ISSN 1335-8715

15-07-2004   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

Dobehne dnešná Európa predvčerajšiu Čínu?

Keby sme sa politického pozorovateľa z polovice 15. storočia spýtali, ktorá z oblastí sveta bude napokon vyvolená nasledujúce storočia mu vládnuť, na Európu by asi nevsadil ani deravý groš. V roku 1453 padol Konštantínopol a mohlo sa zdať, že budúcnosť bude skôr patriť niektorej oslňujúcej ríši orientu, než kontinentu otrhaných a zbedačených „barbarov“.

Agresívna Osmanská ríša šírila strach kdekoľvek, kam dorazil chýr o jej dobre organizovanej armáde. Rusko utešene expandovalo na Sibíri a mogulská India ohromovala svojou ľudnatosťou i bohatstvom. Ak sa však v 15. storočí zdalo, že budúcnosť čaká na jednu veľmoc, bola to Čína.

V roku 1433 sa ohromná námorná flotila admirála Čenga dostala až na Zanzibar a nie je vylúčené, že Číňania by napokon objavili Ameriku doslova pár rokov pred Kolumbom. Obrovské mestá, veľké knižnice, relatívne vzdelané a dobre živené obyvateľstvo, centralizovaná štátna správa. Čína za dynastie Ming vyrábala viac železa, ako Británia na začiatku priemyselnej revolúcie.

Zdalo sa, že Ríša Stredu obopne svojou mocou Áziu a časom i celý svet. No nestalo sa tak. Koniec 15. storočia odštartoval nový vek. Vládu nad svetom mali na štyri storočia prebrať európske mocnosti. Prečo sa kormidlo dejín zvrátilo napokon týmto smerom? Dôvody vyniknú, ak porovnáme vývoj tu s vývojom v Číne.

Čína zhasla

Obrovská úrodná nížina ohraničená riekami Jang – C´ tiang a Chuang Che bola odpradávna ako stvorená pre vytvorenie veľkej ríše. A skutočne, starobylá čínska civilizácia priniesla svojmu ľudu technologické a kultúrne výdobytky, o ktorých sa mohlo Európanom ešte dlho len snívať. A napriek tomu sa Čína uzavrela svetu, začala chradnúť, až si ju napokon v 19. storočí rozparcelovali európske mocnosti.

Dôvod pre túto retardáciu tkvie práve v tom, že išlo o jednu centralizovanú ríšu. Cisár, zástupca Boha na zemi sa mohol zle vyspať a z rozmaru zrušiť v roku 1436 celé loďstvo. Jeho poddaným sa pod ťažkým trestom zakázal akýkoľvek námorný obchod. Staromódna a prebujnená konfuciánska byrokracia sa ihneď dala do napĺňania cisárskeho rozkazu. Ríša bola riadená dirigisticky a prísne centralizovane. Konfuciánsky étos pokladal obchod za podradnú činnosť, podobnú zlodejčine a v Číne neexistovala právna istota ohľadne súkromného majetku.

Nezanedbateľná bola i vojenská hrozba zo severu. Čína ukázala svetu chrbát a to ju vyšlo draho. Táto krajina sa prakticky dodnes spamätáva z následkov päťsto rokov starého rozhodnutia. Čo však vývoj v Európe?

Sila rozmanitosti

Už geograficky je náš kontinent iný. Úrodné nížiny sú malé a oddelené od seba veľtokmi a pohoriami, ktoré kontinent rozdeľujú krížom – krážom, pobrežie je taktiež značne členité. Už tieto prírodné podmienky vytvárajú tendenciu k vzniku toho, čím bola Európa na konci 15. storočia: konglomerátu malých kráľovstiev, kniežactiev a mestských štátikov.

A práve z tejto rozdrobenosti pramení sila Európy. Toto je totiž náš najsilnejší dynamický faktor! Geografická členitosť zabraňuje vzniku dlhodobo autarkných komunít. Naopak vzniká potreba obchodnej výmeny, lebo v jednej časti kontinentu môžu chýbať produkty, ktoré sú dostupné inde.

