 |
|
|
O defektoch slovenskej liberálnej ľaviceSklamaní voliči prezidentského kandidáta Martina Bútoru tvrdia, že Slovensko potrebuje novú liberálnu stranu. Podľa toho, čo píšu, majú na mysli ľavicovo-liberálnu stranu, ktorej nepôjde ani tak o výšku daní, ako o ľudské práva, ktoré netreba pred štátom chrániť, ale ich uplatňovaniu aktívne napomáhať. Teda ide o témy homosexuálnych práv, rozšírenie práva matky na umelý potrat svojho dieťaťa, rivalizáciu postavenia tradičnej rodiny inými, kvázi rodinnými spoločenstvami osôb, oslabenie vplyvu náboženstva vo verejnom živote, a podobne. Skrátka, slovami sudcu Borka, ide o nový politický étos extrémnej autonómie jednotlivca so všetkým, čo to od Hollywoodu po Humenné znamená. Paradoxne, o „potrebe strany“ začali slovenskí ľavicoví liberáli intenzívne písať po debakli strany ANO v euro-voľbách, ktorá napriek, na slovenské podmienky, nevídanému ideologickému programu plného hesiel o rovnostárstve a (ne)diskriminácii oslovila iba čosi vyše 30 tisíc voličov. A to ešte kandidátom Heribanovi a Černej výdatne pomáhala klientelistická televízia a účelovo otvorená téma Mochoviec. Nestačilo. Dalo by sa povedať, že voliči o „potrebe“ ľavicovo-liberálnej strany povedali svoje. Ale prosím. Napokon, bolo by len dobre, keby už slovenskí liberáli konečne prestali Ruskovi robiť užitočných idiotov a vyskúšali si súťaž pred voličmi sami za seba. Útok proti tradícii Na tomto mieste nie je treba siahodlho hovoriť o tom, že programom liberálnej ľavice je útok na tradičné inštitúcie Západu a kresťanstva. Konzervatívny odpor proti liberálnej ľavici preto nie je ničím iným než ďalšou obranou týchto inštitúcii, ktoré čelia útoku. Keby nebolo útoku, nebolo by obrany. Priama konfrontácia s liberálnou ľavicou je preto správna, užitočná a potrebná. Teraz, v čase keď sa idea vlastnej strany našim ľavicovým liberálom v hlavách rodí, sa však zdá užitočnejšie napísať niečo o nich samotných. Kto vlastne tí ľudia sú, ako sa správajú, ako sa správali pred pár rokmi, aký je ich pohľad na politiku, naše dejiny, potrebu sporu či hlas ľudu? Myslím si totiž, že by ich v očiach ľudí mala diskreditovať a diskvalifikovať nielen ich ideológia, ale aj ich spôsoby. Defekt prvý, obchádzajú vlastnú minulosť. Klasický problém slovenských liberálov - diskreditácia ich vlastnou minulosťou. Otvorene povedané, príliš veľa súčasných liberálov bolo v minulosti komunistami. Keďže, ako sami v diskusiách tvrdia, medzi ľavicovým liberalizmom a komunizmom existuje zásadný rozdiel, mali by ho pomenovať a o svojej minulosti, konverzii a zločinoch minulosti hovoriť. Metóda by sa mohla volať „oral history“ a téma by mohla znieť, čo oni, prípadne ich rodinní príslušníci a predkovia robili pred rokom 1989. Pravda, ich obľúbenou témou je slovenský štát. Ak im však naozaj na tomto štáte prekážal charakter režimu, neexistuje dôvod, prečo by sa nemali venovať aj komunizmu, ktorý navyše trval sedemkrát dlhšie ako režim počas vojny. Mali by skrátka prestať kamuflovať a odvádzať pozornosť na minulosť iných a hovoriť aj o vlastnej. To sa týka celej verejnej sféry: od politiky, cez umenie, kultúru, vedu, školstvo až po novinárov a svet médií. Dejiny predsa nezačali po roku 1989 alebo 1993, a preto by slovenskí liberálni intelektuáli mali otvorene hovoriť o tom, aké knihy prekladali pred tým, než začali s Foucaultom, aké teórie učili predtým, než objavili tranzitológiu či inštitucionalizmus, kedy a začo získali titul profesora či docenta, do kedy sa hlásili k marxizmu alebo aké konferencie organizovali povedzme na jar 1989. Ďalší by si zase mohli spomenúť, na ktorej strane stáli, keď Slovensko rozdeľoval matičný zákon o slovenčine, dokedy podporovali Mečiara či aké knihy písali o liberálnych reformách ešte v roku 1993. Samozrejme, bokom by nemala zostať ani spolupráca s ŠtB či KGB, podpisy pod najrôznejšími posudkami a hodnoteniami, ktoré používali kritériá viery a slobody slova, podiel a účasť na založení komunistickej strany, podpora stalinizmu, a podobne. Pokiaľ podobné skúmanie vlastnej minulosti slovenské liberálne prostredie neuskutoční, je hodné toho, aby sme si pred ním boli nanajvýš tak na pozore: veď kto vie, či chyby vlastnej minulosti, s ktorou sa nevedia vysporiadať, nebudú raz znova ľahko opakovať. Defekt druhý, vyrovnanie s národnými dejinami. Ak máme mať schopnosť poučiť sa z vlastných dejín, potom to neznamená len vyvarovať sa tým istým chybám a zločinom. Rovnakých chýb by sme sa nemali dopúšťať ani voči iným spoločenským skupinám. Včera to boli Židia a antisemitizmus, dnes to môže byť katolícka cirkev a katolíci. A presne toho sme svedkami. Na Slovensku totiž dlhodobo zúri katolícka karta. Stačí si len spomenúť na hlúpu diskusiu, ktorá ovládla slovenské noviny pred rokom. Bol to spor o tzv. charakter štátu, pričom umožnením vyučovania náboženstva na školách mal byť ohrozený občiansky a presadený náboženský charakter štátu. Nič z toho, samozrejme, nebola pravda a celý čas išlo o slobodný charakter štátu, ktorý sa náboženstvom na školách a významnejším postavením cirkví v spoločnosti posilnil, nie oslabil. To však slovenské liberálne prostredie v absolútnej väčšine prípadov nedokázalo rozlíšiť a vždy, keď išlo o niečo „kresťanské“ alebo „katolícke,“ tak to pre liberálov fungovalo ako červené súkno. Katolícka karta sa však netýka len vyučovania náboženstva. Liberálna ľavica takto ideologizuje umenie, vedu, kultúru a pochopiteľne aj politiku. Dobrou ilustráciou podstaty problému bola diskusia v relácii Pod lampou k filmu Miluj blížneho svojho. Antisemitizmus a ducha „pogromu“ voči Židom si všimli a odsúdili všetci intelektuáli, zatiaľ čo veľmi podobný prístup voči katolíkom a ich symbolom, ktorý bol vo filme prítomný, si všimol len intelektuál katolícky (zdôrazňujem slovo všimol; prítomní ľavicoví liberáli antikatolicizmus filmu nielenže neodsúdili, oni si ho – ako za všetkých priznal právnik Kresák – ani nevšimli). To však znamená, že slovenskí liberáli nie sú dôslednými zástancami slobôd a práv iných. Majú citlivosť voči Židom, absolútne im však chýba podobná citlivosť voči katolíkom. Podobné dvojité štandardy vyznávajú, aj keď ide o právo na život. Splynovanie na základe rasy, pôvodu, zdravotného postihnutia či vývojovej chyby odsúdia všetci, ale podobné zničenie ľudského života na základe vývojového štádia či postihnutia v prípade dieťaťa pred narodením, odsúdia len veriaci. Je toto liberalizmus? Nie je náhodou podstatou takéhoto liberalizmu rozlíšenie medzi tými, ktorých slobody sú nám sväté a tými, ktorých slobody a práva pošliapavame? Potom však nejde o slobody a práva vo všeobecnosti, ale o slobody a práva konkrétnych skupín, a to by sa azda ani liberalizmom volať nemalo. Navyše, aké je vlastne poučenie z dejín, ak chyby minulosti v prípade povedzme Židov vieme pomenovať, ale súčasne ich na iných bez zaváhania či uvedomenia zopakovať?! Defekt tretí, mysle a konanie našich liberálov stále opantáva filozofia národného frontu. Ide o potrebu vynútenej politickej jednoty a uniformity tam, kde nie je prirodzená, ani správna, ani potrebná. Základom každej slobodnej spoločnosti je pluralita. Žiaľ, naši liberáli si to, zdá sa, nemyslia. Vidieť to na ich prístupe k opačnému názoru. Buď označia tému, s ktorou nesúhlasia, za extrémistickú a jej zástancov za fundamentalistov, alebo naopak o téme s názorovými oponentmi diskutovať úplne odmietnu: veľavravný je príklad diskusie o členstve, či dokonca podobe členstva v Európskej únii a názore na len navrhovanú ústavu Únie. Skrátka, s členstvom v Únii a návrhom ústavy sa nepolemizuje. Inak ste extrémista. Lepšia ako diskusia je ne-diskusia, lepší ako dialóg, je monológ. Nie otvorenosť, ale ticho a tabu. To však nemá s poctivým liberalizmom nič spoločné, navyše, nespĺňa to ani len podmienky liberálmi tak oslavovanej otvorenej spoločnosti. V mysliach slovenských liberálov tak vládne presvedčenie, že slovenská politická scéna by v názore na „európske“ či sekulárne témy – od ideologicky podfarbenej antidiskriminačnej legislatívy až po vyučovanie náboženskej výchovy na školách – mala mať podobu národného frontu, kde sa nediskutuje, ale súhlasí s názorom avantgardy. Defekt štvrtý, s tým súvisí. Ďalšia vec, ktorá ovláda mysle našich liberálov, je totiž duch nedemokratického elitárstva, mentalita avantgardy. Slovenská liberálna ľavica je najzraniteľnejšia vo voľbách. Je to logické, o homosexuálnej agende sa pochopiteľne lepšie diskutuje na stránkach SME, ako na mítingu v Lučenci. Ľavicový liberalizmus je preto v naprostej väčšine otázok najzraniteľnejší tam, kde ide o hlas ľudu, o voľby a referendum. Preto aj väčšia časť agendy ľavicových liberálov nebola presadená cez voľby a parlament, ale cez rozhodnutia ústavných súdov a nadnárodných inštitúcii od OSN po EÚ, respektíve pod ich tlakom. Tým sa ľavicový liberalizmus líši od tradičného socializmu, ktorý sociálny štát presadil práve vďaka volebnému právu. Obavy pred demokraciou medzi slovenskými liberálmi vidieť napríklad v odmietaní referenda o ústave EÚ. Čítajme ich postoj pozorne: čo nám tým vlastne hovoria? Odmietaním referenda o zásadných otázkach suverenity štátu, odmietajú hlas ľudu, teda suveréna a zdroja moci. Nerobia tým nič iné než to, že spochybňujú pôvod moci od občana. Okrem toho viacerí liberálni autori idú ešte ďalej a účelovo navrhujú znížiť moc a postavenie parlamentu v otázkach EÚ. Teda nestačí utíšiť ľud, treba utíšiť aj jeho reprezentantov. Tým sa však zbožšťuje výkonná moc a tiež moc nikým nevolenej byrokracie. Demokratická forma vlády sa tak stáva menej transparentnou a menej kontrolovateľnou. Jednoducho, ohrozuje sa samotný jej charakter. Demokracia bez klasickej deľby moci a bez suveréna-občana, už nie je liberálnou demokraciou. Čas na súboj Liberáli teda zrádzajú svoje vlastné liberálne idey. Chovajú sa neliberálne, proti duchu klasického významu slova liberalizmus. Namiesto liberálnej „klasiky“ (medzištátna EÚ) uprednostňujú funkcionalistický experiment (nadnárodná EÚ). Nejde im o slobody a prirodzené práva, nejde im o hlas ľudu či moc parlamentu, ide im o cieľ, ktorý nevedia demokraticky dosiahnuť. Preto aj deformujú deľbu moci. A podľa toho, s akou intenzitou nenávidia katolícku cirkev a s akým dešpektom a nenávisťou sa vyjadrujú o politike KDH, im ide aj o niečo viac. O kultúrny a civilizačný boj, ktorého cieľom je zmeniť inštitucionálne usporiadanie západných kresťanských spoločností a ovládnuť našu kultúru, vyvrátiť naše tradície a predefinovať významy všetkých základných inštitúcii, na ktorých je založený náš život. Tento cieľ je revolučný a ich metódou je preto síce skrytá, ale pernamentná revolúcia. Preto sú to súperi s ktorými nestačí súperiť, ale ktorých – ako povedal Ján Čarnogurský – treba poraziť. Ak tomu napomôže strana, ktorú by niektorí z nich radi založili, tak nech ju čím skôr založia. A potom nech nastane poctivý a spravodlivý súboj. Už sa ho neviem dočkať. Jaroslav Daniška |
21-10-2004
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|