Schröderova pevnosť Európa

Spor o model európskej integrácie nabral v ostatných dňoch nové obrátky. Schröder v duchu nemeckej europolitiky nadviazal na vizionársky ladenú Fischerovu ideu nového usporiadania Európskej únie, aby ju pretavil do konkrétnejšieho návrhu na reformu európskych inštitúcií. Schröderov plán nie je samozrejme z hľadiska dlhoročných sporov o podobu EÚ prelomom. Tým je snáď len symbolika - posvätenie federalistického konceptu integrácie exekutívne najvyššie postaveným politikom najmocnejšej európskej krajiny, navyše politikom, ktorý bol doteraz vo svojej krajine mnohými považovaný za "EU-Ignoranta".

Je chvályhodné, že niekto konečne vyrukoval s hmatateľným a vecne diskutovateľným návrhom, pri ktorom bude kdekto nútený poodhaliť vlastné názory a predstavy. Napríklad aj slovenskí politici. Horšie je to už so samou podstatou reformného návrhu, prešpikovaného typickým eurooptimistickým newspeakom. Schröderom a federalistami proklamovaná snaha o demokratizáciu EÚ je totiž novo navrhovanými zmenami jej priam nehanebným popretím. Schröder žiada posilnenie právomocí Európskej komisie, ktorá však ako nevolený orgán nedisponuje žiadnou demokratickou legitimitou. Práve jej netransparentnosť a nevolitelnosť sú už dnes príčinami slabej autority komisie vo verejnosti. Ďalším návrhom je transformácia Rady ministrov na akýsi nemecký Bundesrat. Rada ministrov je v podstate jediným legitímnym orgánom EÚ, pretože je zložená z volených zástupcov jednotlivých členských krajín. Jej úloha akéhosi zákonodarného zboru EÚ je však beztak ústavnou anomáliou, keďže si zástupcovia exekutív národných vlád uzurpujú legislatívnu moc. Nehovoriac o nebezpečenstve skrývajúcom sa v posilňovaní právomocí ďalšej pochybnej inštitúcie, akou je Európsky parlament, "hájaci" záujmy neexistujúcich európskych občanov. Je nepochopiteľné, ako náš hlavný vyjednávač s úniou Ján Fígeľ môže takýto návrh označiť za zlučiteľný so záujmami menších krajín. O to viac, ak vie, odkiaľ prichádzajú diskriminujúce návrhy na prechodné obdobia pre základné slobody, odkiaľ si razí cestu idea tvrdého jadra Európy a kto je hlavným zástancom modelu väčšinového hlasovania. Použiť pri nemeckom federalistickom modeli pojem európska integrácia je klamlivým eufemizmom. Nie je to totiž nič iné než umelá a násilná unifikácia.

Pritom demokratický deficit dnešnej EÚ je na základe vyššie popísaných znakov viac než očividný už dnes. Eurooptimistické politické a intelektuálne elity v európskych krajinách, naše Slovensko nevynímajúc, nám vnucujú predstavu o tom, že žiaden iný variant než variant stále tesnejšej politickej integrácie nie je žiaduci, dokonca ani možný. Ľahostajné k histórii si asi neuvedomujú, že za každou umelo poháňanou integráciou môže nasledovať dezintegrácia, vznik nových ohnísk sporov a dokonca i vojen. Žiadny koniec dejín ani začiatok cesty do raja nám zbytočne a škodlivo urýchľované "zjednocovanie" Európy neprinesie. Práve naopak - falošné nadnárodné koncepty ukrývajúce sa za typicky vágnymi europojmami subsidiarity a regionalizácie len prehĺbia centralizáciu a byrokratizáciu, uvrhnú na obyvateľov "zjednotenej Európy" jarmo nekonečných regulácií, presadzovaných sociálnymi chartami a rôznymi korporativistickými združeniami, proti ktorým sa voči Bruselu budú môcť brániť oveľa menej efektívne ako teraz voči vlastným vládam. Toho času tak moderné redukovanie národov na etniká, národných kultúr na folklórne tradície a národných štátov na zhluky regiónov má v sebe implicitne zakódované riziko etnických napätí a vojen a radikalizujúcich sa nacionalizmov. Tí, čo bojujú proti národným štátom si neuvedomujú, že práve tie sú z hľadiska svojej zvrchovanosti a legitimity najlepšou zárukou pre skutočnú slobodu a demokraciu. Len ich úzka a rovnocenná spolupráca založená na dobrovoľných multilaterálnych dohodách spolu s úsilím o ekonomickú globalizáciu (t.j. odstraňovanie obchodných bariér) sa môže stať predpokladom zdravej a konkurencieschopnej Európy.

Z toho dôvodu si treba pripomenúť, že existuje aj iná koncepcia európskej integrácie, ktorej hlavným nositeľom je Veľká Británia a ku ktorej by sme sa kvôli našim vlastným národným záujmom mali prikloniť aj my. Jej základom by sa mal stať model tzv. viacrýchlostnej Európy, v rámci ktorej by sa jednotlivé krajiny mohli podľa slobodného uváženia rozhodnúť, ktorú politiku chcú zdieľať s ostatnými krajinami ako spoločnú, respektíve v ktorej oblasti sa integrovať nechcú. Taktiež je potrebné sa jasne vysloviť proti federalistickej tendencii okliešťovania práva veta, ktoré by sa malo uplatňovať v čo najširšom spektre oblastí. Európa by sa mala vystríhať škodlivému a v hlavách eurobyrokratov prítomnému merkantilizmu a uvedomiť si, že i mimo Európy existuje život. Riziko, že sa vo vnútri relatívne slobodne obchodujúca Európa ohradí voči zvyšku sveta "valmi" čoraz vyšších ciel a kvót je značné, a treba ho minimalizovať. Slovenskou absolútnou zahranično-politickou prioritou by pre najbližšie roky mal preto zostať vstup do NATO a utužovanie vzťahov s USA. Ako plnoprávny člen NATO by sme sa mohli oveľa aktívnejšie zasadzovať za spoluprácu s NAFTA a spolu s inými európskymi krajinami nezaslepenými antiamerickou averziou povedať hlasné a dôrazné NIE chiméram o vlastnej bezpečnostnej politike EÚ mimo štruktúr NATO.

Čas na vyprofilovanie a prezentáciu našich európskych postojov vykypel už dávno. Schröderov plán na vystavanie európskej pevnosti však dáva našim politikom lacno zaslúženú šancu zvolať NIE už teraz. Ešte nie je po funuse.

Martin Hanus (písané pre Domino-Fórum)

Diskusia k článku Schröderova pevnosť Európa zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.