Na strane druhej, kde je veľa kohútov na malom smetisku, vznikajú početné konflikty. Keď sa práve nebojovalo, obchodovalo sa. Vymieňalo sa jedlo, zbrane, remeselnícke výrobky i myšlienky. Neustála vojenská pohotovosť si vyžiadala potrebu sústavných technických inovácií. Od pádu Rímskej ríše nevznikla v Európe dlhodobá centralizovaná správa. Riadiace kapacity stredovekých monarchov boli malé, kráľ bol nezriedka vo svojej moci obmedzený šľachtou. Počas päťsto rokov po Vasco da Gamovi sa o vytvorenie takejto ríše pokúšalo Rakúsko, Španielsko, Francúzsko i Nemecko. No vždy sa proti nim vytvorila aliancia krajín, ktoré zlomili pokus o hegemóniu.

Tu je osobitný prínos Veľkej Británie. Je príliš blízko európskemu kontinentu, aby sa pred ňou mohla uzavrieť, avšak dosť ďaleko, aby si vedela uchovať slobodu. Je príliš slabá, než aby sama pomýšľala na nadvládu nad kontinentom, avšak dosť bohatá, aby udržiavala pre seba tak dôležitú balance of power. To Londýn vždy viedol a financoval aliančné vojny proti Filipovi II., Ľudovítovi XIV., či Napoleonovi.

Neustála súťaživosť na poli ekonomiky, vojenstva, techniky, kultúry i umenia Európu hnala vpred. Z niektorého jej kúta vždy vytryskli inovatívne myšlienky a zvyšok kontinentu sa mohol prispôsobiť novotám alebo zostať pozadu. V konkurencii sa dobré myšlienky presadili, zlé zanikli.

Aj studená vojna bola posledným príkladom takejto súťaže. Polovica Európy to skúsila s centrálne plánovanou totalitnou spoločnosťou, druhá polovica s demokratickým kapitalizmom. Demokracia a kapitalizmus v priamej súťaži zvíťazili a východ kontinentu sa teraz pokúša urýchlene vybudovať nové spoločenské štruktúry po vzore Západu. A opäť: niektoré krajiny sa prispôsobili lepšie (napr. štáty V4), iné sa dali na cestu „postupných reforiem“, ako trebárs Bielorusko, Srbsko, Moldavsko a takmer aj Slovensko, ktoré sa podarilo zachrániť doslova v hodine dvanástej.

Neprznime sami seba

Európa profitovala aj z „vlády dvoch mečov“. Kým v krajinách s byzantskou tradíciou bol svetský vládca zároveň aj hlavou cirkvi (cézaropapizmus), v Európe si kresťania už na sklonku rímskej ríše vybudovali popri štátnej moci paralelnú štruktúru – cirkev. Vedeli, že len takto môžu prežiť rozvrat ríše. Cirkev tisíc rokov bránila slobodu proti nemeckým cisárom, ktorý sa ju neustále snažili podrobiť. Neskôr, keď sa stala priveľmi skorumpovanou, vznikol protestantizmus a Rím musel tejto výzve čeliť vnútornou očistou, inak by pápežstvo zaniklo. Tento kvas viedol k ďalšej pluralizácii názorov a súťaži myšlienok.

Bol tu však aj iný moment. Stredoveká Európa bola síce rovnako feudálna ako Čína, no po roku 1000 sa práve tu vytvorili na pôvodných križovatkách obchodných (!) trás nezávislé mestá so samosprávnymi kompetenciami, garantovanými kráľovskými glejdami. Čína mala síce oveľa väčšie mestá, ktorých populácia sa už vtedy šplhala k miliónom, no v centralizovanom cisárstve nemali ani tú samostatnosť, ani skutočný patriciát, ktorý by mohol vytvoriť mocenskú alternatívu voči cisárovi a konfuciánskej byrokracii.

Európa tiež mala veľkú, chorobami a biedou sužovanú chudobu. Práve ona splodila ľudí, ktorí sa vydávali za oceán, aby naplnili svoju predstavu o šťastí: Hernan Cortés, Francisco Pizaro, Francis Drake, Walter Releigh, barón Münchhausen, Móric Beňovský, gróf de Saint-Germain, či Giacomo Casanova... – dobrodruhovia, cestovatelia, hráči, obchodníci, chamtivci... riskovali život a Európe vydobyli nesmrteľnosť.

Samozrejme, to všetko bolo často vykúpené krvou nevinných. Nesypme si však na hlavu popol pre križiakov, Aztékov, či otrokov. Bola to barbarská doba a naši vtedajší protivníci neboli žiadni rousseauskí ušľachtilí divosi, vytrhnutí z rajskej arkádie „bielymi anglosaskými protestantmi“. Iné civilizácie si svedomie nespytujú ani za oveľa horšie veci, často ani koncept svedomia nevyvinuli. Vinu si možno treba priznať, ale jediné, čo môžeme urobiť, je chyby neopakovať. Nie donekonečna ustupovať propagandistickému náreku potomkov našich domnelých obetí z dávnej minulosti!

Kostlivec zn. Európa

Čo je však Európa dnes? K jej výsadnému postaveniu jej dopomohla vnútorná pluralita a dynamika založená na všestrannej konkurencii myšlienok a technológii. Dnešná forma integrácie Európy však ruší dynamické faktory, overené dejinami. Európa zostarla, čo nemusí nevyhnutne znamenať múdrosť, ale často skôr stareckú demenciu!

Slovensko ešte oslavuje, lebo sa po dlhom vypätí dostalo do klubu národov, ktoré sú bohatšie než ono samo, ale Amerike s Áziou je náš kontinent na smiech a to zdôrazňujem napriek riziku, že europeisti hneď tento fakt použijú ako argument pre superštát.

Zmenili sme sa na skanzen, konzervovaný nemecko-francúzskym socializmom. Ďalšia centralizácia a harmonizácia všetkého oslabujú Európu a jediný liek, ktorý europeisti vidia je viac harmonizácie. Všetko, čo má iný názor na prebiehajúce zošnurovanie kontinentu, europeisti hania a zosmiešňujú. Meč zhrdzavel a zapadol prachom, neexistuje totiž ruka, ktorá by ho bola ochotná držať. Európa už nechce bojovať sama za seba. Nečinne stojí, kým na jej predmestiach sa rozširuje rakovinový nádor islamizmu.

Najväčšou fraškou je plán bezpečnostnej „emancipácie“ Európy od Spojených štátov, ktorý hlásajú Chirac so Schröderom. Vzdávajú sa ochrany obetavého priateľa, ale pritom nie sú ochotní presunúť peniaze zo sociálneho systému do obranných rozpočtov. Aj ambiciózne európske ozbrojené sily sú skôr počinom intelektuálnym a byrokratickým, než vojensko – strategickým. Ako keby sme nemali moslimský svet priamo pred vlastným prahom a ako nepozvaného hosťa často aj priamo v obývačke. Je to ako keď vás na ulici prepadne chlapík s nožom, ale vy, namiesto aby ste mu čelili, zatvoríte oči v nádeji, že keď ho nebudete vidieť, on zmizne sám od seba!

Potrebujeme novú integráciu

Začíname sa podobať Číne okolo roku 1500. Obchod sa stáva zatracovaným, mladí ľudia snívajú o kariére v nadnárodnej byrokracii, ktorá má k podnikaniu ešte rezervovanejší vzťah, než tá konfuciánska. Kríž, ktorý rozhodujúcou mierou prispel k humanizácii kontinentu, odvrhujú práve tí, ktorí najviac nariekajú nad násilnou minulosťou Európy. Zabudlo sa už, že práve jezuiti bránili juhoamerických indiánov pred conquistadormi, že to boli kresťanské hnutia, ktoré v 19. storočí prispeli k odstráneniu otroctva. A čudujeme sa, že Európa postkresťanského veku upadá do osídiel pouličného násilia, drog a zločinnosti.

Naše zaostávanie voči Amerike sa navzdory päťročniciam typu Agenda 2010 zväčšuje. Keby sa EÚ stala súčasťou USA, len Luxembursko by sa dostalo nad americký hospodársky priemer. Táto priepasť nie je následkom druhej svetovej vojny, ako sa niektorí snažia tvrdiť. To by sa tá priepasť musela dnes zaceľovať ako to bolo v čase, keď bezprostredne po vojne v západnej Európe vládli kresťanskí demokrati. Zväčšovanie zaostávania je priamo úmerné politickej a ekonomickej unifikácii kontinentu.

Samozrejme, že ten vývoj je očividný aj pre mnohých Európanov. Niektorí chcú veci meniť, iní sa upokojujú sebaubezpečovaním o svojej domnelej kultúrnej prevahe. Europeizmus sa tu nečakane mieša s pocitom akéhosi kultúrneho rasizmu najmä voči Američanom. Už to nie je nemecký, ale hneď európsky „Übermensch“ a „Kulturträger“. Pritom nič nie je také staré ako včerajší úspech.

Európska integrácia nie je zlá, ale mala by sa diať v súlade s dynamickými faktormi, ktoré vyprodukovali európsky úspech, nie proti nim. Inak je dosť možné, že si chradnúce „múzeum Európa“ jedného dňa prídu rozobrať ázijské a africké národy. Užitočných idiotov, ktorí by im ochotne otvorili cez noc brány je tu žiaľ prebytok.

Lukáš Krivošík

  dovolim si nesuhlasit
   Peter Frišo 15-07-2004 11:42
  RE: dovolim si nesuhlasit
   Lukas Krivosik 15-07-2004 12:43
  RE: dovolim si nesuhlasit
   Peter Frišo 16-07-2004 10:54
  RE: dovolim si nesuhlasit
   liberal 16-07-2004 11:07
  RE: dovolim si nesuhlasit
   Peter Frišo 16-07-2004 11:23
  RE: dovolim si nesuhlasit
   liberal 16-07-2004 12:39
  RE: dovolim si nesuhlasit
   Peter Frišo 16-07-2004 20:11
  Vyborny clanok.
   liberal 16-07-2004 10:30
  RE: Vyborny clanok.
   Dewey 16-07-2004 11:45
  RE: Vyborny clanok.
   liberal 16-07-2004 13:45
  RE: Vyborny clanok.
   Dewey 16-07-2004 17:16
  Kam smeruje demokracia !
   liberal 21-07-2004 9:21
  Kam smeruje demokracia !
   liberal 21-07-2004 9:31
  RE: Kam smeruje demokracia !
   Dewey 22-07-2004 15:07
  Mocenska centralizacia?
   Dewey 16-07-2004 11:19
  RE: Mocenska centralizacia?
   Peter Frišo 16-07-2004 11:28
  RE: Mocenska centralizacia?
   Dewey 16-07-2004 16:35
  RE: Mocenska centralizacia?
   Peter Frišo 19-07-2004 11:08
  RE: Mocenska centralizacia?
   Dewey 20-07-2004 8:34
  Deweyho bludy
   Lukas Krivosik 16-07-2004 19:31
  Smih a Cina
   Dewey 16-07-2004 11:32
  RE: Smih a Cina
   Peter Frišo 16-07-2004 11:37
  Izolacia.
   Zolo 16-07-2004 16:54
  Zolo
   Dewey 16-07-2004 18:52
  RE: Zolo
   Lukas Krivosik 16-07-2004 19:44
  RE: Zolo
   Dewey 19-07-2004 9:59
  Nejde o Cinu.
   Zolo 19-07-2004 3:48
  RE: Nejde o Cinu.
   Lukas Krivosik 19-07-2004 17:57
  Nespokojnost
   Zolo 20-07-2004 15:25
  na margo
   wesley 28-07-2004 18:14

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak