Pokiaľ sa rozhodneme vzťah príležitostí a rizík vnímať súbjektívne z pohľadu konkrétneho štátu, zväzku štátov či regiónu, mohli by sme tento vzťah prirovnať k dvom kvalitám na miskách váh. Svet a ľudská prirodzenosť zdá sa nemôžu poskytnúť dostatok miesta pre všetkých a napĺňanie príležitosti strany jednej, zákonite prehlbuje riziko pre stranu druhú. Avšak svet nemôže byť v čase tzv. globálnej anarchie prehľadnými váhami dvojramennými - naopak je nesmierne citlivou kostrou, kde sa vibrácia regionálnej či dokonca len lokálnej intenzity môže odraziť na nečakaných miestach, nečakaným spôsobom. Preto ak sa na nasledujúcich stranách sústredím najmä na fenomén rizika, robím tak v záujme neuviaznuť v pavučine možných dopadoch a súvislostí.
Osobne neočakávam, že najbližších 15-20 rokov bude ľudstvo konfrontované novým dnes ešte neidentifikovaným javom, ale že predpoklady či aspoň zárodky všetkých budúcich príležitostí a rizík už dnes vo väčšej či menšej miere poznáme. Pokúsme sa rozviť predstavu o budúcej podobe aspoň niektorých z nich.
Prírodné a ekologické katastrofy
Ak pred dvoma desaťročiami predstavovali pre filmovú tvorbu vďačný námet pre vízie o živorení ľudstva, súčasnosť (pravdepodobne i najbližšie dve desaťročia) ponúka inú skúsenosť. Cynicky povedané – aj v stále zhoršujúcom sa životnom prostredí sa dá solídne žiť. O eventuálnom zlepšení k roku 2020 nemôže byť ani reč – i keby sme dnes drasicky obmedzili priemyselnú produkciu (čo je absolútne nereálne), znečisťovanie by zotrvačnosťou pokračovalo niekoľko rokov. Neznamená to, že prírodné a ekologické katastrofy stratia na svojej závažnosti – naopak pokladám za prirodzené ak sa stanú stále citilivejšie vnímanými (teroristov nevynímajúc).
Do predošlej skupiny by mohli patriť i riziká spôsobené rozvojom genetiky. Týmto rizikám je podľa môjho názoru sa stále venovanuje málo pozornosti. Na jej príklade možno demonštrovať "obľúbenú chybu" dnešného ľudstva – unáhlenosť. Naše zrýchlenie života (o ktorom sa toľko hovorí) je najmä zrýchľovaním vývoja, ktoré v záujme zisku a napredovania ignoruje zásadný zákon zdravého vývoja. Tým zákonom je reflektovanie nielen dôsledkov okamžitých, ale tiež dôsledkov nepredvídateľných a neskôr sa prejavujúcich. Argumentom v prospech genetického inžinierstva môže byť chvály hodná snaha vyriešiť do niekoľkých rokov problém hladujúceho tretieho sveta, či vynájsť liek na rakovinu. Príroda však nie je povinná "zo dňa na deň" rešpekovať produkty našich labolatórií a obávam sa že ešte skôr než v roku 2020, dočkáme sa bumegandu v podobe nových typov ochorení, degenerácie rozličných funkcií a dozaista explózie alergií ako aj ich závažnosti.
Informačná vojna
Tento pojem nevťahujem iba na (v ozbrojených silách USA, povedzme i Veľkej Británie už započatú) "digitalizáciu" či "kybernetizáciu" vojaka, na zrovnoprávnenie výstrelu s prenosom dát. Súčasná informačná ekonomika je živnou pôdou pre útok dezinformačný, manipulačný – v svojom dôsledku likvidačný. Celkom triviálnym je príklad fámy o ťažkostiach banky či cestovnej kancelárie, ktorá dokáže položiť zdravú prosperujúcu organizáciu. Takáto vojna môže vyvolávať sociálne otrasy, rasové či náboženské nepokoje, podlomiť dôveru v štátne inštitúcie a štát samotný. (Príbuzným pojom je vojna sychologická). Pôjde o stále častejší a skrytejší prostriedok nevojenského boja.
Proces globalizácie bude žiaľ zákonite vytvárať predpoklady pre dalšie zdokonaľovanie medzinárodne organizovanej kriminality. Prehĺbi sa jej už dnes vysoký stupeň konšpirácie, zložitej hierarchie, naďalej výborného finančného zabezpečenia a prepracovanosti aktivít. O predmete jej činnosti sa nie potrebné na tomto mieste pozastavovať. Nadnárodný organizovaný zločin je niektorými metódami príbuzný terorizmu, napríklad z hľadiska infiltrácie cieľovej spoločnosti. Jeho typickým znakom je však vysoká fragmentácia, ktorá vytvára predpoklad aby do budúcna nedochádzalo k hlbšej spolupráci rôznorodých teristických skupín a organizácií. Pre štát resp. ich alianciu to bude paradoxne znamenať zťaženie boja proti nim – a to nutnosťou zameriať sa na mnohé skupiny zároveň.
Na rozdiel od predošlých vymenovaných rizík, je terorizmus (resp. boj proti nemu) bližšie k úvahe o podobe blízko-budúcich vojenských konfliktov. Hoci z perspektívy najbližších 10-20 rokov možno očakávať nárast konfrontácie "sever-juh" – teda najmä Severnej Ameriky, Európy a Ruska s (tiež najmä) blízkym, stredým východom možno i ďalekým východom – najväčšie riziká sa budú odohrávať najmä v sfére útokov nevojenských. Nereálnosť hlbšej a spoľahlivej integrácie islamských krajín a tým i malé riziko veľkého vojenského konfliktu, odsúva riešenie budúcich výzviev do roviny (a) boja proti terorizmu na pôde "napadnutého" štátu a (b) odvety v podobe lokálnej vojny. Druhý spôsob boja si však žiada dôsledné prehodnotenie. Klasik stratégie Carl von Clausewitz zkonštatoval, že víťazstvo spočíva nie len v dobytí bojiska, ale aj zničení fyzickej a mravnej bojovej sily a toto zničenie sa dosahuje až prenasledovaním po vyhranej bitke1. Naše nové vojenské technológie nás zatiaľ obávam sa predurčujú k úspechu iba v prvej uvedenej zložke víťazstva. Bude sa preto ťažko víťaziť vo vojenských operáciách pokiaľ nebude prekonaný deficit motivácie a morálnej prípravy západného vojaka i spoločnosti. A vojaci napr. moslimských krajín napriek častej zastaralosti svojej výzbroje sú pred nami vo veľkom predstihu v morálnom presvedčení o správnosti svojej veci.
Bez zámeru velebiť USA, jediný vojak západného sveta, ktorý dnes je dostatočne fyzicky, technologicky, logisticky aj morálne pripravený na nasadenie – je vojak americký. Týmto konštatovaním by sme prešli k zamysleniu sa nad úlohou a postavením niektorých kľúčových štátov v budúcich rizikách. Začneme práve pri Spojených štátoch amerických a vymenujeme niekoľko z strednedobého hľadiska veľmi závažných faktorov, ktoré sa môžu pospísať na zmene ich dnešného postavenia superveľmoci. USA sú preto nenáročným cieľom teroru, lebo samotný systém ich fungovania vytvára vlastným občanom nadmieru hrozieb. Tak napríklad nemožno očakávať vzdanie sa velebenie násilia a zločinnosti médiami. V americkej ekonomike absentujú dlhodobé ciele vo oblasti konkurencieschopnosti, klesá pracovná morálka. Nízka úroveň stredného školstva sa podpisuje pod zvyšujúcou sa funkčnou negramotnosťou a duchovnou prázdnotou. Vo veľkých mestách únie je možno nájsť rovnako chudobné štvrte ako v krajinách tretieho sveta. Individualistické myslenie spoluohrozuje postavenie rodiny i občianske povedomie.
Tieto skutočnosti upovedomujú, že ohrozenie ktoré v budúcnosti USA môžu očakávať z vnútra je rovnako závažné ako ohrozenie vonkajšie. Aby som však nevyznel ako jednostranný kritik USA dodávam, že je to veľmi nebezpečná perspektíva. Dovoľujem si to tvrdiť za celý svet bez toho aby o to vo väčšine stál a súhlasil so mnou. Tri svetové konflitky minulého storočia (vrátane toho "studeného"), ako i množstvo kofliktov lokálnych kde naše sympatie div nestáli na strane agresorov hovoria za seba.
Postavenie USA ako superveľmoci v prostredí medzinárodnej anarchie však v priebehu jedného-dvoch desaťročí poklesne i bez oslabenia vlastnými problémami.
Čo môžeme do roku 2020 očakávať od Európy? Rysúje sa dvojaká alternatíva:
1) prehlbovanie integrácie i za cenu obmedzovania suverenity či iných odišností členov EÚ – a tým posilnenie "postavenia na šachovnici" (zároveň s oslabovaním NATO)
2) odstredivé tendencie, prejavujúce sa 2a poklesom počtu členov pri zachovaní už jestvujúceho stupňa integrácie, v krajom prípade 2b rozpadom EÚ ako celku. Posledná možnosť je však veľmi málo pravdepodobná, rovnako ako následný vznik viacerý miniúnií (Benelux, Škandinávia, Vyšegrádska skupina...).
Za najravdepodobnejšiu však pokladám prvú alternatívu, ako súčasť globalizácie. Napriek "kultúrnemu zošediveniu" Európy, položí tento proces dôraz na príležitosti i riziká prameniace z spolužitia viacerých národov – ale i etník, náboženstiev a kultúr. Európa "nevládze vlastnými silami" zaceliť demografický úpadok, ktorý je zárodok úpadku ekonomického a začne absorbovať pracovné sily z Ázie v takom rozsahu, že ich nebude schopná zároveň asimilovať. V najbližších rokoch musíme preto zásadne zvýšiť doraz na prevenciu rasovým a náboženských nepokojov, či optimisticky povedané na koesitenciu s minimom problémov. V tejto súvislosti si neodpustím i okrajovú zmienku o Slovenskej republike2. Jej budúcnosť vidím v postavení "ostmarky"3 Európskej únie resp. Schengenu. Ak decentne vynecháme seba samých – Slovanov, vidíme že naša história nás predurčila do postavenia zóny odrazenia každého z východu prichádzajúceho pohybu: Maďarských kmeňov, Mongolov4, Osmanskej ríše, boľševizmu... Už dnes je potrebné pripravovať sa na nárast multietnicity na území Slovenska - selekčnej zóny pre "lepších emigrantov" a tým i zmene profilu kriminality, sociálnej práce, výchovy a vzdelávania a pod. (Vzhľadom na dnešný všade prítomný nedostatok peňazí pripraviť sa pre začiatok aspoň psychicky.)
Pri pohľade na mapu sveta zisťujem, že najobtiažnejšie sa mi dospieva k stanovisku o budúcom výboji v Rusku a v Číne. V prvom prípade sa nemôžem ubrániť opäť z dejín vychádzajúcemu dojmu, že cyklicky môže už do roku 2020 prísť k opätovnému zlúčeniu Ruska, Ukrajiny, Bieloruska či ďaľších – ázijských – krajín do jedného štátneho útvaru. Rusko stále predstavuje veľmi nevypočítateľnú veličinu, ktorá si zaslúžili patričnú ostražitosť. Ak by došlo k oslabeniu partnerstva Európa-USA (tým i NATO), nebude nereálnou napr. "mníchovská dohoda" o pobaltských štátoch. A to napriek tomu, že USA, Európa a Rusko sa vzájomne potrebujú a že ich budúcnosť vidím viac v spolupráci a nie konflikte.
Čo dodať k Číne? Ak sa dokáže oslobodiť z dodnes pretrvávajúcich pút komunizmu, má nespochybniteľnú šancu zaujať vedúce postavenie v regióne tak i v niektorých oblastiach v celom svete, a to oveľa skôr než v roku 2020. Jej miliardový potenciál z nej robí gigantického exportéra i odbytisko. Čína sa stáva turisticky najnavštevovanejšou krajinou, či aktérom kozmického programu. Už dnes spoluurčuje bezpečnostné dianie v regióne a tento vplyv sa môže taktiež rozšíriť – napr. v rivalite seminukleárnych mocností ako Pakistan a India, ktorá Čínu síce predbieha v počte obyvateľstva, rozhodne nie však hospodársko-politickým významom. (Bude to preto i Čína, ktorá sa dočká zatiaľ nevnímanej hrozby terorizmu.) Pri akých koľvek futurologických predpovediach je potrebné Čínu veľmi starostlivo do svojich úvah zakomponovať.
Mohli by sme siahnuť po ktorom koľvek z osvedčených odporúčaní, aby sme túto prácu uzavreli pozitívnou víziou o svete v roku 2020: svedomito plánovať, neopájať sa pokrokom, konzumom, dojmom zdanlivého bezpečia, nepodceňovať riziká, prijať zodpovedonosť za dianie vo svete, či učiť sa z histórie. Bez toho že by som si robil nárok na zručnosť filozofického nadhľadu, uspokojím sa konštatovaním že 15-20 ročný úsek je úsekom nesmierne krátkym a rýchlo ubehnuvším, než aby stálo za to robiť si obavy z budúcnosti. A možnou je takou i celá dĺžka ľudského života.
Martin Pener
Práca sa umiestnila v súťaži Penta Group a Penta Finance a.s. - Vizia 2020 na treťom mieste v kategórii Delphy 2020. Autor patrí k pracovnej skupine Pravého Spektra.
1 Clausewitz, C. von: O válce, Bonus A 1996, s. 15
2 Ospravedlňujem to tým, že pre občana/obyvateľa SR je Slovensko taktiež kľúčový štát sveta
3 Východná marka – stredoveká pohraniènä "nárazníková zóna" tzv. Svätej ríše rímskej (národa nemeckého)
4 dodnes často nesprávne nazývanými Tatármi (výboje z prvej štvrtiny 13. storočia)