ISSN 1335-8715

02-10-2004   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

Otrávené vlastenectvo

„Politický názor národa je výplodom ideí jeho politickej literatúry.“
-- Ludwig von Mises

„A je nesporné, že našou špecifickou povinnosťou je práve rozpoznávať tie myšlienkové prúdy, ktoré doposiaľ pôsobia vo verejnej mienke, skúmať ich význam a pokiaľ je to nezbytné, dokazovať ich nesprávnosť.“
-- Friedrich August von Hayek

Tento text je o tom, ako komunisti počnúc Vladimírom Mináčom až po postkomunistu Vladimíra Mečiara poškodili vlastenectvo na Slovensku a nahradili ho akýmsi kurióznym nacionalizmom, ktorý osciluje medzi nekritickým megalomanstvom a komplexom menejcennosti.

Vlastenectvo alebo nacionalizmus

Mám rád Slovensko! K tejto krajine ma viaže citový vzťah a nebojím sa to priznať, aj keď viem, že vlastenectvo dnes nie je „cool“ ani „trendy“, dokonca ani nie je „in“. Na Slovensku v podstate normálneho vlastenectva niet. Kritickej väčšine Slovákov je vlastné buď kolektívne sebapreceňovanie sa alebo naopak pocit, že my, Slováci jednoducho nič nedokážeme urobiť poriadne.

Ak chceme analyzovať tento jav, musíme najprv rozlíšiť, čo je vlastenectvo a čo nacionalizmus. Jedna z definícií hovorí, že vlastenectvo je láska k svoje vlasti, nacionalizmus nenávisť k vlastiam iných.

Hovorí sa tiež, že človek má viacero rozmerov, cez ktoré sa identifikuje. Človek je v prvom rade sám sebou, je egom, individualitou. Potom je súčasťou rodiny, rôznych záujmových komunít, v ktorých sa pohybuje, regiónu, až potom je národná príslušnosť a za ňou možno aj príslušnosť civilizačná.

Najširší identifikačný znak človeka je jeho príslušnosť k ľudstvu a tu sa uzatvára oblúk k jeho individualite: nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe a miluj blížneho svojho ako seba samého. V tomto kontexte je nacionalizmus chápaný ako istý druh plochého myslenia, keď sa jeden rozmer vytrhne z kontextu a povýši sa nad všetky ostatné.

Hrdosť – problémová zóna

Problém národnej hrdosti Slovákov je komplexným historickým javom. Slovo „národ“ má dva rozmery. Na jednej strane je Herderov výklad národa ako pokrvného bratstva ľudí, ktorí zdieľajú spoločný jazyk, históriu, kultúru a tradície. To je ten etnický rozmer. Potom je ešte rozmer občiansky. Podľa Mazziniho je národ politickým spoločenstvom občanov, ktorí sú so štátom (bez ohľadu na svoju etnicitu) zviazaní demokratickou ústavou a zákonmi. Najčistejším príkladom takéhoto občianskeho národa v Európe sú Švajčiari.

Každopádne, väčšina európskych národov sú národmi v Herderovom i Mazziniho zmysle. Už tu máme my Slováci menší problém. V občianskom zmysle sa plnohodnotným politickým národom stávame až po roku 1993. V etnickom zmysle nás zase ako národ definuje predovšetkým jazyk. A tak sa Slováci stávajú etnickým národom až v 40tych rokoch 19. storočia, kedy Ľudovít Štúr uskutočnil kodifikáciou slovenčiny jazykovú odluku od Čechov.

Samozrejme, predkovia Slovákov tu žili aj predtým, ale národnosť bola až do osvietenstva a „jari národov“ spoločensky i dejinne irelevantným faktorom. Tu prichádzame k jednému z mnohých dôvodov, prečo sú Slováci tak málo na seba hrdí. Úsilie štúrovcov bolo úsilím romantických intelektuálov, ktorí boli odtrhnutí od ľudu. Ten mal vlastné a často úplne iné problémy, najmä existenčné ako mali štúrovskí intelektuáli.

Vôľa po kodifikácii a teda emancipácia v etnickom zmysle nevychádzala z potrieb zdola. Slováci boli vtedy málo vzdelaní a ekonomicky zaostalí. Národné povedomie sa šírilo pomedzi ľudí postupne a dlhodobo, často aj ako reakcia na neskoršiu brutálnu maďarizáciu. V roku 1843 boli však problémy slovenčiny ľuďom na míle vzdialené.

A tak to bolo aj v roku 1993. Slovenskú republiku tentokrát nezaložila partia romantických intelektuálov, ale banda prospechárov, ktorá chcela mať v strednej Európe svoje vlastné súkromné eldorádo. Väčšina Slovákov samostatné Slovensko nechcela, nepotrebovala a čo je najpodstatnejšie, nikto za svoj štát nemusel krvácať, ani položiť život. Dokonca sa ani ľudí nikto nepýtal na názor. Z čoho teda má prameniť zdravé národné sebavedomie?

Aby nedošlo k omylu, tieto skutočnosti neznamenajú, že by sme si Štúra mali vážiť menej alebo Mečiara naopak viac. Takisto je treba povedať, že kvôli zretiu slovenského národa má existencia dnešného slovenského štátu kardinálny význam, lebo sa už nemôžeme vyhovárať na iných a keď uspejeme, môžeme sami pripíjať z čaše víťazstva, bez toho, aby sme sa museli s niekým deliť o úspech. Hoci Slovákom nanútili ich etnickú i občiansku identitu de facto zhora – ľudia obe skutočnosti prijali za svoje.

Problém historiografie

V knihe Smrť Západu Patrick Buchanan opisuje, ako sa pôvodný kánon, akým Američania vnímali svoje dejiny, hrdinov i vyvrheľov mení pod náporom ľavicovo-liberálnej propagandy. Americké deti prestávajú poznať Georgea Washingtona, ale sú expertami na stredoveké Lesotho a učia sa ako čierni (!) Egypťania priniesli civilizáciu Európe.

Dejiny amerického národa sú slávne a bohaté na udalosti. Kultúrni marxisti ich však nahrádzajú dejinami zakomplexovaných menšín, utláčaných pod čižmou bieleho anglosaského protestanta. Deje sa čosi podobné aj u nás? Sú tu síce isté snahy zo strany homosexuálnych aktivistov zľahčovať Štúrovo ohromné životné nasadenie poukazovaním na jeho údajnú (historicky absolútne nepodloženú) homosexualitu. Na Slovensku však ľavica nemôže rozkladať žiadny spoločný dejinný kánon, lebo u nás spoločné nazeranie na vlastné dejiny chýba.

Každý režim sa pokúšal odznovu vystavať naše dejiny tak, aby vyhovovali jeho ideologickým potrebám. Objektívne zhodnotenie príde možno až s ďalšou generáciou historikov, ktorí už nebudú zaťažení totalitou. Je ale otázne, či sa títo historici nebudú snažiť vykladať naše dejiny opäť v duchu „jedinej správnej ideológie“, tentokrát totalitného europeizmu.

Je tu len jeden dejinný kánon, ktorý je hlbšie zakorenený v myslení širšej populácie. A tento musí byť stoj čo stoj oslabený, ak majú vôbec Slováci niekedy získať zdravú sebaúctu. Ten kánon je komunistický a jeho autorom je Vladimír Mináč.

Dúchanie do pahrieb

Dnes sa málo doceňuje, že komunistické odnárodňovanie bolo subtílnejšie a preto aj horšie ako to maďarské na konci 19. storočia. Túto druhú vlnu odnárodňovania totiž iniciovali sami Slováci (tá časť s červenou straníckou knižkou vo vrecku). Postup bol jednoduchý. Najskôr bolo potrebné zatajiť ľuďom existenciu veľkých osobností ako bol Štefánik a potom sa deťom do hláv naliali nové dejiny o „plebejskom beztriednom národe“, ktorý je ideálnou hmotou na zavedenie socializmu.

Nasledujúce slová sa nachádzajú v učebnici literatúry pre ôsme triedy základných škôl. Generácie Slovákov, ktoré ich povinne preberali na hodinách tak do podvedomia dostali predstavu o sebe ako o národe nesvojprávnych helótov:

„Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeží a vykorisťovania, nuž nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, nuž sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v praktickom zmysle: vystavali sme Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať aj mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.

Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! (...) Viem, že náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou veľkou históriou: je to história veľkých lúpežníkov...“

Horeuvedené slová sú tou najkoncentrovanejšou zmesou falzifikácie našich dejín, aká bola kedy napísaná. Generácie Slovákov sa tu ako deti učili, že vlastne nemajú dejiny, nikdy sa nezmohli na odpor a ešte boli takí, že svojim úhlavným nepriateľom vystavali hlavné mestá. Problém je v tom, že pri letmom pohľade na slovenské dejiny sa zdá, že Mináč má pravdu. Až hlbšia analýza jeho slov ho usvedčuje z prekrúcania.

„Veľké dejiny“, o ktorých sa tak opovržlivo vyjadruje neoslavujú v skutočnosti vojny, zločiny a násilie. „History“ je od slova „Story“, teda „príbeh“ a ak má človeka zaujať, poučiť, inšpirovať alebo varovať, tak musí byť príbehom ľudí, nie anonymných más. História musí byť príbehom hrdinov i zloduchov, musí sršať dramatickými udalosťami, ktoré zauzľujú individuálne životné príbehy a ktoré stavajú ľuďom do cesty výzvy a prekážky, v ktorých charakter buď obstojí alebo sa zlomí. Dejiny ľudstva sú v skutočnosti príbehmi ľudí, ktorí ich tvorili alebo nimi boli zasiahnutí. Dejiny však nie sú o historických silách a anonymných budovateľoch.

Dejiny samozrejme máme!

Mináč dáva do protikladu „veľké dejiny násilia a ničenia“ s „dejinami kolektívneho budovania svetlých zajtrajškov“. To ale nie je skutočná deliaca čiara. Proti sebe stoja dejiny ľudí a dejiny más a historických síl. Slováci síce nemali dobyvateľov, kráľov ani cisárov, ale o to vôbec v dejinách nejde. Mali sme totiž osobnosti so silným životným príbehom a to je to, o čo v dejinách ide. Komunisti však existenciu ľudí, ktorí by svojím životným príbehom ľahko prelomili mináčovskú šablónu, systematicky zamlčovali. Ján Juríček venoval svoju knihu o živote M. R. Štefánika svojej dcéra, ktorá ako píše „sa v škole nedozvedela, kto bol Štefánik“.

Máme osobnosti ako Móric Beňovský, prototyp svetobežníka 18. storočia, akými boli napr. gróf de Saint-Germain alebo Giacommo Casanova. Alebo kapitán Andrej Hadík, ktorý počas vojny medzi Friedrichom Veľkým a Máriou Teréziou obsadil Berlín. Nemecky hovoriaci svet si na tento čin pamätá, odvtedy totiž v nemčine existuje frazeologizmus „Husarenstück“ – teda husársky kúsok. A tak by sa dalo pokračovať donekonečna. Kto ale týchto ľudí pozná? My Slováci sme často urazení, keď príslušníci iných národov nepoznajú naše osobnosti, ale kto ich má predstaviť svetu, ak ich nepoznáme ani my sami?

Mináčova predstava o dejinách je asi tak zaujímavá ako 24 hodinový záznam bezpečnostnej kamery na vyľudnenom sídlisku. Dajte to do protikladu s hollywoodskym veľkofilmom a zistíte, prečo je táto schéma taká nebezpečná. Tvrdenie, že Slováci sú národ plebejský znamená, že za Slovákov možno považovať len sedliakov, remeselníkov a robotníkov. Ale kde sú stredné vrstvy, zemianstvo a hoci malá, predsa len v dejinách existujúca slovenská šľachta?

Mináčov cieľ sa dá vytušiť z dobového kontextu. Chce Slovákov presvedčiť, že triedne a historické pozadie ich ideálne predurčuje na rolu budovateľov socializmu. Obrovské množstvo ľudí tomu uverili a veria tomu dodnes, lebo tá učebnica sa stále používa. Väčšina ľudí si nespomenie na tento krátky text zo ZŠ, ale v ich podvedomí zostala mináčovská šablóna a ďalšie vzdelanie len utuží istý náhľad na naše dejiny.

Myšlienky majú konzekvencie a prevzatie mináčovskej interpretácie dejín má následky aj na vnímanie kultúry Slovákmi. Ak sú „Slováci“ len „plebejci“, teda roľníci, remeselníci a robotníci, potom môže byť národnou kultúrou len folkór, ľudové umenie, či spievanie trávnic. Toto je slovenská kultúra v podvedomom chápaní väčšiny našich ľudí. Ale kto už pozná obrazy Mikuláša Galandu alebo Kolomana Sokola, či Suchoňovu hudbu? Podľa Mináča by už asi nemohli byť súčasťou slovenskej kultúry, lebo ich diela nie sú dostatočne plebejské. Alebo hrady a zámky. Bojnický zámok je sídlo maďarského grófa, kde sú vystavené predmety z Francúzska alebo Talianska, no takmer nič skutočne slovenské...

Total Recall

Ako napísal Solženicyn: „Aby ste zničili národ, musíte najprv pretrhnúť jeho korene“. Národná identita sa získava výchovou. Ak ale do ľudí vlejete istú interpretáciu dejín, ak zamlčíte isté fakty a zvýrazníte cnosti, ktoré cnosťami v skutočnosti nie sú, môžete si vychovať zakomplexovaných jedincov, ktorými sa dá ľahko manipulovať. Je tu ale aj jedna praktická stránka. Ako má národ reagovať na výzvy prítomnosti a budúcnosti, ak je studňa pamäte otrávená?

Dejiny sú potrebné, pretože nám dávajú isté návody na riešenie nových problémov. Učia nás napr., čoho sa máme vystríhať a k akým dôsledkom viedli isté opatrenia v minulosti. Ak sú ale dejiny zmanipulované a nepravdivé, ako sa z nich dajú odvodiť použiteľné riešenia?

Mináč je len exemplárny príklad a skutočnou špičkou ľadovca. Toto všetko pokračuje aj na strednej škole. Učebnice literatúry akoby podporovali pôvodnú schému o utláčanom národe, ktorému celý svet neustále krivdí. Napr. Martin Rázus sa spomína na prvom i druhom stupni základných škôl, i na gymnáziách, aká je to významná osobnosť som si ale uvedomil, až keď sa mi dostala do rúk jeho vynikajúca knižka Hovory so synom i s tebou. Je to fascinujúce čítanie. Učebnice sú ale vytvorené tak, že nemôžu v žiakoch vyvolať inú reakciu ako zúfalý nezáujem o slovenskú kultúru.

Od Mináča k Mečiarovi

Ak Mináč skonštatoval, že nemáme dejiny a táto účelová konštrukcia sa generáciám žiakov servíruje ako hotový fakt, môžeme sa potom čudovať, že národ sa poneviera v rytme jeden krok dopredu a dva späť? A že volí politikov ako je Mečiar, ktorého pomocníci prebrali a ďalej rozpracovali Mináčovo dedičstvo?

Mináč bol jeden z najväčších slovenských intelektuálov 20. storočia. Bohužiaľ, svoj potenciál zapriahol do služieb komunistickej strany. Jeho knihy sú veľmi pútavé a Milan Lasica raz o ňom povedal, že Mináčova hodnota nespočíva ani tak v tom, že by sme s ním mohli súhlasiť, ako v tom, že sa s ním dá nesúhlasiť na veľmi vysokej intelektuálnej úrovni. Nech sa diali v Strane akékoľvek otrasy, Mináč v jej štruktúrach zotrvával. Verným členom zostal dokonca aj po roku 1989. Krátko pred svojou smrťou prehlásil: „Ako komunista som zlyhal, ako Slovák vstupujem do nového storočia“. Mináč nehovoril len za seba. Bol to veľký pohyb po roku 1989. Komunisti sa stali najroduvernejšími Slovákmi.

Za komunizmu si každoročne do Ružomberka chodili Andreja Hlinku uctiť len disidenti Ján Langoš a Ján Čarnogurský. V 90tych rokoch ich na spomienkovej akcii vypískali vulgárni nacionalisti, ktorí si teraz, keď odvaha zlacnela, sprivatizovali slávnosti pre seba.

Kto si pamätá články v denníku Slovenská republika, či otrasné komentáre vo vtedajšej STV, ten vie, že intelektuálny prechod od Mináča k mečiarizmu bol plynulý a hladký. Ako už bolo povedané, myšlienky majú konzekvencie. Dôsledkom týchto pohybov je dnešná nacionálno-socialistická väčšina, ktorá na Slovensku existuje. Reprezentujú ju najmä voliči HZDS, SNS (tí sú viac nácio-) a Smeru (tí sú skôr soci-). Ide o viac ako polovicu občanov, ktorá vzýva štátny paternalizmus, etatizmus a v hodnotových otázkach je silne nacionalsitická.

Najpopulárnejšou osobnosťou sa tak stáva Juraj Jánošík. „Bohatým brať a chudobným dávať“, to je univerzálne heslo, na ktorom sa môže zhodnúť Husák, Mečiar aj Fico. Výsledkom je, že dnešný Slovák nevie, či a načo má byť hrdý. Často ani poriadne nepozná svoje dejiny. Následkom je, že takmer každý z nás osciluje medzi nekritickým preceňovaním a podceňovaním všetkého slovenského.

Renesancia vlastenectva

Na začiatku som ponúkol niekoľko definícii vlastenectva a nacionalizmu. Problém nacionalizmu si uvedomili aj ľavicovo-liberálni intelektuáli. Ich riešením mal byť občiansky princíp ako dominujúca metóda historického výkladu. Znamenalo to, že Slováci by vždy boli hrdí na štát, ktorého boli práve súčasťou a osobnosti ako napr. Sv. Štefan by si istým spôsobom adoptovali.

Človek môže ale pociťovať len lojalitu k dnešnému štátu, v ktorom žije. Dejiny Slovenska by sa mali chápať ako dejiny územia, ktoré dnes tvorí našu republiku a zmeny, ktoré sa na tomto teritóriu po stáročia odohrávali, nech ich aktéri mali akúkoľvek národnosť.

Najsamozrejmejšou definíciou vlastenectva je láska k vlasti, kým nacionalizmus je láska k národu. Milovať národ, teda skupinu ľudí, z ktorých väčšinu človek osobne nepozná a medzi ktorými sú aj vrahovia alebo zlodeji, je iracionálne. Mať ale v láske krajinu, ktorú sme zdedili po predkoch, krajinu, ktorú nám odkázal Boh s jej horami, bájami opradenými temnými lesmi, nádhernými kláštormi, hradmi a historickými centrami miest, to je cesta.

Stojím práve pred čachtickým hradom a obdivujem jeho architektonickú nádheru, s akou zapadá medzi prekrásnu okolitú prírodu. V myšlienkach sa mi obnovuje v jeho pôvodnej podobe. V hlave sa mi odvíja film dramatických udalostí, ktoré sa v jeho múroch odohrali. Toto je Slovensko. Záleží skutočne na tom, akým jazykom sa rozprávala Báthoryčka s Thurzom, keď ju ten pristihol pri čine?

Lukáš Krivošík

  Cool.
   Zolo 02-10-2004 16:31
  hudba
   levi 02-10-2004 17:49
  Ružomberok-Černová
   Matúš demko 02-10-2004 20:01
  Vynikajuci clanok
   Ondrej Jombik 03-10-2004 12:04
  Povinne vlastenectvo?
   Peter Spáč 05-10-2004 11:35
  RE: Povinne vlastenectvo?
   Zolo 05-10-2004 16:01
  RE: Povinne vlastenectvo?
   Peter Spáč 06-10-2004 20:41
  RE: Povinne vlastenectvo?
   Zolo 07-10-2004 15:43
  RE: Povinne vlastenectvo?
   Lukas Krivosik 07-10-2004 20:46
  RE: Povinne vlastenectvo?
   Peter Spáč 09-10-2004 22:08
  Pojmy
   Ladislav Kováčik 29-09-2005 0:52
  RE: Pojmy
   Lukas Krivosik 03-10-2005 0:11
  RE: Pojmy
   Ladislav Kováčik 08-11-2005 9:41
  minac
   bobbo 01-09-2007 23:13
  :(
   LOL 24-05-2008 8:46

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak