ISSN 1335-8715

04-08-2004   Ján Dinga   EUtópia   verzia pre tlač

Potrebujeme U.S. of Europe?

(inšpirované rovnomenným článkom v týždenníku Domino Fórum)

EÚ od svojho vzniku speje k Spojeným štátom európskym-to už dnes priznáva čoraz viac politikov. Najčerstvejším dôkazom je nedávny návrh európskej ústavy. Keď pominieme všetky tie nezmysly, ktoré sú v tomto dokumente popísané, už samotná povaha dokumentu naznačuje, že EÚ bude spravovaná ako jeden štát-ústava je totiž najvyšším zákonom suverénnej krajiny. O smerniciach, inštitúciách, ústave, či politickej integrácii EÚ sa toho popísalo naozaj mnoho. Možno sa však málo venovalo tomu najdôležitejšiemu-na čo je vlastne politická integrácia Európy?

Veľká mierová utópia

Celý európsky projekt sa začal pár rokov po skončení druhej svetovej vojny založením Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Počas studenej vojny dochádzalo k postupnému politickému a ekonomickému zbližovaniu západných krajín, ktoré začiatkom 90. rokov viedlo k podpísaniu Maastrichtskej zmluvy a vytvoreniu EÚ. Týmto sa však integrácia ani zďaleka neskončila-skôr naopak. EÚ vytvorila vlastnú menu a po sérii ďalších zmlúv, ktoré posúvali čoraz viac kompetencií do Bruselu, dnes stojí pred prijatím svojej vlastnej ústavy.

Celá politická integrácia sa zvykne obhajovať tým, že pre Európu je nevyhnutná, ak sa má zabrániť budúcim vojnám na našom kontinente. Po vzore USA sa tak chystá vytvorenie európskeho superštátu, ktorý má byť zárukou nášho mierového spolužitia. USA nepochybne predstavujú stabilný zväzok 50 štátov. Je tiež ale vhodné si pripomenúť, čo vlastne podnietilo americkú vojnu za nezávislosť. Prisťahovalcom totiž čoraz viac prekážala neustála buzerácia spoza oceánu. Dnes sme na tom podobne-akurát, že nemáme to šťastie, že by nás od Bruselu delil oceán. Politická integrácia Európy teda nemusí byť zárukou mieru, práve naopak, ak zájde príliš ďaleko, môže byť (ďalšou) vstupenkou Európy rovno do pekla. Je totiž dobre známe, že pokus o politickú integráciu nie je len hitom posledných rokov. V 20. storočí sa už o to pokúšali dva najhoršie plody ľudského myslenia-nacizmus a komunizmus.

Absurdná je ale už samotná predstava, že nejaké inštitúcie, smernice alebo komisie by boli schopné vojne zabrániť. Otázky vojny a mieru budú totiž vždy závisieť len od rozvážnosti a zodpovednosti našich štátnikov a nás samotných. Okamih, kedy by sme mohli povedať, „máme všetky potrebné prostriedky, aby sme vojne zabránili“, nikdy nenastane-bohužiaľ. Zodpovednosti za našu dobu sa nikdy nezbavíme. Žiadny zákon nie je taký silný, aby dokázal zabrániť vojne-tá totiž nastáva vtedy, keď všetky pravidlá a rokovania zlyhali.

Neustále opakovanie vojen na európskom kontinente nevyplýva ani tak z nejednotnosti, ako z neschopnosti Európanov poučiť sa z vlastnej histórie. Otvárať a hovoriť o čiernych okamihoch našich dejín je pre mnohých až príliš nepríjemné (možno aj zahanbujúce) na to, aby to skúsili. A tak radšej snívajú svoj veľký európsky sen. Ak si však nebudeme presne vedomí toho, kto a akých chýb sa v minulosti dopustil, nikdy nebudeme môcť vylúčiť podobné chyby v budúcnosti.

Kde zostalo NATO?

Pokiaľ uvažujeme o mierovom spolužití Európy, vždy by sme mali spomenúť Severoatlantickú alianciu. Je to totiž práve táto organizácia, ktorá na čele s USA chránila počas studenej vojny slobodu a bezpečnosť západnej Európy, a v konečnom dôsledku podnietila jej politickú a ekonomickú spoluprácu. Slovensko sa mohlo tešiť z garancie svojej suverenity rovných 29 dní-presne toľko dní totiž v deň nášho oficiálneho prijatia do NATO zostávalo do vstupu do EÚ, kedy sme časť agendy slovenského parlamentu oficiálne posunuli na úroveň EÚ.

Európski predstavitelia však trpezlivo a systematicky rozbíjajú transatlantické vzťahy prakticky už od skončenia studenej vojny. Takto má vyzerať snaha o zaručenie európskej bezpečnosti? Pokiaľ sa EÚ aj podujme vytvoriť svoju európsku armádu a obrannú stratégiu, táto bude vždy existovať len na papieri-v praxi nikdy nemôže fungovať efektívne. Pokiaľ teda chceme Američanom ukázať svoju vlastnú hlúposť, pokojne môžeme Severoatlantickú alianciu rozpustiť. Pokiaľ však chceme mať reálnu silu ubrániť sa voči našim nepriateľom, môžeme to urobiť len prostredníctvom NATO. Komplexy menejcennosti EÚ voči ekonomickej a vojenskej prevahe USA však vedú k tomu, že mnohí politici sa stále otvorenejšie zastávajú prvej voľby.

O čom je vlastne EÚ?

S pojmom EÚ sa ruka v ruke spomína aj pojem byrokracia. Podľa Margaret Thatcher, ktorá si s Európskym spoločenstvom tiež užila svoje, najväčším problémom EÚ nie je ani tak to, že by jej absolútna byrokracia bola taká obrovská, ale to, že EÚ=byrokracia. Teda presnejšie povedané-je to vladá byrokracie, s byrokraciou, pre byrokraciu a kvôli byrokracii. Neopiera sa totiž o nič iné.

Na ilustráciu sa pokúsme zamyslieť nad nasledujúcou situáciou: Čo by sa stalo keby sme na Slovensku postupne zrušili vládu, parlament a všetky zákony? Samozrejme by nasledoval chaoz, bezprávie a anarchia. A čo by sa stalo, keby sme postupne zrušili európsku komisiu, európsky parlament a všetky európske smernice, regulácie a nariadenia? Dovolím si tvrdiť, že vôbec nič. Každý európsky štát má totiž všetky inštitúcie a zákony na to, aby vo svojej krajine zabezpečil poriadok, spravodlivosť a vládu zákona. Najväčší Európania aj so svojimi európskymi nápadmi si bohužiaľ neuvedomujú, že ich nikto nepotrebuje. Všetka tá maškaráda okolo európskych inštitúcii, úradníkov a smerníc-bez toho všetkého by sme sa pokojne zaobišli.

USA a USE

Je zaujímavé s akou ľahkosťou a jednoduchosťou sa hovorí o tom, že keď sú v Amerike Spojené štáty americké, prečo by v Európe nemohli byť Spojené štáty európske? Nuž je to predstava dosť pritiahnutá za vlasy a to hneď z niekoľkých dôvodov:

Po prvé, Američania sami seba vnímajú ako národ. Slovo národ má v Amerike možno trochu iný charakter ako u nás, ale je jasné, že obyvatelia Los Angeles sú Američanmi rovnako ako tí v New Yorku a dianie v USA považujú za svoju vnútornú záležitosť. Európsky národ existuje len na papieri. V praxi sa totiž ako Európania definujú len politici, ktorí túžia po bruselských úradníckych stoličkách. To, za čo sa považujú obyvatelia jednotlivých krajín EÚ jasne ukázalo ich správanie po teroristických útokoch z 11. marca 2004 v Madride. Národy mimo Španielska síce s hrôzou zistili, že teroristi útočia čoraz bližšie, ale ešte vždy to vnímali tak, že sa to stalo im a nie nám.

Po druhé, Američania hovoria jedným jazykom-angličtinou. To v Európe ani zďaleka nehrozí. EÚ môže mať prezidenta, premiéra, aj cisára, keď sa na tom dohodne, tento však nikdy nebude môcť prehovoriť k národu, pretože nech bude hovoriť v ktoromkoľvek jazyku, vždy mu väčšina obyvateľov nebude rozumieť. Reči o tlmočníctve sú tiež značne naivné. Pri ľudskej komunikácii totiž nie je podstatný len holý význam viet, ale aj osobný prejav-mimika, intonácia, gestá a pod. Toto všetko sa pri preklade stráca.

Po tretie, americkému národu možno priradiť jednu základnú hodnotu, na ktorej sa on sám definuje-slobodu. Píše sa o nej v ústave, hovorí o nej každý americký prezident i samotní Američania. Na akých hodnotách ale založiť národ európsky? Na slobode asi nie, keďže sa to v EÚ hemží socialistami. Na kresťanstve asi tiež nie, to už v Európe dávno vyšlo z módy. Zostáva teda len ten všeobecný o ničom nehovoriaci blábol o koreňoch Európy. Relativizmus a politická korektnosť skrátka hodnoty z európskej politiky úspešne vyhnali (a nie-antiamerikanizmus naozaj nie je hodnota).

V mene Európy

Je až neuveriteľné s akou aroganciou kladú predstavitelia niektorých európskych krajín svoje požiadavky. Ako sme si už zvykli najmä u Chiraca, či Schrödera, obvykle pri presadzovaní svojich požiadaviek hovoria v mene Európy. Ale v mene koho Európy? Nám pochopiteľne príde tento pojem dosť abstraktný. Slováci sa skrátka s Európou príliš nestotožňujú, veď prečo aj? Vyvstáva tu ale otázka: kto sa s týmto pojmom vlastne stotožňuje? Že by Španieli, Taliani, Briti, či Fíni? Asi ťažko. Každý tento národ je totiž len malou kvapkou v Európe národov.

Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby každý politik reprezentoval len mandát, ktorý dostal od svojich voličov. Napríklad, keby Schröder žiadal harmonizovať dane nie v mene Európy, ale v mene Nemecka. Asi by v Európe nebolo krajiny, ktorá by jeho návrh hneď nezmietla zo stola. Tak sa stáva, že v mene Európy sa darí v európskych inštitúciách presadiť prakticky čokoľvek. Veď ako by sa asi zachovali jednotlivé krajiny, keby Chirac presadzoval schválenie ústavy v mene Francúzska? On sám si je toho určite dobre vedomý. Bohužiaľ je to preňho asi príliš veľké pokušenie, než aby nepodľahol-podobne ako pre vedca hovoriť v mene pokroku.

Kompromisy namiesto hodnôt

Nie je tiež žiadnym tajomstvom, že v členských krajinách panuje zo strany obyčajných ľudí o EÚ nezáujem. Niet divu, v EÚ je jednoducho nuda-už pred každým summitom je totiž vždy jasné, čo sa vlastne prijme, aký bude akože konflikt, akože ústupky, až nakoniec všetko vyrieši starý dobrý kompromis. Ľudia by určite uvítali niekoho, kto by raz povedal jasné nie. To, že sa v Európe nenájde niekto, kto by si stál za svojim názorom, je asi jej najväčšou tragédiou. V mene Európy politici pokojne predajú záujmy svojej krajiny aj svoje osobné presvedčenie.

Kompromis tiež splodil dlhý a nekonečne nudný návrh európskej ústavy. Tak sa stalo, že sme o nej počuli básniť pravoverných komunistov, liberálov, či kresťanských demokratov (chválabohu, nie tých našich). Niektorí to považujú za prejav tolerantnosti a politickej vyzretosti. Opak je však pravdou. Dokument, v ktorom si každý nájde to svoje, je rovnako efektívny, ako žiadny. Účelom zákonov predsa nie je to, aby sa ľuďom páčíli, ale to, aby jasne definovali spoločenský poriadok.

Koniec koncov, príklady z praxe hovoria za všetko: základ kresťanského spoločenského poriadku-desať božích prikázaní, americká deklarácia nezávislosti, či Washingtonská zmluva-to všetko sú stručné a krátke dokumenty, ktoré pohli svetom. Neboli dielom kompromisu, ani neboli určené na to, aby s nimi všetci súhlasili, ale na to, aby fungovali.

Alternatíva

Euroskeptikom sa často vyčíta, že EÚ len kritizujú bez toho, aby navrhli nejakú alternatívu jej existencie. Problémom Európy však nie je EÚ samotná, ale jej súčasná podoba. Myšlienku spolupráce európskych krajín, a fakt, že je na nej všeobecná zhoda, treba rozhodne hodnotiť pozitívne. Treba tiež priznať, že EÚ dnes nie je ani zďaleka taká hrozná ako by mohla byť. Problém je v tom, že oficiálna verzia jej stavu je trochu iná. Znie skôr tak, že „EÚ ešte nie je úplne dokonalá”. To však nezodpovedá realite. Pokiaľ majú nastať pozitívne zmeny, najskôr sa musíme pozrieť pravde do očí.

V EÚ naozaj treba urobiť poriadok-na tomto názore panuje zhoda tiež. Tento však nespraví tristo strán ústavy, skôr naopak. Pokojne by stačil dokument kratší než tento článok, ktorý by garantoval štyri základné európske slobody-voľný pohyb osôb, kapitálu, pracovných síl a služieb. Na tie sa totiž už dávno zabudlo, lebo eurobyrokrati našli dôležitejšiu agendu-obsah karamelových cukríkov, či kilt označiť ako ženskú či mužskú sukňu, alebo toľko omieľané zakrivenie banánov.

Pokiaľ sa EÚ nezmení, skôr či neskôr dôjde k jej rozpadu. Ekonomická stagnácia totiž nemôže trvať večne a neustále sa zvyšujúce obmedzenia zo strany európskych inštitúcii už tiež mnohým začínajú liezť na nervy. Vzrastajúce preferencie protiintegračných politických strán, ktoré sú však často populistického charakteru, klesajúca účasť na eurovoľbách, reálna možnosť vetovania ústavy zo strany Poľska a Británie (čo je samo o sebe pozitívne, ale nikto s tým nepočíta), a úvahy Britov o úplnom vystúpení z EÚ (o tomto scenári sa tiež v únií veľmi nehovorí), toto všetko neveští nič dobré. EÚ sa ale tvári, akoby sa nič nedialo.

Dúfajme, že si Európania uvedomia závažnosť situácie skôr než bude príliš neskoro. Čím ďalej totiž zájdeme, tým dlhšie budeme hľadať cestu späť. V tom horšom prípade ju ale už nebudeme musieť nájsť.

Ján Dinga

  Ano.
   Zolo 05-08-2004 3:47
  RE: Ano.
   Peter Frišo 05-08-2004 12:04
  Slova, slova, slova.
   Zolo 05-08-2004 13:25
  RE: Slova, slova, slova.
   Lukas Krivosik 05-08-2004 19:12
  RE: Slova, slova, slova.
   Jano 05-08-2004 21:35
  RE: Slova, slova, slova.
   Zolo 06-08-2004 1:26
  RE: Slova, slova, slova.
   Nechapavec 06-08-2004 12:21
  RE: Slova, slova, slova.
   Zolo 06-08-2004 19:22
  RE: Slova, slova, slova.
   Jano 07-08-2004 19:39
  RE: Slova, slova, slova.
   Zolo 09-08-2004 14:01
  Načo?
   JaMa 05-08-2004 22:58
  jednota Europy
   Tomas Samel 06-08-2004 1:13
  RE: jednota Europy
   Zolo 06-08-2004 1:32
  RE: jednota Europy
   Jano 07-08-2004 19:44
  RE: jednota Europy
   Zolo 09-08-2004 17:33
  odmietam!
   Lukas Krivosik 06-08-2004 12:54
  Makne Ficovi mozog?
   Lukas Krivosik 06-08-2004 16:25
  RE: Makne Ficovi mozog?
   Zolo 09-08-2004 18:03
  RE: odmietam!
   Zolo 09-08-2004 17:58
  RE: K tomu Euru
   Jano 07-08-2004 19:41
  RE: K tomu Euru
   Zolo 09-08-2004 23:18
  komu fandime
   Lukas Krivosik 10-08-2004 11:44
  RE: komu fandime
   Zolo 11-08-2004 19:37
  EU zahranicna politika
   Tomas Samel 07-08-2004 14:31
  EU nemoze byt ako USA
   liberal 09-08-2004 14:30
  RE: EU nemoze byt ako USA
   Dewey 09-08-2004 18:17
  RE: EU nemoze byt ako USA
   Zolo 09-08-2004 23:25
  RE: EU nemoze byt ako USA
   Dewey 10-08-2004 9:30
  RE: EU nemoze byt ako USA
   Dewey 10-08-2004 9:37
  hra?
   Lukas Krivosik 10-08-2004 11:56
  RE: hra?
   Dewey 10-08-2004 17:22
  RE: hra?
   Lukas Krivosik 10-08-2004 18:15
  RE: hra?
   Dewey 11-08-2004 10:12
  RE: EU nemoze byt ako USA
   PeterS 10-08-2004 9:23
  RE: EU nemoze byt ako USA
   Dewey 10-08-2004 10:00
  Marx
   Lukas Krivosik 10-08-2004 11:46
  RE: Marx
   ): 10-08-2004 12:09
  RE: Marx
   Lukas Krivosik 10-08-2004 17:00
  RE: Marx
   ): 10-08-2004 18:09
  RE: Marx
   ): 10-08-2004 18:16
  RE: Marx
   Dewey 12-08-2004 8:47
  RE: Marx
   Dewey 10-08-2004 14:18
  RE: Marx
   Dewey 10-08-2004 14:24
  RE: Marx
   liberal 10-08-2004 15:01
  RE: Marx
   Dewey 10-08-2004 16:56
  RE: Marx
   Tomas Samel 11-08-2004 0:59
  RE: Marx a koniec EU
   liberal 11-08-2004 14:23
  RE: Marx
   Dewey 11-08-2004 17:21
  RE: Marx
   Lukas Krivosik 11-08-2004 17:21
  RE: Marx
   Dewey 11-08-2004 17:54
  Kriticke Studium.
   Zolo 11-08-2004 19:45

   

 

EUtópia

Už roky Slovensko pokorne plní všetko, čo si Európska únia zmyslí. Máme však v sebe dosť hrdosti, aby sme aspoň občas reagovali na vztýčený ukazovák Bruselu vztýčeným prostredníkom? Skončili vstupom do EÚ naše dejiny? Naozaj je integrácia prospešná hospodárskemu rastu? Vyrieši teraz Únia všetky problémy Slovenska za nás? Sú európski byrokrati osvietenejší než naši? Sú europolitici múdrejší a poctivejší, než tí naši? Budú si teraz európske národy nezištne pomáhať a obetujú pre európsku myšlienku aj svoje národné záujmy? A bolo by správne, keby tak urobili? My si nemyslíme, že s Európskou úniou je všetko košér...

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak