Porota 57. ročníka Medzinárodného filmového festivalu vo francúzskom Cannes udelila ceny v hlavnej súťaži. Zlatú palmu si odniesol dokumentárny film Fahrenheit 9/11 amerického režiséra Michaela Moorea. Mooreov film je ostrou kritikou spôsobu, akým sa americký prezident George Bush postavil k vojne v Iraku a k útokom na New York a Washington z 11. septembra 2001. Okrem toho Moore vo filme rozoberá aj väzby Bushovej rodiny na kapitál v Saudskej Arábii a naznačuje aj možnosť obchodných vzťahov medzi rodinou prezidenta USA a príbuznými najhľadanejšieho teroristu na svete Usámu bin Ládina.
Syndróm nevyrozprávaného človeka
Spoločnosť Walta Disneyho na tom síce v posledných rokoch nie je najlepšie, jej problémy však nemali vplyv na príčetnosť zodpovedných, ktorí sa napokon rozhodli film Fahrenheit 9/11 nedistribuovať. Moore tvrdí, že za týmto rozhodnutím je Biely dom. V súlade so svojím paranoickým pohľadom na svet pripomína, že spoločnosť sídli na Floride, kde je guvernérom brat prezidenta USA Jeb Bush. V krátkom príhovore Moore svoju cenu venoval "deťom v Amerike a v Iraku a všetkým tým vo svete, ktorí trpia kvôli počínaniu Spojených štátov". Podčiarkol, že nie je jediným Američanom, ktorý je kritický voči vláde. "Milióny Američanov sú ako ja a ja som ako oni," upresnil. Porota, ktorú tvorili okrem iného štyria Američania, sa v tejto súvislosti odhodlala k bezprecedentnému kroku – po prvýkrát zdôvodnila svoje rozhodnutie. Jej predseda Quentin Tarantino doslova povedal: "Domnievali sme sa, že to bol najlepší film, ktorý sme videli." Iní členovia tohto pochybného rozhodovacieho tribunálu dokonca vyhlásili, že Michael Moore pozdvihol umenie dokumentu na „novú úroveň.“ Smutný obraz festivalu v Cannes dokreslili nekonečné ovácie publika. Pravdaže, Moore, ktorý pravdepodobne trpí syndrómom nevyrozprávaného človeka, sa vo svojich prejavoch neobmedzil len na umelecké fórum. Verejne sa postavil na stranu protestujúcich odborov v Cannes slovami: "Som tu, aby som podporil pracujúcich vo Francúzsku, Spojených štátoch a všade na svete." Takže už nielen milióny Američanov, ale pomaly pracujúci celého sveta by mali Moorovi ďakovať za to, že neúnavne bojuje za ich práva.
Hanba Bushovi!
Michael Moore chce za každú cenu dosiahnuť, aby sa jeho film dostal do amerických kín ešte pred novembrovými voľbami prezidenta USA. Nečudo, veď Moore sa netají svojím jednoznačným politickým angažmán. Pred rokom získal jeho Bowling for Columbine (Kolky pre Columbine) Oscara za najlepší dokumentárny film. Nevraviac o tom, že ide o pamflet, mapujúci "násilnícku dušu Ameriky" (medzi jeho ocenenia teda logicky patrí aj výročná cena 55. Festivalu v Cannes), Moore sa na dôvažok v ďakovnej reči utrhol z reťaze a oboznámil publikum s tým, že "žijeme v časoch, keď vo fiktívnych voľbách vyhráva fiktívny prezident a keď sme posielaní do vojny z fiktívnych dôvodov." Svoj emotívny prejav zakončil výkrikom "Hanba vám, pán Bush, hanba vám!" Na internete je tiež dostupná stránka, na ktorej Moore vyjadruje svoju podporu v nasledujúcich voľbách Wesleymu Clarkovi a svoje rozhodnutie zdôvodňuje presvedčením, že "Wesley Clark ukončí túto vojnu. On prinúti bohatých, aby poctivo platili svoj podiel daní. On sa postaví za práva žien, Afro-Američanov a pracujúcich ľudí v tejto krajine." Našťastie, Clark sa už medzitým pre nedostatočnú priazeň amerického ľudu, zobrazenú v predvolebných štatistikách, vzdal kandidatúry. To však Michaelovi Mooreovi nebráni naďalej sa vyhlasovať za hovorcu "miliónov Američanov". Mimochodom, súčasťou "dokumentu" Bowling for Columbine je aj nanajvýš propagandistický, akoževtipný animovaný film s názvom Krátka história Spojených štátov amerických, ktorý so značným zjednodušením vytrháva z akéhokoľvek kontextu niekoľko momentov amerických dejín ako indiánska genocída, upaľovanie čarodejníc, dobrí čierni kontra zlí bieli, rasistický Ku Klux Klan v priateľskej spolupráci s National Rifle Association (Národná strelecká asociácia), pričom celkom ignoruje fakty ako napríklad to, že zakladateľmi tejto organizácie boli velitelia, ktorí v občianskej vojne bojovali za zrušenia otroctva.
Omyly a klamstvá
Jemne povedané, úcta k faktom nikdy nepatrila medzi Mooreove prednosti. Už jeho prvý film s názvom Roger and me (Roger a ja) je podľa Pauline Kaelovej, redaktorky magazínu New Yorker, charakteristický očividnými manipuláciami skutočnosti. Moore sa tu venuje odstávke General Motors v meste Flint v Michigane (mimochodom, ide o Mooreovo rodisko) a film naznačuje, že isté udalosti, ktoré mali byť reakciou na veľkú odstávku GM v roku 1986, sa v skutočnosti odohrali roky predtým. V Bowling for Columbine Moore opakuje mýtus o podpore USA Talibanu, pričom klamlivo zobrazuje scénu, odohrávajúcu sa v michiganskej banke. Z nej vyplýva, že hocikto môže do banky prísť, otvoriť si účet a potom so zbraňou vyjsť. V tom istom filme tiež hovorí, že USA podporili talibanskú vládu v Afganistane finančnou injekciou vo výške 245 miliónov dolárov. Bryan Keefer, redaktor časopisu Spinsanity, ktorý je zameraný na odhaľovanie manipulatívnej politickej rétoriky, v článku Dude, Where´s My Intellectual Honesty? (Podliak, kde je moja intelektuálna poctivosť?) Moorea usvedčuje z nebezpečnej polopravdy, upozorňujúc na to, že táto podpora, určená na zmiernenie hladu v krajine, bola dokázateľne rozdelená medzi mimovládne organizácie. Sám Moore dokonca niektoré z omylov v jeho filmoch priznal. Na DVD-verzii filmu Bowling for Columbine napríklad zmenil titulok, ktorý sám vložil nad kampaň Bush verzus Quayle z roku 1988.
Ďalšie omyly a ďalšie klamstvá
Ak Moorova filmografia nestačí na definitívne stanovenie diagnózy, sú tu ešte i jeho knihy. Za všetko hovoria už len názvy Dude, Where´s My Country (Podliak, kde je moja krajina?) a Stupid White Men (Sprostí bieli ľudia). Bryan Keefer píše, že vo svojej najpredávanejšej knihe Stupid White Men sa Moore „dopustil mnohých chýb, pričom niektoré sú prejavom nedbanlivosti (naznačujúc, že výdavky na nové bojové lietadlo, rozplánované na niekoľko rokov, sa bezo zvyšku minuli v roku 2001) a iné sú už len na smiech (opätovné uverejnenie neaktuálneho zoznamu útokov proti Bushovi)“. V tejto knihe Moore tiež neochotne priznáva niektoré zo svojich filmových prešľapov, ako bola spomínaná podpora USA Talibanu. Avšak tam, kde jedno klamstvo prizná, dopustí sa ďalších troch. Ako Keefer upozorňuje, ide napríklad o prekrúcanie detailov v súvislosti s tým, akým spôsobom bin Ládinova rodina po útokoch 11. septembra opúšťala USA („kým tisíce ľudí uviazli a nemohli letieť, ak ste poskytli dôkaz, že ste blízkymi príbuznými najväčšieho masového vraha na svete, dostali ste výlet zdarma do veselého Paríža“, strana 20). Boston Globe v článku z 20. septembra 2001 cituje oficiálne vyhlásenie saudskej vlády, že bin Ládinovci si prenajali vlastné lietadlo, ťažko teda hovoriť o akomsi „výlete zdarma“. Mooreov patologicky vyvinutý zmysel pre humor sa prejavuje i v tvrdeniach typu: „Pokiaľ ide o teroristov, obyčajne možno sotva čosi vyčítať z elektronickej či papierovej stopy. (...) Ty a ja zanechávame stopy všade – kreditné karty, mobilné telefóny, lekárske záznamy, na internete; všetko, čo robíme. Kto tu je naozaj sledovaný?“ Vo svojom konšpiratívnom blúznení Moore zabúda, že kreditné karty únoscov z 11. septembra pomohli zrekonštruovať ich predchádzajúce kroky. Za mnohé ďalšie nezmysly spomenieme už len svojsky poňatý komentár k vojne v Iraku: „Boli tu tvrdenia, že Francúzi boli proti vojne kvôli ekonomickým výhodám, ktoré čerpali zo Saddámovho Iraku. V skutočnosti to boli Američania, ktorí zabíjali. V roku 2001 boli USA irackým najväčším obchodným partnerom, spotrebúvajúc 40 percent irackého exportu ropy. To značí 6 biliónov dolárov za obchod s irackým diktátorom.“ (strana 69). Keefer Moorea vracia do reality, keďže dokazuje, že v skutočnosti sa spomínaný „obchod“ konal pod záštitou programu OSN Oil for Food (Ropa za jedlo), ktorý Iraku umožnil predať obmedzené množstvo ropy, aby zaň získal humanitárnu podporu. „Ťažko si predstaviť,“ uzatvára Keefer, „čo by Moore povedal, ak by USA odmietli irackú ropu a nechali by obyvateľstvo hladovať.“
Smutné, no logické vyústenie
V tomto kontexte je Mooreov najnovší kúsok v podobe filmu Fahrenheit 9/11 smutným, no logickým vyústením jeho „vznešeného“ celoživotného úsilia. Napokon, nie je jediným z prostredia amerického šoubiznisu, kto podľahol túžbe zviditeľniť sa streľbou do vlastných radov, hoci v jeho prípade sa to deje mimoriadne diletantským spôsobom. Rovnako už neprekvapujú výsledky upadajúceho festivalu v Cannes, ktorý dokonale zapadá do svojho geograficko-politického priestoru. Ľavičiarske ovzdušie francúzskeho mestečka má však zrejme neblahý vplyv na menej odolné typy nefrancúzskeho pôvodu, a to aj v prípade, že pochádzajú spoza oceánu. Len tak si totiž možno vysvetliť skrat štyroch porotcov festivalovej jury.
Celý prípad už iba tragikomicky dokresľuje fakt, že pri prehliadaní jednej zo stránok Michaela Moora, konkrétne pri pátraní po A Brief History of The United States, to môj počítač nezvládol a oznámil mi, že inkriminované okno sa zatvorí.
Kristína Uhlíková
študentka slovenčiny – angličtiny na FF UK
28-05-2004