 |
|
|
Dosť bolo Dubčeka!Alexander Dubček patrí spolu s Ľ. Štúrom a M. R. Štefánikom k najpopulárnejším postavám slovenských dejín. Je to pochopiteľné, ide zrejme o celosvetovo najznámejšieho Slováka. Navyše mnoho ľudí s ním spája nádeje a atmosféru, ktoré vzbudila pražská jar. Je však úcta, prechovávaná k Dubčekovi, oprávnená? Som presvedčený, že nie! A nemyslím nutne morálny, či ľudský profil. Problematický je jeho politický odkaz, ktorý prežíva do dnešnej doby. Som presvedčený, že to, čo politológovia pomenovali ako „stredový populizmus“ má korene v Dubčekovom „socializme s ľudskou tvárou“. Bez tohto hesla by nevzniklo ani iné heslo, a to „Smer – tretia cesta“. Predstava o Slovensku Charles de Gaulle vo svojich memoároch napísal, že si „pre seba vytvoril určitú predstavu o Francúzsku“. De Gaulle dokázal ešte viac, svojou predstavou inšpiroval svoj ľud a tým sa mu na prelome 50tych a 60tych rokov podarilo uchrániť Francúzsko od občianskej vojny. Dnes je táto predstava krátka na problémy, ktorým krajina galského kohúta čelí a Francúzi sa pomaly budú musieť poobhliadnuť po iných ideách. Aj Dubček mal takúto víziu. V roku 1968 vrela celá Európa a všade sa hľadala stredná cesta medzi kapitalizmom a socializmom, akási ideálna symbióza. Dubčekovou odpoveďou na spoločenskú objednávku bolo heslo „socializmus s ľudskou tvárou“, hovorilo sa tiež o „demokratickom socializme“. Obsahom týchto hesiel bolo isté uvoľnenie pomerov, rozhodne však nemalo ísť o demontáž centrálne plánovanej ekonomiky, ani o pokus zaviesť u nás demokratický kapitalizmus. V tej dobe a politickej situácií mohlo ísť o marketingovo zmysluplné iniciatívy, hoci obsahovo je Dubčekov „demokratický socializmus“ asi takým protikladom sám o sebe ako „suchá voda“ alebo „teplý ľad“. Kým „demokratický kapitalizmus“ je pojem s obsahom, lebo kapitalizmus je podmienkou pre vznik životaschopnej demokracie, „demokratický socializmus“ je logický nezmysel. Pravý obsah hesla Za vábivými dubčekovskými frázami je zásadný omyl, ktorý v pozmenených podobách prežil hanebnú ruskú inváziu do Československa, normalizáciu, mečiarizmus a žije až dodnes. Je to ilúzia o tretej ceste, či o zlatej strednej ceste medzi dvomi systémami. Cez normalizáciu ľudia chodili do Juhoslávie a pôvodná Dubčekova idea nadobudla nový obsah. V národe prežívali predstavy o Titovom rohu hojnosti, málokto sníval o tom, čo po roku 1989 skutočne prišlo. Ľudia na Slovensku v tých sychravých novembrových dňoch neštrngali na námestiach kľúčmi, aby sa vrátil kapitalizmus. Ľudia si predstavovali, že budú slobodne môcť chodiť do kostola, cestovať, že ich nebude špehovať ŠtB, ekonomicky im ale nesloboda, reprezentovaná „sociálnymi istotami“, celoživotným zamestnaním a rovnými príjmami vyhovovala. Predstava, priam posadnutosť po zlatej strednej ceste, ktorá v sebe spája výhody socializmu i kapitalizmu bola vždy ilúziou, ale honba za touto ilúziou neskutočne otrávila celé transformačné obdobie po roku 1989. Od nežnej revolúcie sa väčšina pozitívnych zmien u nás neudiala vďaka podpore občanov, ale napriek ich odporu. Už prvé zmeny systému, iniciované federálnym ministrom financií Klausom sa na Slovensku stretli s vlnou rozhorčenia a odporu. Treba povedať, že keby sa vtedy väčšina presadila, Slovensko dnes zdieľa osud Moldavska, Srbska, Albánska, či Bieloruska. Oni išli tou cestou „postupnej transformácie“, ktorú pre nás žiadala väčšina občanov. A ako skončili? Cesta do tretieho sveta Treba povedať, že väčšina voličov nikde na svete nedrží krok s aktuálnou politickou debatou a nepremýšľa komplexne o pojmoch ako pravica, ľavica, reformy, či integrácia. Čo však nájdeme špeciálne u nás je hlboko zakorenená predstava, že vývoj na Slovensku by mal byť akousi treťou cestou medzi prosperitou, akú dokáže vygenerovať len slobodný trh a sociálnymi istotami, ktorých financovanie by predstavovalo pre ekonomiku obrovskú záťaž. Mnoho ľudí by stále chcelo socialisticky pracovať a kapitalisticky žiť. Snívame o systéme, ktorý by spájal výhody oboch spoločenských systémov, pritom pokus o realizáciu takejto utópie by viedol len k vzniku hybridu, ktorý by v sebe spájal nevýhody oboch! Toto zrejme dochádza málokomu. Ak spojíme dva protichodné princípy, nebude výsledkom súčet kladov, ktorými sa oba vyznačujú, keď je každý z nich použitý osamote. Väčšinou je výsledkom, súčet najhorších stránok oboch princípov a máloktorého z ich pozitív. Keď stojíte na rázcestí, môžete sa vydať vľavo alebo vpravo, ale nemôžete sa prebíjať stredom, ak tadiaľ cesta nevedie. Alebo povedané slovami Václava Klausa: „tretia cesta je najkratšou cestou do tretieho sveta“. Tam nás skoro dostal aj mečiarizmus. Jeho režim bol pokusom o oživenie normalizačnej nehybnosti v podmienkach nášho mafiánskeho porevolučného kapitalizmu. Ale to bolo možné len vďaka rozbitiu ČSFR. Slováci chceli budovať svoju národno-socialistickú utópiu, Česi chceli budovať kapitalizmus. Zachovanie spoločného štátu za týchto okolností sa javilo ako nemožné. Dnes máva vlajkou „tretej cesty“ Róbert Fico. Inak to nedopadne ani u neho. Smer dokonca aj revitalizoval v pozmenenej podobe Dubčekovo heslo a hovorí o „politike s ľudskou tvárou“. Pre akéhokoľvek komentátora je slasť analyzovať slogany politických strán. Za politikou je vždy ľudská tvár, tvoria ju ľudia a jej dôsledky zasahujú ľudí. Platí to, dokonca aj keď je politika špinavá. Vtedy je však tou „ľudskou tvárou“, tvár na bankovke. Národné heslo pre nové storočie Je smutné, ak dnešná reformná koalícia vládne napriek vôli väčšiny národa a len vďaka nízkej účasti a prepadnutým hlasom nacionalistov v posledných parlamentných voľbách. Položme si otázku: Je Dubček osobnosťou, ktorá by nás mala dnes inšpirovať? Takouto osobnosťou je definitívne generál Milan Rastislav Štefánik. Jeho život je úžasným príbehom osobného úspechu, ktorý môže dodnes inšpirovať mladých ľudí. Celonárodný konsenzus ohľadne jeho obľúbenosti je paradoxne daný najmä tým, že detaily z jeho života pozná málokto. Vie napr. Ján Slota, že muž, ktorého portrét má zavesený v kancelárii zmietol zo stola žiadosť slovenských legionárov, aby rozkazy mohli prijímať aj v slovenčine? Keď sa hovorí o jeho spore s Masarykom a Benešom zabúda sa, že jablkom sváru nebolo postavenie Slovenska v novej republike, Štefánik bol čechoslovakista. Francúzsky generál sa ale podľa niektorých informácií hneval, že Československo sa stalo republikou. Tento model sa mu zdal chaotický a zrejme by dal prednosť parlamentnej monarchii podľa britského vzoru. Konzervatívny inštitút nesie jeho meno úplne právom... Pred storočím sa Štefánik rozhodol, že nebude žiť v skostnatenej habsburskej despocii. Odišiel na vlastnú päsť do Paríža bez toho, aby vedel, čo i len slovo po francúzsky. Nemal pred sebou žiadne záruky a nešiel ani za sociálnymi istotami, ani za dôchodkovou poisťovňou. Išiel jednoducho za SLOBODOU. Mnohí kuvici ho od cesty do neznáma odhovárali, on im ale odpovedal vetou, ktorá má ďaleko väčší význam, než fráza o „socializme s ľudskou tvárou“. Štefánik všetkým pochybovačom odkázal: „JA SA PREBIJEM, LEBO SA PREBIŤ CHCEM!“ |
20-08-2004
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|