ISSN 1335-8715

09-10-2004   Štefan Majerník   Ideológia   verzia pre tlač

Popper a „nepriatelia otvorenej spoločnosti“

Karl Reimund Popper, predstaviteľ kritického racionalizmu sa narodil 28. júla 1902 vo Viedni. Pochádzal zo zámožnej a vysoko vzdelanej židovskej rodiny. Ako mladík sa po určitú dobu prikláňal k marxizmu, neskôr sa však dostal do kruhu viedenských „novopozitivistov“. Popri filozofii študoval matematiku a fyziku, ktorých metodologické a logické postupy badať v aplikáciách jeho vlastných filozofických záverov. Viedeň predvídavo opustil pred pripojením Rakúska k Hitlerovej Tretej ríši a odsťahoval sa cez Anglicko na Nový Zéland. Od roku 1945 potom prednášal na London School of Economics. V roku 1965 mu bol udelený titul Sir. Zomrel vo veku 92 rokov.

Vo svojom diele sa zaoberá ako problematikou modernej teórie vedy, tak sa tiež kriticky vysporadúva s „nemeckou filozofiou“ predovšetkým s Heglom, Marxom, Husserlom či Heideggerom. Jeho myslenie je presvietené striktným odmietnutím totalitných postojov, ktoré sleduje vo vybraných dielach Bieda historicizmu a Otvorená spoločnosť a jaj nepriatelia, už od ich prvopočiatkov, datovaných do obdobia gréckej filozofie počnúc Hérakleitom či Platónom, cez stredovek, ako nevyužitú šancu vysporiadania sa s viacerými problematickými otázkami, nastolenými v už spomenutom období, akými sú politické, sociálne, náboženské ako aj morálne nazeranie na spoločnosť, na jej usporiadanie a pretrvávanie, až po súčasnosť.

Práve táto neschopnosť interpretácie je podľa neho na príčine, že mnohé riešenia uvedených otázok majú silný vplyv vo svojej už prekonanej forme podnes a vedú k morálnemu relativizmu; „skutočnosť, že morálne hodnoty alebo zásady sa môžu stretnúť ich neznehodnocuje. Mravné hodnoty alebo zásady je možné objavovať a dokonca vynachádzať. Môžu byť relevantné v jednej situácii a irelevantné v situácii inej. Niektorým ľuďom môžu byť dostupné a iným nie. To je však celkom vzdialené relativizmu to jest, že akúkoľvek skupinu hodnôt je možné obhájiť“

Tu Popper upriamuje našu pozornosť na problematiku ideálneho štátu a utopických teórii s ňou spojenú. Ide tu určite o bezprostrednú reakciu a snahu vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré panovali v Európe v tom čase, tými boli prejavenie sa totalitarizmu a vojna. Ide tu o kritiku toho, čo je nesporne časť intelektuálneho dedičstva, ktorú keď nebudeme kritizovať „možno tým prispejeme k jeho úplnému zničeniu“

Práve na zhubné vplyvy totalitarizmu ako takého, ktorého tradícia je rovnako stará, alebo aj mladá ako sama naša civilizácia, sa Popper pozerá cez možné dôvody jeho vzniku, ktoré sú z pravidla spojené s ideológiou, silnou osobnosťou, či výnimočnou rasou, ktorých určité prejavenie má viesť k zmene, k akýmsi platónskym hodnotám. Aj keď v skutočnosti vedie len k nadvláde, návratu k „tribalizmu“, kolektivizmu, modelovaniu masy tak, aby bola ľahko ovládateľná a k potláčaniu charakteru jednotlivca. Popperovým cieľom je snaha o pochopenie totalitarizmu a dôležitosti večného boja proti nemu. „poslaním týchto kníh bolo brániť slobodu proti totalitným a autoritárskym ideám a pred nebezpečím historicistických povier“.

Ďalej sa snaží vyskúšať aplikáciu kritickej a racionálnej vedeckej metódy na problémy otvorenej spoločnosti, ktorá zohráva taktiež významné miesto v jeho sociálnej filozofii ako stupeň vývoja civilizácie, stojaci v opozícii k uzavretej spoločnosti, kde sú hájené princípy kmeňového tabu a sily vodcu, brániace rozvoju spoločnosti.

Napriek tomu, že Popper dáva prednosť kladeniu otázok pred ich riešeniami, ako vhodnú metódu možného riešenia pálčivej otázky spoločnosti vidí v postupnom, na reformách založenom princípe budovania modernými metodologickými postupmi, vedúcimi síce nie k utopickým, bombastickým a okamžitým výsledkom tak populárnym, ale k možnej väčšej stabilite demokracie a najväčšej možnej slobode spoločnosti a jednotlivca v nej.

„Ak má naša civilizácia prežiť, musíme sa zbaviť zlozvyku uctievať veľké osobnosti“ , ktorých prílišná autorita môže viesť k útokom na slobodu a rozum (ako sa to už neraz stalo), ďalej ich vplyvu je len zriedka kladený odpor. Ako autor ďalej píše: „Veľké osobnosti sa môžu dopustiť veľkých chýb“.

Ťažisko filozofických záverov Karla Reimunda Poppera, spočíva v jeho ústrednom diele Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Tu sa cez viaceré uhly pohľadov a prístupov (hlavne vedeckých resp racionálnych) pozerá na problematiku spoločnosti. Prejav totalitarizmu, jeho stála prítomnosť v dejinách a jeho stála hrozba tvorí leitmotív Popperovho sociálneho diela.

Najskôr sa zaoberá jeho charakterom, majúcim základ kdesi na samom počiatku existencie štátneho zriadenia v tribálnom (kmeňovom), usporiadaní. Neskôr sa zaoberá tendenciami analogickej reštaurácie resp renesancie tohto spôsobu usporiadania spoločnosti za cieľom jej bezpečnosti, stability či blaha (koniec koncov každý tomu môže dať názor sebe vlastný).

Rovnakú pozornosť vo svojom výskume venuje aj propagátorom a buditeľom jeho myšlienky (totalitarizmu). Títo, či už zo zaslepenosti svojou predstavou o ideálnom usporiadaní vzťahov v rámci spoločnosti a pre jej blaho (domnelé),alebo pre iné pohnútky, majúce politický resp propagačný charakter ju oživovali a aktualizovali. Podľa Poppera sa dopustili veľkej chyby, intelektuálnej nezodpovednosti, kliesniac cestu idei, ktorá v mene domnelého a často subjektívneho dobra dodnes spôsobuje neporiadok a zmätok napríklad v morálke.

Za otca totalitarizmu Popper považuje jedného z otcov filozofie a zároveň prvého veľkého hlásateľa ideálneho štátu Platóna. Tento, ako píše Popper, stál pri zrode vzoru pre inštitucionalizovanie totalitného typu štátu, akým podľa Poppera Platónov ideálny štát bol. Platón mal samozrejme dobré úmysly, ako sa Popper nazdáva, jeho nedostatkom bolo jeho prílišné aristokratické ponímanie vlády a blaha štátu ako celku. Podstatou nebolo čo najväčšie vykorisťovanie jednej triedy druhou, stojacou vyššie, ale stabilita celku, ktoré je zároveň konečným meradlom i normou.

Avšak koncepcia po stáročia idealizovaná a akceptovaná ako vzor mnohých ďalších diel (vychádza z nej aj T. Campanella) má pod svojím povrchom antihumanistický a antikresťanský postoj a vyvoláva zmätok v etických záležitostiach, dlaždiaci cestu možnej totalitárnej a antikresťanskej interpretácii samotného kresťanstva napriek tomu, že samotný autor je často považovaný za kresťana pred Kristom. Toto všetko v rámci civilizácie, ktorej základom je individualizmus spojený s altruizmom.

Tu nám Popper predostiera svoje obavy z nebezpečenstva ako totalitarizmu, tak aj historicizmu, ktorý stojí často při jeho iniciácii, jako aj počas jeho trvania a nezriedka je aj jeho pôvodom . Koncepcia Platónovho štátu je, ako dokazuje kritik, čisto totalitaristická, nerešpektujúca nároky jednotlivca vzhľadom na spoločnosť a naopak výsadne stavajúca do popredia spoločnosť ako celok, kde jediné blaho, šťastie, krása, múdrosť.. spočíva v zosynchronizovanom, umelom a naplánovanom správaní sa masy, bez nároku na prejav jednotlivca, invenciu, iniciatívu, pokrok...

Platón dogmaticky vychádzal z princípov takzvaného zastaveného štátu, vychádzajúc zo svojej teórie ideí a teórie postupného rozkladu, degradácie, kde vymedzil hranice vlastnému historicizmu. (tvrdenie, že všetko speje do záhuby) tým, že hlásal, že tento historicky nevyhnutný fakt je možné zastaviť tak, že sa zastaví akýkoľvek pokrok; „Zastavte akúkoľvek politickú zmenu: zmena je zlá, kľud je božský.“

Na otázku, či bol Platónov štát totalitárnou formou usporiadania spoločnosti, vychádzajúc z jeho vonkajších znakov, usporiadania vzťahov medzi jednotlivými vrstvami (rasami) odpovedá Popper kladne. Tento štát nebol postavený na humánnych princípoch, ktoré registruje moderná doba. Jeho politické požiadavky sú podľa Poppera z dnešného hľadiska antihumanistické:

-prísne oddelenie tried

-stotožnenie osudu štátu s vládnucou vrstvou

-monopoly a povinnosti vládnucej triedy

-cenzúra, unifikácia myslí, dôsledné potláčanie akýchkoľvek noviniek politického či osvetového charakteru

-sebestačnosť štátu, odsúdenie rovnostárstva, individualizmu ako formy sebeckosti... z uvedených skutočností sa dá vypovedať o totalitnom charaktere tohoto štátu.

V Popperovom diele sa stretávame s kritikou viacerých významných osobností intelektuálneho neba (pekla), spomedzi ktorých najkritickejšie stanovisko zaujíma práve k Heglovi, ktorého nemá ani tak za filozofa ako za „kupca so slovom“ a hlavného propagátora myšlienky „Prušiactva“ v službách pruského kráľa Fridricha Wilhelma na poli intelektuálnom.V kritických útokoch na jeho dialektické metódy, demaskuje podstatu filozofovania Hegla, totiž „oprášenia“ Platónskych ideí v zmesi s jeho povestnou dialektikou (hatmatilkou) a tým vybudovaním mostu medzi Platónovým totalitarizmom a totalitarizmom 20. storočia.

V súvislosti práve so spomenutým totalitarizmom 20.storočia Popper nezabúda pripomenúť, že práve jeho dva najvýznamnejšie prúdy (neslávne známe svojimy tragickými následkami), totiž fašizmus na strane jednej a socializmus na strane druhej majú výsostne a radikálne historicistický charakter - vychádzajú z idei vyvoleného národa (avšak nerozumieme pod tým biblicky vyvolený národ). Národ, ktorému chod dejín, (ten vopred definovaný, historický mechanizmus) prisúdil panstvo medzi národmi tohoto sveta (a to doslovné panstvo).

Iba v prípade socializmu je národ nahradený sociálnou vrstvou. V časoch Hegla to bol zasa germánsky národ zjednotený pod Pruským štátom. Osobnou ambíciou autora je vlastný boj proti totalitarizmu a ideám, ktoré ho podporujú resp dávajú mu moc prejaviť sa.

Historicizmus

Na strane druhej stavia Popper do popredia otázku takého vývoja, ktorý sa nedá zastaviť, či nijak inak obmedziť. Ale podľa niektorých je ho možné na druhej strane pomocou určitej predpovede, prípadne proroctva účinne predpovedať. Je to akýsi vopred určený vývoj udalostí, s problematikou ktorého sa autor vysporadúva v dielach Bieda historicizmu a Otvorená spoločnosť. Autor vychádza z otázky, či je v silách akejkoľvek sociálnej vedy robiť tak ďalekosiahle historické proroctvá?

Pod paľbou neúprosných vedeckých postupov a metód sa spomenutá idea javí ako vedecky neopodstatnená, celkom mimo rámec vedeckej metódy (Bieda historicizmu) a to napriek tomu, že navonok sa javí tak dôveryhodne a lákavo.

Takáto predpoveď prináleží skôr vojnovému stratégovi, snažiacemu sa predpovedať vývoj boja a nie vedcovi, tvrdiacemu, že úlohou sociálnej vedy je predvídavo poskytovať dlhodobé historické predpovede, založené na presvedčení, že ich autori odhalili zákon dejín, ktorý im umožní predvídať priebeh historických udalostí.

Tento intelektuálny smer, často sa obaľujúci do rúška vedy, autor nazval historicizmom. V diele Bieda historicizmu sa autor snaží dokázať tejto „vede“, že jej podstata pramení z hlbokého nepochopenia vedeckých metód, ale hlavne to, že jej nelegitímnosť spočíva v prehliadaní rozdielu medzi vedeckým predvídaním a historickými proroctvami. Ďalej, ako autor tvrdí proti tejto metóde: „Budúcnosť závisí na nás samých, a my nezávisíme od žiadnej historickej nevyhnutnosti.“

Táto veta reprezentuje autorovu vieru v možnosť legitímneho boja proti akejkoľvek forme totality, determinácie či akéhokoľvek faktu majúceho prvok zákonitosti stojaceho v opozícii spoločnosti.

Základom je však uvedomelá občianska spoločnosť s prvkom osobnej zodpovednosti, ktorý je v kontraste s podriadením sa idei historicizmu a to tým, že práve historicizmus so svojimi klauzulami a svojím pasívnym prístupom smerujúcim k podriadeniu sa okolnostiam, odoberá bremeno zodpovednosti za udalosti okolo nás. Keď vieme, že sa niečo stane, napriek tomu, že urobíme čokoľvek, možno v nás vznikne pocit, že proti tomu nemusíme bojovať, že akákoľvek naša činnosť v konečnom dôsledku vyjde nazmar a nepovedie k zmene a poddáme sa tomu.

Ako konkrétny prípad udáva autor situáciu, keď sa vzdáme pokusu bojovať za to, čo by väčšina ľudí označila za spoločenské zlo; ako napríklad pokusu boja proti vojne alebo, ako uvádza, menej významný, ale aj tak dôležitý príklad boja proti tyranii nejakého úradníčka.

V komplexnejšej aplikácii na formu usporiadania a existencie spoločnosti nás Popper vystríha pred historicizmom ako formou vedy - sociálnej filozofie, ktorá môže byť príčinou predpojatosti voči možnostiam demokratickej reformy.

Často je v súvislosti s ňou stavaná otázka či je vôbec možné hájiť demokraciu, ktorá je koniec koncov len jedna z mnohých foriem vlády striedajúcich sa počas období ľudských dejín, bez toho aby sama neupadla do totality...prečo? Lebo ako tvrdí: „aby demokracia mohla s totalitarizmom bojovať, musí napodobniť jeho metódy a tak sa sama stať totalitnou.“

Autorovým cieľom je poukázať na to ,že takáto prorocká múdrosť môže byť škodlivá a totiž, že môže stáť v ceste uplatneniu postupných metód vedy na problémy reforiem spoločnosti a tiež chce poukázať a zvýrazniť to „že sa môžeme stať strojcami vlastného osudu, hneď ako sa zbavíme prorockej pózy“.

Existujú ešte aj také historicistické tendencie, ktoré prehlasujú neplodnosť rozumu v spoločnosti a teda aj neúčinnosť jeho aplikácie, dokonca ho môžu mať za zdroj spoločenského zla, tieto svojím antiracionalizmom propagujú postoj: „Nasleduj vodcu, veľkého štátnika alebo sa staň vodcom sám..“, ktorý ako píše autor, musí nutne znamenať pre väčšinu ľudí trpné podriadenie sa osobným či neosobným silám ovládajúcim spoločnosť.

Práve takýmto spôsobom je podľa Poppera historicizmus jedným z ďalších možných dôvodov prejavenia sa totalitarizmu.

V celom svojom diele sa Popper zaoberá otázkou prečo všetky tieto sociálne filozofie (historicistické) podporujú vzburu proti civilizácii a tiež v čom spočíva podstata ich popularity, prečo im podlieha toľko intelektuálov.

Podľa neho príčinou je to , že svojou podstatou vyjadrujú hlbokú nespokojnosť so svetom, ktorý neodpovedá a nemôže odpovedať našim mravným ideálom a našim snom o dokonalosti. Tendencia historicizmu podporovať vzburu proti civilizácii môže byť spôsobená tým, ako ďalej píše, že „...sám historicizmus je do značnej miery reakciou na tlak našej civilizácie a na jej požiadavku osobnej zodpovednosti“.

Sociálne inžinierstvo

Správna analýza prístupu k politickým problémom z hľadiska racionálneho sociálneho inžinierstva je podľa Poppera veľmi dôležitá a to hlavne preto lebo v dejinách sa mnohokrát stalo, že práve jej nesprávne uvedenie do praxe, vychádzajúce z jej nesprávnej konštrukcie, malo alebo mohlo mať svoj podiel na prejavení sa totalitarizmu vo svojej neľudskej podobe.

Sociálnym inžinierstvom autor rozumie akýsi kľúč, postup, procedúru, mechanizmus reformovania spoločnosti za účelom jej blaha. Autor stavia proti sebe dve formy spomenutého inžinierstva. Tou prvou, podľa autora nešťastnou formou, je takzvané utopické sociálne inžinierstvo, ktorého základ tvorí, ako sa už z názvu dá odvodiť utopická predstava konečného efektu. Táto idea smeruje k nastoleniu komplexných zmien na spoločnosť ako celok. vychádza z toho, že každé racionálne konanie musí mať svoj určitý cieľ.

Racionálny do takej miery, nakoľko vedome a dôsledne sleduje svoj cieľ a nakoľko podľa toho cieľa určuje svoje prostriedky. Základom racionálneho konania je teda voľba cieľa a starostlivé určenie ďalších skutočných a konečných cieľov, od ktorých musíme jasne odlíšiť dočasné a priebežné ciele, ktoré sú v skutočnosti obyčajnými prostriedkami, či jednotlivými krokmi na ceste k dosiahnutiu stanoveného cieľa.

Na základe stanoveného racionálneho cieľa, ktorý je konečný a prioritný sa všetky pomyselné bočné ciele (dočasné, čiastočné...) nutne podriaďujú hlavnému cieľu.

Za metodologicky správny prístup považuje autor takzvané postupné sociálne inžinierstvo. Subjekt prijímajúci túto metódu môže ale nemusí byť viazaný na konečný cieľ, projekt spoločnosti, môže ale nemusí dúfať, že jedného dňa sa stane skutočným (napríklad forma ideálneho štátu) a že sa dosiahne šťastia a blaha... je si však vedomý, že dokonalosť ak je vôbec dosiahnuteľná, je neskutočne vzdialená a že: „každá generácia ľudí a teda tiež tí žijúci, majú nárok možno ani nie na to aby boli urobení šťastnými, nakoľko neexistujú žiadne inštitucionálne prostriedky, ako urobiť človeka šťastným, avšak na to aby neboli urobení nešťastnými tam, kde je tomu možnosť vyhnúť sa.“

V horeuvedenom citáte je jasne vyjadrená podstata sociálnej filozofie Karla Reimunda Poppera, ktorý nehľadá optimálne možnosti a riešenia pre spoločnosť nikde inde ako v rámci spoločnosti a to nie formou dokonale vyšľachteného personálu riadiacej skupiny resp rasy vodcov, ako to videl Platón, ale prostredníctvom postupne a na základe vedeckých postupov reformovaných inštitúcii, pre ktoré je najlepším prostredím práve demokracia.

Popper vyjadruje pevné presvedčenie, že demokracia ako systém je schopná sa udržať nastálo a odporcom, tvrdiacim opak a totiž, že demokracia nebude trvať večne adresuje protitvrdenie, že ich presvedčenie je tak isto málo pravdepodobné a vecné ako tvrdenie, že ľudský rozum nebude trvať večne, lebo „iba demokracia poskytuje inštitucionálny rámec, ktorý umožňuje nenásilnú reformu, a teda užitie rozumu v politike“. Reformy v rámci spoločnosti chápe Popper tiež ako jedným z prejavení sa a aplikácie vedeckej metodiky.

Postupné kroky, úpravy, reformy inštitúcii uplatnenie metódy postupného sociálneho inžinierstva, reprezentujúce práve tieto postupy založené na vedeckých vylepšeniach, skúsenostiach, aplikáciách výsledkov jednotlivých experimentov spejúcich k ovplyvneniu, poprípade prebudovaniu štruktúry malej spoločnosti.

Za najlepší príklad experimentu z ktorého sa môžeme najviac naučiť, autor uvádza okamžitú zmenu spoločenskej inštitúcie; „lebo iba tak sa môžeme naučiť zapájať inštitúcie do rámca iných inštitúcii a prispôsobovať ich fungovanie podľa našich predstáv. A iba tak môžeme robiť chyby a učiť sa z nich, bez toho aby sme riskovali tak závažné dôsledky, že by mohli obmedziť vôľu k ďalším reformám.“

Práve v tejto citácii sme mohli sledovať náčrt ďalšej z vedeckých metód takzvanej metódy pokus - omyl, ktorú autor aplikuje do riešenia problému v takej podobe, že nenarobí veľa škôd napriek jej názvu, ktorý evokuje predstavu následkov, ktorých príčinou môže byť práve spomenutý omyl. Ľudia si pamätajú, alebo by si mali pamätať následky omylov utopického inžinierstva.

Na podporu obhajoby tohto postupného inžinierstva spoločnosti dáva autor východiská práce postupného inžiniera, ktorý v prospech svojej metódy uvádza systematický boj proti utrpeniu, nespravodlivosti a vojne, ktorý bude navyše podporený súhlasom a zhodou veľkého množstva ľudí omnoho skôr, než boja za zavedenie nejakého ideálu. Totižto, existenciu spoločenského zla, sociálnych podmienok v ktorých veľa ľudí trpí, nie je ťažké dokázať. Tí ktorí trpia to môžu posúdiť sami a ostatný iba ťažko poprú, že by si s nimi nechceli vymeniť miesto.

Ďalej autor popisuje štruktúru postupného inžinierstva ako pomerne jednoduchú, týkajúcu sa jednotlivých inštitúcii ako napríklad zdravotného poistenia a poistenia v nezamestnanosti, zmierovacieho súdnictva, protikrízového rozpočtu alebo reformy školstva.

V takejto mierke vzhľadom na celú spoločnosť nedôjde k vážnym problémom v prípade už spomenutého omylu a jeho prepracovanie nebude až také náročné. Menšia rizikovosť znamená aj menšiu spornosť a tu sa dostávame ku koreňu tejto oblasti sociálnej filozofie Poppera, kde tvrdí: „Ak je totiž ľahšie dosiahnuť rozumné dohody o existujúcom zle a o prostriedkoch boja proti nemu, než o ideálnom dobre a prostriedkoch na jeho uskutočnenie, je tiež väčšia nádej, že použitím postupnej metódy prekonáme ten najväčší praktický problém všetkých rozumných politických reforiem, totiž problém použitia rozumu a nie vášní a násilia pri uskutočňovaní programu.“

Nie však experiment či reformou spoločnosti ako celku!!! Takýto spôsob je príznačný skôr pre takzvaného utopickéko sociálneho inžiniera, snažiaceho sa prebudovať celú štruktúru spoločnosti formou určitého projektu, vízie, z ktorého pramení následne možnosť nebezpečenstva dogmatickej závislosti na spomenutom projekte jednorázovej prestavby spoločnosti (totalitný model).

Takýto utopický inžinier má predsudok voči čiastočným reformám a pravdepodobne bude argumentovať práve tým, že ak má byť experiment objektívny a legitímny musí byť aplikovaný na celú spoločnosť a neuspokojuje sa so skromným experimentom. Aké pohromy môžu plynúť z uplatňovania metódy pokus - omyl v tomto prípade si môžeme domyslieť (poprípade doštudovať).

Predpokladom takéhoto postupu je silne centralizovaná forma vlády niekoľkých jedincov, ktorá pravdepodobne povedie k diktatúre. Autor nám podáva obraz „dobrotivého diktátora“ snažiaceho sa o dobro spoločnosti, nad ktorou vykonáva moc. Pre tohto diktátora je však ťažké zistiť, či účinky jeho opatrení súhlasia s jeho dobrými zámermi. Problém podľa autora spočíva v tom, že autoritárstvo musí brániť kritike. Avšak bez podobnej kontroly sa iba ťažko dá zistiť, či jeho opatrenia dosahujú dobročinný cieľ. Jeho situácia je veľmi náročná ako píše autor, pretože prestavba spoločnosti je značným predsavzatím, ktoré musí spôsobovať mnoho ľudom ťažkosti počas dlhej doby.

V dôsledku toho bude musieť byť dobrotivý diktátor hluchý k mnohým sťažnostiam; k jeho úlohám bude dokonca patriť potlačovanie nerozumných námietok. (keď sa rúbe les, lietajú triesky.) tým však potlačí aj rozumnú kritiku a už má len na skok k tyranii ako takej...

Ďalším veľkým problémom je otázka nástupníctva, keď sa dobrotivý tyran pokúša nájsť rovnako dobrotivého nástupcu. Nebudú sa nástupcovia usilovať o dosiahnutie rovnakého cieľa, môže vyjsť celá práca, celé utrpenie ľudí pre onen ideál navnivoč.

„Je zrejmé“ píše autor, „že tento prístup môže mať praktický význam iba za predpokladu, že pôvodný projekt s určitými úpravami zostane základom pôvodnej myšlienky, koncepcie, pokiaľ nebude ukončená. To však potrvá určitý čas.“

Toto bude čas revolúcii, ako politických tak duchovných, nových experimentov a skúseností na poli politickom. Dá sa totiž predpokladať, že sa budú meniť idei a ideály. Zjednodušene, to čo sa pôvodným autorom javilo ako ideálny štát nemusí sa tak javiť ich nasledovníkom, čo je každopádne dobrý argument.

V závere kritiky utopického inžinierstva, čo je vlastne totožné s platónskym idealizmom, lebo koniec koncov z neho vychádza a považuje ho za prameň či prapôvod utopických teórii ideálneho štátu, ktorého kritike sa venuje v prvom zväzku Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, ktoré viac či menej stotožňuje so samotným totalitarizmom a metódy utopického inžinierstva s metódami totalitarizmu, porovnáva s tým čo Marx nazval „Utopizmom“. Zatiaľ čo Marxova kritika (ako aj autorova) obsahujú požiadavku väčšieho realizmu.

Podľa Poppera, Marxova argumentácia proti utopizmu vlastne odsudzuje akékoľvek sociálne inžinierstvo. Marx kritizuje vieru v možnosti racionálneho plánovania spoločenských inštitúcii ako celkom nerealistickú, pretože spoločnosť musí rásť podľa zákonov dejín a nie podľa našich racionálnych plánov. Týmito slovami zaujíma Marx radikálne historicistiký postoj stavajúci sa proti akémukoľvek sociálnemu inžinierstvu.

Avšak ďalej podotýka že v utopizme existuje jeden prvok, obzvlášť charakteristický pre Platónov prístup, ktorý Marx neodmieta, napriek tomu, že patrí medzi najzávažnejšie z toho, čo Popper napáda ako nerealistické; „Je tým široký záber utopizmu, jeho pokus vysporiadať sa so spoločnosťou ako s celkom a nenechať kameň na kameni“ A ako ďalej píše: „Utopisti sú presvedčení, že človek musí dôjsť až na samotný koreň spoločenského zla, že iba úplné vymetenie neprístojného spoločenského systému dá svetu trochu slušnosti“.

Ide tu skrátka o zastávanie nekompromisného radikalizmu. A ako Platón tak aj Marx snívajú o „apokalyptickej“ revolúcii, ktorá radikálne pretvorí celú spoločnosť. V termínoch gréckeho estétstva, ktorým bol nadchnutý pravdepodobne aj Platón by sa táto utopická spoločnosť zbavená akejkoľvek škaredosti a nedokonalosti dala porovnať ku krásnemu novému plášťu a v žiadnom prípade nie k poplátanej starej pokrývke, skrátka skutočne krásny, nový svet.

Avšak Platóna v jeho rojčení o krásnom a spravodlivom štáte, o vrchole estetiky zasahuje priama kritika v podaní Poppera, ktorý pripomína nutnosť brzdenia tejto fantázie uzdou rozumu, pocitu zodpovednosti a humanistickou snahou pomoci. Toto nadšenie, z ktorého sa môže vykľuť tá či oná forma hystérie alebo neurózy, považuje Popper za nebezpečné:

„Estétstvo a radikalizmus nás musí doviesť k zavrhnutiu rozumu a k jeho nahradeniu zúfalou nádejou v politické zázraky. Tento iracionálny postoj, ktorý pramení z opitosti snami o krásnom svete nazývam romantizmom. Romantizmus môže hľadať svoju nebeskú obec v minulosti alebo v budúcnosti, môže kázať „návrat k prírode“, môže vyzývať „vpred ku svetu lásky a krásy“, avšak vždy sa obracia na naše city, a nie na náš rozum. Dokonca aj tí, ktorý chcú s najlepším úmyslom vytvoriť nebo na zemi, z nej iba vytvárajú peklo – také peklo, aké je svojím blížnym schopný pripraviť iba človek.“

Štefan Majerník

  Kto je u nas popularny?
   Zolo 10-10-2004 13:50
  Super
   Alfred Shiller 10-10-2004 18:54
  RE: Super
   Lukas Krivosik 12-10-2004 11:14
  RE: Super
   Alfred Shiller 12-10-2004 20:43
  RE: Super
   Dewey 12-10-2004 11:19
  RE: Super
   Marek Hrubčo 12-10-2004 12:33
  RE: Super
   Alfred Shiller 12-10-2004 20:36
  RE: Super
   Marek Hrubčo 13-10-2004 11:04
  RE: Super
   Dewey 13-10-2004 12:06
  RE: Spadla hruska zelena
   Marek Hrubčo 14-10-2004 16:46
  RE: Spadla hruska zelena
   Dewey 14-10-2004 17:07
  RE: Spadla hruska zelena
   Marek Hrubčo 15-10-2004 11:02
  RE: Spadla hruska zelena
   Dewey 15-10-2004 11:19
  RE:
   Marek Hrubčo 19-10-2004 8:13
  RE:
   Dewey 19-10-2004 8:39
  RE: Spadla hruska zelena
   Dewey 14-10-2004 17:25
  RE: Spadla hruska zelena
   antitkrist 22-03-2007 12:01
  RE: Super
   Peter Frišo 13-10-2004 15:55
  RE: Super
   Alfred Shiller 13-10-2004 18:36
  RE: Super
   Peter Frišo 16-10-2004 19:02
  RE: Super
   Alfred Shiler 20-10-2004 15:41
  RE: Super
   Peter Frišo 28-10-2004 16:46
  platon
   eva 30-05-2007 22:42
  .
   Dewey 12-10-2004 11:27
  K Popperovi
   Marek Hrubčo 12-10-2004 12:09
  RE: K Popperovi
   Dewey 12-10-2004 13:50
  Trochu praxe
   PeterS 13-10-2004 11:43
  to odpadnete co vam poviem
   james0072 17-05-2007 18:22

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak