ISSN 1335-8715

29-09-2003   Lukáš Krivošík   Ideológia   verzia pre tlač

Čaro ničnerobenia

„Práca ešte nikdy nikoho nezabila! Ale prečo riskovať?“
-- Ronald Reagan o svojom pôsobení v prezidentskom úrade.

Keby ste sa amerického demokrata spýtali, koho považuje za najväčšieho prezidenta v 20. storočí, zrejme by odpovedal, že Johna F. Kennedyho alebo Franklina D. Roosevelta. Je dôkazom neskutočnej manipulácie dejín zo strany liberálnej ľavice, že práve sexuálny maniak podozrivý zo spolupráce s mafiou a Stalinov pudlík sa stali súčasťou amerického panteónu.

Konzervatívni Američania však „kvality“ oboch prezidentov poznajú. Ich voľba by zrejme bola odlišná a padla by na muža, ktorý porazil komunistckú ríšu zla, Ronalda Reagana.

Ten v sebe spájal odkaz dvoch svojich predchodcov. Jeho zahraničná politika vychádzala z dedičstva Theodorea Roosevelta (1901-1908), radikálneho konzervatívca, ktorý dokázal americkou silou presadzovať americké ideály ako nikto iný.

Reaganova vnútorná politika bola zase určená vzorom, ktorý je málo známy, podceňovaný a očierňovaný. Popri Reaganovi a Teddymu Rooseveltovi bol najvýznamnejším americkým prezidentom 20. storočia nepochybne Calvin Coolidge (1872-1933).

Tichý Call

Calvina Coolidgea, prezidenta USA v rokoch 1923 až 1928 pozná málokto, lebo počas svojej doby v úrade nevykonal nič mimoriadne. Nebola žiadna vojna, žiadne stážistky ani mŕtve duše na Floride politikov nestrašili, Američania objavovali džez a swing. Slovom, idylka.

Úrad prevzal ako viceprezident po smrti svojho predchodcu Warrena Hardinga. Právnicka profesia v kombinácii s prísnym kalvinizmom a farmárskym pôvodom v tradicionalistickom Vermonte ho vyformovali na dokonalého konzervatívca.

Bol povestný najmä svojou stručnosťou a málovravnosťou. Traduje sa historka, ako sa raz pri večeri v Bielom dome jedna žena snažila celý večer zapliesť Coolidgea do rozhovoru, no prezident ju viac menej ignoroval. Vtedy dotyčná povedala: „Ale pán prezident, ja som sa stavila s priateľmi, že z vás dostanem aspoň tri slová.“ Na to sa prezident usmial a odvrkol: „You lose!“ (Prehrali ste).

Filozoficky sa držal ľudí ako bol F. A. von Hayek alebo E. Burke. Demokracia ako taká, s mnohými pozitívnymi právami, ktoré deklarovala pre neho nebola ani tak veľkou hodnotou, ako skôr právny štát so spravodlivou vládou zákona.

Nezvykol podliehať záujmovým skupinám. Naopak, tvrdil: „Ak názor poslanca podlieha vonkajším vplyvom, zastupiteľská vláda stráca zmysel.“ Na lobbystov v Bielom dome mal svoju špeciálnu taktiku. Coolidge spravidla počas celého stretnutia mlčal a keď dotyčný videl, že u prezidenta nič nedosiahne, po chvíli odišiel.

Tvrdil tiež, že poslanec má povinnosť zastupovať názory svojich občanov len vtedy, keď tieto nejdú proti zákonom a ústave. S komunistickými „právnikmi“ ako je Fico či Mečiar, ktorí každé štyri roky naťahujú ústavu SR na škripec svojou snahou presadiť referendom predčasné voľby, by si Coolidge asi neporozumel.

Od dnešnej slovenskej vlády sa odlišuje odhodlaním, s akým sa ešte vo funkcii guvernéra v roku 1919 popasoval so štrajkom bostonských policajtov. Neváhal štrajkujúcich prepustiť a povolať Národnú gardu. „Nikto, nikdy a nikde nesmie stávkovať na úkor bezpečnosti ľudí,“ povedal vtedy. Ronald Reagan neskôr podobným spôsobom riešil štrajk letových dispečerov.

Coolidge v úrade presadzoval filozofiu minimálnych krokov, až pokiaľ si situácia nevynúti zo strany výkonnej moci maximálny zásah.

Podnikanie ako idealizmus

Právny štát a minimálne zásahy štátu do ekonomiky - to sú podľa každého konzervatívca prísady na namiešanie spoločenského blahobytu. Kým slovenská pravica sa utápa diskusiami o trhových reformách a na vynútiteľnosť práva pozabúda, Coolidge bol zástancom jedného i druhého.

Bol azda posledným štátnikom, ktorý chápal dôležitosť ničnerobenia v politike. Jeho filozofiou v politike bolo, že „dobré vlády ani tak necharakterizuje to, čo sa rozhodnú urobiť ako to, čo sa rozhodnú neurobiť“.

Čo bolo jeho najväčším úspechom v úrade? „Myslím, že to, že sme sa všetci starali sami o seba,“ povedal novinárom. Držal sa zásady, že „vláda ľuďom nemôže uľahčovať drinu“. V konečnom dôsledku sa každý o seba musí vedieť postarať sám. „Inšpirácia vždy prichádza zhora,“ vravieval.

Na Slovensku dnes neexistuje ani právny štát, ani právne povedomie v spoločnosti. Vinou tejto, komunizmom podmienenej neúcte k pravidlám sme si privykli, že u nás bohatnú len samí vydriduchovia. V Amerike 20. rokov to však bolo iné: „Obchod je honba za ziskom. Spoločným organizovaným úsilím však slúži hospodárskym potrebám civilizácie. V širšom zmysle je podnikanie jednou z najvýznamnejších síl, prispievajúcich k morálnemu a duchovnému pokroku ľudstva.“

A pre americký národ bola Coolidgeova éra dobou pokroku celkom určite. Američania v 20. rokoch bohatli ako nikdy predtým. Niekoľko desiatok miliónov rodín získalo vlastný dom. Práve v tomto desaťročí sa masovo rozšírilo vlastníctvo rozhlasu.

Biely dom zoškrtal výdavky vlády o 40 až 50 percent a napriek tomu sa rapídne zlepšila vzdelanostná úroveň populácie. Ľavicoví liberáli s obľubou hovoria o kapitalizme ako o systéme, v ktorom kultúra trpí, 20. roky sú však obdobím, kedy záujem o knihy prekvitá, vrátane klasikov, s ktorými sa oboznamuje aj najširšia verejnosť.

Kto môže za veľkú depresiu?

Ľavicoví a západoeurópski historici dlho tvrdili, že Coolidgeova politika laissez-faire viedla k svetovej hospodárskej kríze. On sám v roku 1929, keď sa zrútila burza, nebol už viac než rok v úrade. Funkciu po ňom prevzal Herbert Hoover, technokrat a sociálny inžinier, ktorého Coolidge, pre jeho posadnutosť vymýšľať a riešiť problémy, nemal veľmi v láske.

Ak študujete na Ekonomickej univerzite v Bratislave, ešte dnes sa môžete dozvedieť, že kríza vypukla, lebo americká vláda nerobila nič. Opak je pravdou! Zásahy politikov spôsobili, že kríza prepukla s takou silou a neskôr ju ešte zhoršili a predĺžili.

Cyklické krízy sú v trhovej ekonomike bežné. Pomáhajú schladiť prehriatu ekonomiku a prečistiť trh od špekulatívneho kapitálu. Ak by Hoover dal ruky za hlavu a nerobil by nič, kríza by po istom čase skončila aj sama od seba. V roku 1920 napríklad prezident Harding skrátil predchádzajúcu krízu radikálnym zoškrtaním výdavkou vlády na necelý rok.

V americkej ekonomike napriek všetkému existoval jeden neprirodzený jav, ktorý sa nepodarilo zmeniť ani Coolidgeovi – príliš vysoké colné tarify. Ďalším antiliberálnym prvkom boli zásahy politických záujmových skupín do činnosti bánk, ktorých úroky boli kvôli tomu neprirodzene nízke. Lacné peniaze sa tiež požičiavali istým vybraným krajinám. To všetko krízu pripravilo. Neskôr, keď vypukla, federálny rezervný úrad ju aspoň štyri krát v rokoch 1929-32 prehĺbil a predĺžil práve svojimi nešikovnými zásahmi, ako ukázal výskum nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, Miltona Friedmana.

Nie je pravda, že prezident nič nerobil. Keynesiánsky program vládnych intervencií, ktorý neskôr F. D. Roosevelt nazval Nový údel de facto vymyslel ešte Hoover. Aj tento program prispel k predĺženiu následkov krízy. Ak začala koncom 30. rokov odoznievať tak nie vďaka ako skôr napriek vládnym programom.

Coolidge, SR a EÚ

Samozrejme, vláda SR má dnes pred sebou priveľa trhových reforiem, než aby sa jej s čistým srdcom dalo radiť, aby nerobila nič. Coolidgeovu Ameriku, keď bolo hlavnou starosťou ministrov dobre si zahrať golf, by sme však nemali strácať zo zreteľa ako výsledný stav, ku ktorému by naše reformy mali smerovať. Začína sa totiž zdať, že vláda robí reformy, len aby sa reformovalo a na náplň i cieľ sa zabúda. Navyše, Coolidge by asi neveril svojim ušiam, keby počul Mikuláša Dzurindu hovoriť, že zvyšok SPP sa nebude privatizovať, lebo vláda veľmi dobre vie, čo robiť s peniazmi, ktoré jej podnik vynáša.

Sú však oblasti, kde by vláda pokojne mohla ubrať plyn aj dnes. Príkladom prílišného aktivizmu našej vlády je antidiskriminačný zákon. Tento zákon je celkom zbytočný, lebo právny poriadok diskrimináciu aj tak nikde nepripúšťa. Isté skupiny ho napriek tomu presadzujú, argumentujúc vztýčeným ukazovákom Európskej únie. Tento zákon je typickou oblasťou, kde by sme na vztýčený ukazovák EÚ mali reagovať vztýčeným prostredníkom.

Ak by sa EÚ aspoň trochu snažila byť ako Amerika 20. rokov minulého staročia, znamenalo by to zrejme éru hospodárskeho rastu a vznik prosperity, doteraz v dejinách Európy nevídanej. EÚ však dáva prednosť reguláciám a zásahom takmer do všetkého. Brusel si najnovšie dal vypracovať vedeckú štúdiu, ktorá mu radí, aby sa niečo začalo robiť s európskym jazykovým babylonom, lebo ten vraj predstavuje PROBLÉM. Coolidge by takúto Európsku úniu iste považoval za tyranskú inštitúciu. A nebol by ani tak veľmi vzdialený od pravdy.

Zdá sa, že v EÚ je vítaný každý, kto vidí nejaký problém, ktorý treba (?) riešiť. Teda v zásade každý korporativista, komunista, merkantilista, feminista, ekologista.

Mám len pocit, že zástancovia sladkého ničnerobenia, tam, kde nič robiť netreba, budú v Únii diskriminovaní. Práca síce ešte nikoho nezabila, ale prečo to tí eurobyrokrati vôbec riskujú?

Lukáš Krivošík

  ...
   Dewey 29-09-2003 17:18
  Bez alkoholu to nejde
   Zolo 29-09-2003 20:01
  RE: Bez alkoholu to nejde
   darken 30-09-2003 13:23
  Coolidgova doktrina
   Dewey 30-09-2003 9:02
  RE: Coolidgova doktrina
   Pavol Hardoš 02-11-2004 23:12
  ???
   darken 30-09-2003 13:22
  RE: ???
   Dewey 30-09-2003 17:05
  RE: ???
   Zolo 30-09-2003 22:19
  RE: ???
   Dewey 01-10-2003 9:27
  RE: ???
   Zolo 01-10-2003 16:57
  Paradigmy
   Stredno Generacny 30-09-2003 15:51
  RE: Paradigmy
   Stredno Generacny 01-10-2003 10:27
  RE: Paradigmy
   Stredno Generacny 01-10-2003 12:21
  odpoveď autora
   Lukáš Krivošík 03-10-2003 14:28
  RE: odpoveď autora
   Zolo 03-10-2003 18:36
  RE: odpoveď autora
   Peter Botev 05-10-2003 4:53
  RE: odpoveď autora
   Dewey 06-10-2003 15:00
  RE: odpoveď autora
   Dewey 06-10-2003 15:03
  RE: odpoveď autora
   Alois 24-01-2005 10:12
  Globalizacia
   Peter Botev 05-10-2003 5:16
  Par odpovedi
   Stredno Generacny 07-10-2003 16:26
  RE: Par odpovedi
   Dewey 08-10-2003 9:16
  dakujem
   petra 14-05-2007 9:01
  dikes
   baja 14-05-2007 9:03

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak