo inak, ťažko vyvrátiť Erica Voegelina, keďže nepoznáme zdroje jeho poznania – z toho som v tomto náčrte vskutku mnoho neodhalil, skôr som poodhalil rúšku nad diverzitou, kvantitou a kvalitou Voegelinovho poznania.

Späť k problému gnózy

Eric Voegelin si všíma počiatky kresťanstva (ak hovoríme o Novej politickej vede), kde často prišlo k túžbe po skorom druhom príchode Ježiša Krista, túžbu po parúzii. V perverzii ortodoxie, ktorá nepozná dňa ani hodiny, vyrástli mnohé chiliastické hnutia, očakávajúce tisícročnú ríšu, raj na zemi.

Eric Voegelin spomína reakciu proti týmto bludným očakávaniam, tout de force Augustínovho Civitatis dei, kde svätec odmieta doslovnú vieru v milénium. Tento postoj katolícka cirkev pevne držala až do konca stredoveku. „Logos sa stal telom v Kristovi, človeku tým bola daná milosť spásy a žiadne ďalšie zbožštenie spoločnosti mimo duchovnú prítomnosť Krista v jeho cirkvi sa konať nemalo.“ Práve cirkev ostala predstaviteľkou Civitates dei v dejinách.

Joachim z Fiore – k politickej gnóze

V 12. storočí však prichádza ku vzkrieseniu eschatológie ríše. Prichádza s Joachimom z Fiore a jeho gnostickým poňatím. Joachim rozdelil čas na tri veky, očakával, že sa okolo roku 1260 objaví vodca nového veku. „Vo svojej trojičnej eschatológii vytvoril Joachim systém symbolov ovládajúcich sebainterpretáciu modernej politickej spoločnosti až do dnešného dňa.“ Ďalšími prvkami tejto gnostickej štruktúry sú: vodca, prorok nového veku, bratstvo autonómnych osôb (likvidácia cirkvi). Joachimovský pohľad predovšetkým mení pohľad na svet a význam dejín. „Dejiny sa tak prestali pohybovať v kruhoch, ako tomu bolo u Platóna a Aristotela a miesto toho získali smer a určenia... Joachimovská špekulácia bola pokusom prepožičať imanentnému behu dejín význam, ktorý im v augustínovskom poňatí chýbal.“ Voegelin dodáva, že tu ešte prepojenie s kresťanstvom nebolo stratené. Až v 18.storočí prichádza druhá fáza imanentizácie, sekularizácia.

„Pokus o imanentizáciu významu existencie je vo svojej podstate snahou primeť naše poznanie transcendencie, aby nám umožnilo pevnejšie uchopenie, než aké nám dáva cogitatio fidei, poznanie viery. Gnostické skúsenosti také pevnejšie uchopenie ponúkajú do tej miery, nakoľko predstavujú rozšírenie duše až k okamžiku, kde je Boh sám vtiahnutý do existencie človeka... Tieto gnostické skúsenosti sú pritom v šírke svojej rôznorodosti jadrom nového zbožštenia spoločnosti, lebo ľudia, ktorí do takých skúseností upadajú, zbožšťujú sami seba tým, že vieru v kresťanskom zmysle nahrádzajú podstatne masívnejšími spôsobmi účasti v božstve. Je nevyhnutné si uvedomiť, že tieto skúsenosti predstavujú aktívne jadro imanentistickej eschatológie, pretože inak nám ostane zatemnená celá vnútorná logika západného politického vývoja od stredovekého imanentizmu, cez humanizmu, osvietenstvo, pokrokárstvo, liberalizmus a pozitivizmus až k marxizmu“. Náuka zo základnej gnostickej idey sa tak mení, transformuje, na prvý pohľad nerozpoznateľne, aj preto tie hodnotenia Voegelinovej filozofie, ktoré sa kĺžu ani nie na povrchu, ale vysoko nad ním a neprenikajú do nej, skrátka kritizujú svoje vlastné predstavy o tom, čo hovorí a nie to, čo naozaj Voegelin hovorí. Variant scientistickej gnózy tak dosahuje vrchol v Comtovej filozofii, predovšetkým v jeho treťom štádiu.

Voegelin sa tiež nebráni tomu, že práve onen oslavovaný (a mnou zatracovaný) technický pokrok spôsobila gnóza. Že sa tým spoločnosť vydala na cestu apokalypsy nie je potrebné nijak obzvlášť dokazovať. Alebo Voegelinovými slovami: „Smrť ducha je cenou za pokrok. Toto tajomstvo západnej apokalypsy zjavil Nietzsche, keď vyhlásil, že Boh je mŕtvy a že bol zavraždený. Gnostickej vraždy, o ktorej hovoril sa stále dopúšťajú tí, ktorí Boha obetujú civilizácii... Civilizácia sa skutočne môže rozvíjať a upadať zároveň, nemôže to však tak ísť do nekonečna... Totalitarizmus definovaný ako existenciálna vláda gnostických aktivistov je konečnou formou pokrokovej civilizácie“

Prípad modernity - Richard Hooker

Modernita, ak o nej chceme hovoriť, tak ako ju odkryl Eric Voegelin musí byť poňatá inak ako je tomu dnes a síce ako nárast gnosticizmu, s počiatkom v 9.storočí. Následne gnosticizmus vedie víťazný boj proti „civilizačnej tradícii odvodzujúcej sa z objavov antropologickej a soteriologickej pravdy...“ Významným bodom zlomu je reformácia ako „úspešná invázia gnostických hnutí do západných inštitúcií.“ Z jednoduchého dôvodu, reformácia umožnila erupciu dovtedy kontrolovaných nebezpečných hnutí, nakoniec sama sa rozpadla do nespočetných odnoží, často s absolútne protichodnými názormi. „Revolučný výbuch gnostických hnutí ovplyvnil existenciálnu reprezentáciu v celej západnej spoločnosti.“ Na ilustráciu tohto faktu Voegelin použil typovú štúdiu puritána od Richarda Hookera. Z tejto štúdie by sa dala vymedziť určitá postupnosť krokov puritánskeho gnostika:

1. mať svoju „vec“, kritizovať vyššie vrstvy a pozorne vybrané spoločenské problémy za účelom vytvorenia dojmu svätosti kritika

2. zamerať sa proti etablovanej vláde, všetko zlé sa prisudzuje vláde

3. doporučenie novej formy vlády ako lieku na zlo

4. ustanovenie vodcu – priam gurua

5. vzniká nacvičená reč, ktorá odbije vaše otázky po skutočnosti a seba postavia do roly utláčaných

Táto puritánske gnóza sa ešte maskuje kresťanstvom. Naráža však na problém celej reformácie, nemožnosť relativizovať Písmo skrze rovnocenné výklady bez popretia kresťanstva samotného. Osvietený reformátor – Voegelin si vyberá Kalvína – predovšetkým popiera tradíciu a seba považuje za počiatok nového sveta, so svojim vlastným „koránom“.

Kalvínovi pokračovatelia si naďalej nárokujú koranickú funkciu pre svoje diela. S tým je spojenie aj tabu na nástroje kritiky – v počiatku reformácie tabu na klasickú filozofiu a scholastickú teológiu. „...táto kultúra bola rozbitá natoľko, nakoľko sa dané tabu udržovalo. V skutočnosti postúpilo zničenie západnej kultúry tak ďaleko, že sa západná spoločnosť z tejto rany už nikdy nespamätala“. Z toho vychádzala aj skutočnosť, že Hooker nemohol argumnetovať proti puritánom, ktorí jeho argumenty skrátka neprijímali. V tejto vete Voegelin odhalil zrejme plnú pravdu o postupe spoločnosti z hľadiska dejín: „Západné dejiny sa vydali iným smerom a debata „sprostých ľudí“ už bola v plnom prúde.“ „Hooker preto musel začať uvažovať o inej možnosti, totiž, že by debate, ktorá sa nedala ukončiť dohodou na základe presvedčenia bol urobený koniec za prispenia vládnej autority. Jeho puritánski protivníci neboli partnermi v teoretickej debate, boli to gnostickí revolucionári vedúci zápas o existenciálnu reprezentáciu, ktorá by mohla vyústiť v rozbitie anglického spoločenského poriadku, v prísnu kontrolu univerzít puritánmi...“ Voegelin si vybral Hookera, práve preto, že Hooker chápal vládu ako reprezentanta poriadku spoločnosti, ktorá má ochraňovať poriadok ktorý reprezentuje, rovnako ako má reprezentovať pravdu.

Thomas Hobbes

Voegelin o ňom hovorí takto: „Problém verejného poriadku bol viac ako zrelý, aby ho nanovo niekto sformuloval. Mysliteľom, ktorý sa ukázal byť schopným tejto úlohy sa ukázal Thomas Hobbes.“ U Hobbesa sa „existenciálna a transcendentná reprezentácia stretávajú pri artikulácii spoločnosti v usporiadanú existenciu... Do tejto nádoby nalieva Hobbes západokresťanský civilizačný obsah tak, že ho necháva pretekať civilizačný obsah tak, že ho necháva pretekať úzkym hrdlom zákonodarnej právomoci reprezentanta na tróne.“

Hobbes pokračuje tým, že zákony odvodzujú platnosť z toho, že ich ustanovil panovník, verejne smie hovoriť ten, komu to panovník povolí a je nevyhnutná preventívna cenzúra. To sa dnešnému svetu nepáči, čo si Voegelin uvedomuje (rovnako ako to, že aj Hobbesove názory sú čiastočne gnostické), preto píše: „Nič nejde získať z toho, že budeme Hobbesovu náuku vážiť na lekárnických váhach slobody a autority a k ničomu nedospejeme, ak ho označíme za absolutistu, alebo fašistu.“ Voegelin sa v tomto bode vracia k otvoreniu sa duše transcendentnej skutočnosti, v ktorej našla poriadok, rovnako ako pravdu v kritickej opozícii voči tej pravde, ku ktorej spoločnosť predtým dospela prostredníctvom symbolov svojej sebainterpretácie.

Voegelin si uvedomuje nutnosť koexistencie rozrôznenej pravdy duše a pravdy spoločnosti (alebo nutnosť občianskej teológie). Preto podľa neho „Hobbes videl, že verejný poriadok nie je bez občianskej teológie, ktorá by bola mimo akúkoľvek diskusiu možný...” Chybou podľa Voegelina bolo však, že „...Hobbes videl seba v roli Platóna, keď hľadal kráľa, ktorý by jeho ponuku prijal a vštiepil ju ľuďom,“ Tým však ako Voegelin veľmi správne konštatuje Hobbes odhaľuje svoje gnostické zámery, keď chce zrušiť napätie dejín, vyplývajúce z rozporu medzi Civitas dei a theologiou civilis.

Voegelin konzervatívec

Hobbes teda mierne prehliadol, že sa pokúša odstrániť neodstrániteľný rozpor, vyplývajúci z nedokonalosti sveta a človek, dodal by som, že z dedičného hriechu. Reprezentovať pravdu duše má totiž cirkev, nie občianska spoločnosť. Preto nie je možný súboj viacerých cirkví, v takom prípade sú totiž postupne odsúvané do postavenia súkromných združení a vláda je v rukách gnózy. „Gnosticizmus chce totiž pravdu duše nahradiť, ...smeruje ku zrušeniu kresťanstva... Dôsledkom bolo, že všade, kde sa gnostické hnutia rozšírili, všade zničili pravdu otvorenej duše a celá oblasť rozrôznenej skutočnosti, ktorú vydobyla filozofia a kresťanstvo sa tým ocitla v troskách.“ Možno aj preto, že existencia poriadku rozumom nie je uchopiteľná. A je teda chybou rozumu rozšíriť význam poriadku i na jej existencie. „...v spoločnostiach gnostických je toto rozšírenie povýšené na princíp sebainterpretácie.“ V gnostickom snovom svete tak problémy existencie ako problém ustupujú, resp. problémom nie sú. „Výsledkom je zložitý pneumatologický stav mysli toho druhu, ktorý je načrtnutý v Hookerovom portréte puritána.“

Po 16.storočí však snový a svet skutočný splynuli, radikálnou imanentizáciou snového sveta. Že vec v skutočnosti nie je taká jednoduchá (čítaj nie je jednoducho rozpoznateľná, pre stratu schopnosti problém chápať), dokazuje Voegelin: „...v gnostickom snovom svete také druhy činnosti, ktoré by boli v skutočnom svete vzhľadom ku svojim následkom považované za morálne šialené, naopak prijímané ako morálne, lebo pôvodne predsa mali mať úplne iné následky. Priepasť medzi zamýšľanými a skutočnými dôsledkami nebude však pripísaná nemorálnemu gnostickému ignorovaniu štruktúry skutočnosti, ale nemravnosti nejakej inej osoby či spoločnosti, ktorá sa nespráva tak, akoby sa podľa gnostického snového poňatia príčiny a následku správať mala.“ Veľmi dobrým a názorným bol Voegelinov viac ako prorocký príklad: „Opatrenia, ktoré gnostická politika prijíma s cieľom vybudovať mier, naopak ešte zhoršuje nepokoje, ktoré povedú k vojne.“

Dva gnostické prúdy: liberalizmus a ľavica

Voegelinove slová adresované liberalizmu sú zase viac ako jasné: „Filozofia a kresťanstvo sú mimo rozsah skúsenosti liberála. Veda, je čímsi, čo činí človeka dostatočne poučeným, aby neveril v Boha. Nebo bude totiž vybudované tu na zemi. Spasenie seba samého, tragédia gnosticoizmu, ktorú v plnej miere zakúsil Nietszche, až to nakoniec zlomilo jeho dušu, je naplnením života a ku každému človeku prichádza s jeho pocitom, že podľa svojich schopností odvádza svoj príspevok spoločnosti, za čo je potom každý týždeň odškodnený v podobe výplatnej pásky. Neexistujú tu žiadne problémy ľudskej existencie okrem bezprostredného uspokojenia más. Politická analýza dokáže predpovedať, kto bude víťazom, takže intelektuál môže vo vhodný čas nastúpiť na miesto dvorného teológa komunistickej ríše“.

A aby sme neboli pomýlený dodáva: „Ak je liberalizmus chápaný ako imanentná spása človeka a spoločnosti, potom je komunizmus nepochybne len jeho najradikálnejším výrazom.“

Nakoniec je to zrejmý sprievodný jav tej modle modernity, za ktorej spochybňovanie sa človek stáva kacírom dnešnej spoločnosti. Kto však má záujem o dejiny, kto sa neklania všemocnému pokroku, ale ostáva v pravdivej realite, prikláňa sa ku kresťanskej (podľa Voegelina isto aj platónskej) pravde o človeku a súhlasí s Voegelinom: „...západná spoločnosť nie je skrz-naskrz moderná, ale modernita je rastom v rámci tejto spoločnosti v protiklade ku kresťanskej a klasickej tradícii.“

Keďže Voegelin je predovšetkým politológ, vie vyvodiť z uvedeného jasné dôsledky, ktoré by sa mimochodom dnešným po-politickým ne-politikom a zároveň gnostikom európskej politiky dobre nepočúvali: „Keby v západnej spoločnosti nebolo nič iné, len gnosticizmus, bol by pohyb smerom doľava neodolateľný, nakoľko taký pohyb vyplýva zo samotnej logiky imanentizácie a bol by preto už dávno dovŕšený.“ Bohužiaľ tento neodolateľný pohyb doľava naozaj neustále prebieha.

Deje sa tak však postupne, aj po veľkých revolučných besoch ľavice príde malý úkrok od ľavice pre upokojenie, gnosticizmus však jasne smeruje doľava, čo však nepopiera existenciu gnosticizmu pravicového, ktoré sú dokonca na sebe do istej miery závislé.

Leviathan – iný pohľad

Voegelin sa následne opäť obracia k Hobbesovi, ktorý vidí ako potenciálny zdroj poriadku vášeň strachu zo smrti: „Smrť je najväčším zlom a ak nemôže byť život usporiadaný na základe smerovania duše k summum bonum, bude treba aby poriadok bol motivovaný summum malum.“

Reprezentantom takto vytvorenej personality je panovník. Pričom personalita má u Hobbesa význam herca, ktorý hrá, ergo reprezentuje. „Týmto poňatím Hobbes oddeľuje viditeľnú ríšu reprezentatívnych slov a skutkov od nevidteľnej ríše duševných pochodov... V občianskom stave sú však ľudské jednotky vášne rozbité a spojené v novú jednotu, ktorá sa nazýva štátnym spoločenstvom, …toto je zrodenie Leviathana.“

Toľko poňatie Hobbesa, v ktorom Diké nahradzuje Leviathan, keď je odmietnutá amor Dei, musí byť zlomená amor sui. Symboly Joachima z Fiore ovládajú moderné politické hnutia, prvým z nich je psychológia. „Špecificky moderná psychológia sa vyvinula ako empirická psychológia moderného človeka, to jest človeka, ktorý je intelektuálne a duchovne dezorientovaný a motivujú ho teda v prvom rade jeho vášne. Moderná psychológia sa zaoberá len jedným konkrétnym pneumopatologickým typom človeka.“ Druhý je symbol samotného človeka. Tretím symbolom je vytvorenie Leviathana, „ktorej význam je dnes ťažko chápaný, pretože nad ním bola navŕšená hromada absolutistického žargónu. Z predchádzajúceho by však malo byť jasné, že Leviathan je akousi obdobou poriadku v prostredí ne-poriadku gnostických aktivistov...“

Až týmto poznaním dostáva Leviathan svoj pravý význam, až keď gnostici dosiahnu skutočný monopol existenciálnej reprezentácie. Vtedy totiž budujú všemocný štát, samozrejme za silnej kamuflujúcej propagandy.

Posledná iskrička nádeje

A tu sa dostávame k záveru, dostávame sa k dnešku, Voegelinove slová totiž v najmenšom nestratili na význame, ba práve naopak, gnostický príboj je každým dňom silnejším, hoci naďalej platí, že najlepšie gnostickým prúdom odoláva Anglicko a Spojené štáty Americké. „Narušovanie západnej civilizácie gnosticizmom je pomalý proces trvajúci už cez tisíc rokov. Rôzne západné politické spoločnosti sa pritom k tomuto pomalému procesu stavajú rôznym spôsobom v závislosti na tom, kedy sa odohrala ich národná revolúcia. Ak k nej prišlo skoro, bola ešte jej nositeľom menej radikálna vlna gnosticizmu a odpor síl tradície bol pritom účinnejší. Ak nastala revolúcia až v neskorších fázach, stala sa jej nositeľom vlna radikálnejšia a prostredie tradície bolo narušené hlbšie.“

Tu je nutnosť Voegelina doplniť, že vplyvy jednotlivých revolúcií pritom ďaleko presiahli miesto svojho vzniku. Anglicko a Spojené štáty však boli chránené morom, takže inzulárny charakter zmiernil vplyv gnostických vĺn, ktoré sa hnali Európou, počínajúc prvými gnostickými tsunami francúzskej revolúcie.

Napriek tomu gnosticizmus nielenže neprestal postupovať, ale neustále rastie na sile a Voegelinove slová, znejú po 52 rokoch ešte hrozivejšie: „Za tejto situácie je doteraz iskierka nádeje, veď predsa americká a anglická demokracia, ktoré vo svojich inštitúciách reprezentujú pravdu duše najpevnejšie, sú zároveň existenciálne najsilnejšími mocnosťami.

Bude však treba všetkých našich síl, aby sme z tejto iskričky dokázali vykresať oheň tým, že gnostické narušenie potlačíme a tak znovu obnovíme sily civilizácie. V súčasnosti je náš osud stále na vážkach.“

Škoda len, že iskrička medzi tým ešte viac zoslabla.

Peter Frišo

  O com to je ?
   liberal 12-11-2004 12:56
  RE: O com to je ?
   PeterS 12-11-2004 13:21
  RE: O com to je ?
   Lukas Krivosik 13-11-2004 17:11
  RE: O com to je ?
   PeterS 13-11-2004 17:53
  RE: O com to je ?
   15-11-2004 17:19
  Lukas,
   PeterS 13-11-2004 23:27
  RE: Lukas,
   PeterS 13-11-2004 23:30
  PeterS
   Lukas Krivosik 14-11-2004 11:35
  Jessy
   Conner 12-06-2006 7:46
  Jessy
   Conner 12-06-2006 7:46
  RE: O com to je ?
   Dewey 15-11-2004 11:03
  RE: O com to je ?
   PS 08-09-2008 21:48
 
   19-11-2004 21:25
 
   Parsifal 01-10-2017 12:37
 
   Parsifal 01-10-2017 12:40

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak