ISSN 1335-8715

22-09-2003   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

Európska os zla

Kresťanskodemokratickí politici, ktorí založili EÚ, mali jednoduchý cieľ: aby v Európe konečne prestali rinčať zbrane. Toto sa im podarilo, posunuli kontinent do postmodernej éry, kde už žiadna vojna medzi členmi nie je možná. To ale neznamená, že skončilo to, čo Európu charakterizuje od čias Krištofa Kolumba: a to snahy niektorých európskych národov o nadvládu nad všetkými ostatnými.

Snaha o hegemóniu

Španielsko Filipa II., Francúzsko Ľudovíta XIV. a Napoleona, cisárske a hitlerovské Nemecko, oni všetci sa pokúsili v novovekých dejinách Európy o hegemóniu nad celým kontinentom. Občas sa im tento cieľ na krátky čas podarilo dosiahnuť. Tieto snahy však vždy vyústili do rozsiahlich koaličných vojen, ktoré za cenu ohromného ničenia zlomili sny o dominancii a obnovili rovnováhu síl.

Napriek tomu, že zbrane zmĺkli, dnes tu máme opäť pokus jednej skupiny štátov, vnútiť svoju predstavu všetkým členom EÚ. História sa vznikom Európskej únie neskončila. V nastávajúcej „vojne koalícii“ sa len nebude bojovať delami a nebudú žiadne straty na životoch. Prvým mŕtvym bude pravda (už ju stihla nahradiť politická korektnosť) a bojiskom okrúhly stôl. Zbraňami budú grafy, referendá a nepochybne aj vydieranie (ktorého svedkami sme už dnes).

Kto je protivník?

Berlín-Brusel-Paríž. Ide o os spoločných záujmov, ktoré si neodporujú a preto tiahnu za jeden povraz, podobne ako to bolo aj s osou na konci 30. rokov. O jej formovaní tušili mnohí už dávno, naplno sa však prejavila až počas irackej krízy.

Nemci, Francúzi i bruselská byrokratická kasta majú rôzne dôvody pre svoje spojenectvo, cieľ však majú spoločný: pod rúškom federalizácie zaviesť centralizovaný európsky superštát.

Nemecký sebastrach

Nemci nepochybne patria k najkultúrnejším a najvzdelanejším národom na svete. Ich zmysel pre poriadok by pre nás mohol byť vzorom. Je to tiež národ sebareflexie. Potom, čo napáchali v 20. storočí, majú celkom oprávnene strach aj z vlastného tieňa. Radikálne 60. roky posunuli túto krajinu (rovnako ako Francúzsko) silne doľava. Od Adenauera po Joschku Fischera je cieľom nemeckej zahraničnej politiky čo najtesnejšie pripútanie krajiny k iným západným demokraciám, aby sa zabránilo spätnej radikalizácii nemeckej spoločnosti.

Federálna Európa, ktorú Zelení a SPD tak vehementne presadzujú, má Nemecko zviazať reťazami, aby už nikdy neohrozovalo svojich susedov. Čo však pre Nemcov má byť obojok, to bude pre nás a ďalšie národy skutočným jarmom...

Vysoká hra byrokratov

U bruselského, nikým nevoleného politbyra je dôvod podpory superštátu jasný. Ak sa naplní, bude to znamenať viac moci pre nich samotných. Snaha bruselských byrokratov všetko regulovať a kvótovať vyplýva jednoducho z potreby vykazovať činnosť a dávať svojej (neraz pochybnej) existencii zmysel.

Navyše tieto úrady sú plné socialistov a zlepšovateľov sveta, najrôznejších odtieňov. Je zaujímavé, že západoeurópski sociálni demokrati sa zo začiatku na projekt EHS dívali so skepsou. Videli v ňom „kapitalistické spoločenstvo“. Veľmi skoro však rozpoznali, že sa tu vytvára ďalšia úroveň moci a teda ďalší priestor na páchanie „dobra“, teda de facto presadzovanie chorých ľavicových ideologických konštrukcii.

Napoleonské sny

Francúzi ako najšovinistickejší národ Európy boli dlho za tzv. Európu národov. Každý národ mal byť v rámci EÚ slobodný a suverénny, samozrejme okrem tých, čo sa nachádzajú na francúzskom území (napr. Bretónci), tie boli nemilosrdne asimilované.

Francúzi sú ideoví pôvodcovia a hlavní organizátori tejto osy. Načo by Parížu bola Európa suverénnych národných štátov, keď v rámci supeštátu môže presadzovať svoje imperiálne chúťky, antiamerikanistické pohľady na svet a liečiť si komplexy bývalej koloniálnej veľmoci.

Francúzsko samotné nemá „dosť kíl“, aby hralo vytúženú úlohu, preto na jej dosiahnutie zneužíva zahraničnopolitickú nezrelosť Schrőderovej administratívy a úradnícke štruktúry EÚ.

Británia ako nádej

V priebehu dejín to bola vždy Veľká Británia, kto chránil slobodu Európy. Ona sama je príliš malá a slabá, než aby pomýšľala na ovládnutie kontinentu, bola však dostatočne silná a bohatá, aby v Európe udržiavala pre seba tak dôležitú balance of power.

Proti osy zla centralistov treba presadiť alternatívnu os „obvodových štátov“, teda Británie a novopristupujúcich krajín, plus snažiť sa o eventuálnu podporu zo strany Španielska a Talianska.

Máme ešte šancu?

Spojené Francúzsko a Nemecko vytvára geopolitickú gravitáciu, na ktorej prelomenie nemusí stačiť to, čo v minulosti. Spomeňme si, ešte v roku 1918 spojená moc Nemecka a Rakúsko-Uhorska stačila takmer nato, aby prevalcovala Francúzsko. Nebyť zásahu mimoeurópskej sily do konfliktu, teda USA, Spojenci by vojnu prehrali.

Počas druhej svetovej vojny stačila Hitlerovi len vlastná priemyselná kapacita, aby takmer vyhral. Keby Američania neposlali Rusom a Britom v kritickom roku 1940/41 zbrane, Nemecko by vyhralo už v prvých rokoch vojny.

Tak či tak, Nemecko a Francúzsko v koaličných vojnách minulosti vždy stáli na opačných stranách, nech koalície samotné vyzerali akokoľvek. Po probléme vzájomnej nevraživosti sa objavuje nový problém, vzájomné spojenectvo Nemcov a Francúzov.

Nie je isté, či by zvyšok Európy takémuto spojenectvu odolal. Ide najmä o problém koordinácie. Odmietavý postoj k prehlbovaniu integrácie prejavujú najmä pravicové strany. Nikde však nie je zaručené, že v rovnakom čase budú pri moci britskí konzervatívci, česká ODS, či naše KDH. Odhadnúť sa nedá ani vplyv aktuálnych vnútropolitických tém na politiku týchto strán.

Ruské a americké otázniky

Nato, ako náš zápas o slobodu Európy dopadne budú mať vplyv aj stanoviská Ruska a USA. Pokiaľ ide o Moskvu, európsky superštát je v ich eminentnom záujme. Ak by sa presadila napr. francúzska predstava o spoločnej zahraničnej politike, viedlo by to k trvalej roztržke medzi EÚ a USA, čo by posilnilo rolu Ruska vo svete.

Stanovisko USA nemusí byť také jasné, ako sa zdá. Je možné, že Američania dajú prednosť „jednému telefónnemu číslu“ vo vzťahu k Európe. Veľa bude tiež závisieť od toho, kto vyhrá nasledujúce prezidentské voľby. Prirodzene, republikánska administratíva by vyhovovala lepšie než demokratická.

Čo by pre nás Washington mohol urobiť? Čo takto rozšírenie NAFTA o Britániu, Holandsko a prípadne ďalšie európske krajiny? Jednotný ekonomický priestor severného Atlantiku, či dokonca severnej pologule, ako to vo svojej knihe Statecraft navrhuje Margaret Thatcher, by nielenže zlomilo chrbty európskych socialistov, ale by súčasne svetu 21. storočia priniesol slobodu, stabilitu a blahobyt.

Lukáš Krivošík

  tiso vs. dzurinda
   Alexander Botev 23-09-2003 8:31
  RE: tiso vs. dzurinda
   Peter Botev 23-09-2003 19:43
  odpoveď
   Lukáš Krivošík 23-09-2003 13:35
  RE: odpoveď
   Dewey 23-09-2003 13:50
  RE: odpoveď
   Darken 03-10-2003 21:40
  Europsky superstat
   Peter Botev 23-09-2003 19:35
  RE: Europsky superstat
   Jiří Zahrádka 26-09-2003 10:21
  RE: Europsky superstat
   Dewey 26-09-2003 12:31
  EU
   Peter Botev 23-09-2003 19:39
  RE: EU
   Darken 07-10-2003 23:29
  superštát
   Lukáš Krivošík 24-09-2003 14:46
  RE: superštát
   Dewey 24-09-2003 16:02
  RE: superštát
   Peter Botev 24-09-2003 21:36
  RE: superštát
   Filip Glasa 25-09-2003 9:14
  RE: superštát
   Peter Botev 25-09-2003 16:54
  RE: superštát
   Darken 07-10-2003 23:31
  Aj tak sme stále frajeri!
   Darken 07-10-2003 23:22
  Dewey je jasny
   Lukáš Krivošík 26-09-2003 18:40
  RE: Dewey je jasny
   Dewey 29-09-2003 17:02

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak