ISSN 1335-8715

26-12-2002   Martin Hanus   Ideológia   verzia pre tlač

Pravica verzus ľavica, časť II.

V minulom článku som skonštatoval, že i napriek veľkej zaťaženosti pojmy pravica a ľavica, ktoré nežijú vo svete vypreparovaných definícií, oddeľuje predsa jasná čiara. Tá je miestami možno rozmazaná, no inokedy vystupuje veľmi čitateľne. Čo teda charakterizuje oba hlavné myšlienkové prúdy, ktorý so striedavými úspechmi zvádzali a naďalej aj budú zvádzať zápas o charakter spoločnosti v západnej civilizácii?

Ľavicový aktivizmus

Hneď si treba ujasniť, že reč bude o modernej ľavici v západných demokraciách a nie o totalitárskej ľavici z čias socializmu. Západní ľavičiari si osvojili mnoho zo slovníka liberálov, pravda, po patričnom preoraní pôvodných významov. Vyhranené nepriateľstvo voči súkromnému vlastníctvu, keď napríklad v päťdesiatich rokoch nemeckí sociálni demokrati hlásali zospoločenštenie výrobných procesov, sa vytratilo. Ľavičiarom dnes dokonca nerobí výrazné problémy privatizovať a kamarátiť sa s predstavenými veľkokapitálu, ktorí ešte nedávno vykorisťovali ich chránenca, robotnícku triedu. Stará vášeň v štátnom plánovaní výroby síce zmizla, no nezmizlo to základné ľavicové: túžba „riadiť“, „zabezpečovať“, a „efektívne vládnuť“. Z niektorých spôsobov a oblastí starého riadenia sa ustúpilo, aby sa našli nové. Zostalo len to nemenné, a to je vládny aktivizmus. Preto sme v súčasnosti svedkami navonok paradoxného úkazu. Zatiaľ čo západná ľavica v posledných desaťročiach realizuje pravicovú politiku odštátňovania, privatizácie, liberalizácie mnohých odvetví (telekomunikácie), neustále sa množí počet úradov, úradníkov a pečiatok spolu s expanziou zákonov, vyhlášok a v nich obsiahnutých regulácií, deň daňovej slobody sa posúva do čoraz neskorších mesiacov, štát požiera na seba a sociálne „vymoženosti“ viac eur, korún a dolárov než kedykoľvek predtým. Ide o nesmierne nebezpečný trend, ktorí si ani neuvedomujeme, lebo sme si privykli. Je nebezpečný nielen vo svojich sociálnych dôsledkoch (nezamestnanosť, sociálna závislosť), ale predovšetkým dopadom na psychológiu priemerného Európana. Viac štátu neznamená len menej slobody, ale aj menej odhodlania považovať ju za hodnotu. Slobodu dnes totiž považujeme za samozrejmosť, kým rovnosť je vytúženým ideálom. Ľavica tomuto prirodzenému ľudskému pudeniu rada nadbieha. Slová ako „rovnosť“, „spravodlivosť“, „ľudské práva“ sú v jej prevedení útokmi proti starej dobrej liberálnej slobode. Napĺňanie týchto populárnych hesiel sa nutne deje na úkor „slobody od štátu“. Permanentné zvyšovanie minimálnej mzdy v mene sociálnych práv a spravodlivosti okliešťuje slobodu zamestnávateľa a zamestnanca zjednať si pracovnú zmluvu za dobrovoľne dohodnutých podmienok. Samozrejme s navonok neviditeľným dôsledkom – nezamestnanosťou a nižším ekonomickým rastom. Alebo takzvané spotrebiteľské práva. Prísne normy majú chrániť spotrebiteľa pred výrobcom. Opäť s málo viditeľným dôsledkom, ktorým sú vyššie ceny spôsobené vyššími nákladmi. O tom sa však cudne mlčí, veď ide o práva. Vykonávanie sociálnej spravodlivosti štátom ale nikdy nie je zadarmo. Nastoľuje sa síce so súhlasom väčšiny, ktorá jej vysoké náklady nevidí. Najzničujúcejší dôsledok však viditeľný je: spohodlnenie západnej civilizácie. Ľavica so svojimi cieľmi a nárokmi zabudovala v mysliach ľudí relatívne pohodlie ako právo, pod ktorým sa sloboda stala len príjemným módnym doplnkom, pokiaľ príliš neotravuje.

Postmodernizmus a relativizmus hodnôt splynuli ako synonymá a ľavica, ktorá ich vytvorila, sa na nich úspešne vezie. Vzdala sa spoločenského vlastníctva v hospodárstve, no pohotovo presunula svoje ťažisko do nových oblastí spoločenskej revolúcie. Prirodzene opäť v mene kadejakých práv: práva robotníkov a chudoby tento raz vystriedali práva zvierat, detí, žien, homosexuálov a rôzne „práva na“. Autorita prirodzených inštitúcií je na obtiaž, lebo spochybňuje autoritu štátu. Len ten môže vykoreniť zlo nerovnosti a nespravodlivosti. Rodina sa preto ocitla na muške ako hlavný nepriateľ „oslobodzovateľov“. Je to pochopiteľné. Rodina je sebestačné sociálne a psychologické spoločenstvo, cez ktoré sa jednotlivcovi vštepujú hodnoty a normy. Každá rodina je iná, s menej či viac zodpovednými rodičmi, s lepšie či horšie fungujúcimi vzťahmi, s lepšie či horšie vychovanými deťmi, s lepšími či horšími podmienkami výchovy, pričom život a výchova v nej, div sa svete, prebieha mimo dohľad starostlivého štátu. Ako k tomu prídu znevýhodnení takými nerovnosťami? Rodinu treba vraj „demokratizovať“! A tak prichádzajú feministky so svojimi týranými ženami, politici s rozširovaním školskej dochádzky či celoplošnými rodinnými prídavkami, relativisti s alternatívnymi životnými štýlmi. Majú v zuboch ľudské spoločenstvá, fungujúce na štátom nevynucovanej solidarite, na autorite, zodpovednosti a obmedzujúcich medziľudských záväzkoch. Požadujú slobodu. Nie však slobodu od štátu, ale slobodu ženy od muža, dieťaťa od rodičov, moderné požiadavky od tradícií a predsudkov, novej slobody od obmedzení, z ktorých nás vymaní sociálny štát pod rúškom práv na kvalitu života a životný štýl. Interrupcia je potom celkom v poriadku, lebo povyšuje kvalitu života matky nad slobodu nenarodeného narodiť sa.

Aby som nebol nepochopený. Každý človek má, prirodzene, právo na dosiahnutie primeranej životnej úrovne, na voľbu životného štýlu, ktorý mu vyhovuje. Lenže medzi právom slobodne sa postarať o seba, slobodne si vybrať a toľko vzývanou povinnosťou štátu kvalitu života zabezpečovať a životný štýl vyberať, je priepastný rozdiel. Asi ako rozdiel medzi 80-percentnými a 20-percentnými daňami.

Zhrnuté: moderná ľavica sa orientuje nie na priame riadenie výroby, ale na silnú reguláciu, pričom svoje ťažisko presunula na nové spoločenské a kultúrne oblasti pod rúškom nových práv. Tie sa však nutne zrážajú s tými najzákladnejšími slobodami.

Čakanie na pravicu

Pravičiar si naopak najzákladnejších slobôd ctí. Vychádza pritom z ľudskej hriešnosti. Človek je tvor od podstaty nedokonalý. Má schopnosť zdokonaľovať svoje prostredie, robiť ho lepším pre svoj život, no intelektuálne a mravné bariéry nikdy neprekoná. Ľudia z druhej polovice 19. storočia, konfrontovaní s nesmiernym ekonomickým a sociálnym pokrokom uverili, že svet a ľudstvo sa automaticky vznáša k výšinám pozemského raja. Mal to byť svet bez vojen, zločinov, roh hojnosti a lásky. Lenže niekoľko o niekoľko desaťročí nasledovali prvá a druhá svetová vojna, krvavé zločiny komunizmu a fašizmu, ktoré zrúcali ilúzie o mravnom pokroku a lepších ľuďoch. Naopak naplno odhalili, že aj dnešní ľudia majú potenciál stať sa vrahmi a bláznami. Šialené ideológie nevznikli vo vzduchoprázdne, ale vzklíčili z dlhodobej deštrukcie klasických hodnôt a tradícií. Argumentovalo sa novými pravdami a cieľmi, ktoré mali zbaviť ľudí starých obmedzení. Namiesto pokroku sme však boli svedkami najhlbšieho úpadku základných cností, vďaka ktorým bola (a našťastie stále je) naša civilizácia nadradená ostatným. Táto hrôzostrašná odvrátená tvár západnej civilizácie na nás zíza a bude zízať i naďalej. Tradičná pravica má preto odpor voči abstraktným princípom, ktoré zdôrazňujú akési vznešené ciele. Nedôveruje veľkým sociálnym a právnym reformám, ktoré chcú zriadiť krajší svet zriadiť. Krajší svet nevytvárajú zákony, ale jednotlivec svojim každodenným slobodným konaním. Len slobodné konanie, s rizikom vlastných ziskov a strát, má morálnu hodnotu. Len slobodnou voľbou sa jednotlivec môže rozhodnúť, či bude konať morálne dobre, alebo zle. Štátom vynútené dobro nie je morálnym dobrom, ale povinnosťou, ktorej splnenie nemá nič spoločné so zodpovednosťou.

Pravica na rozdiel od ľavice slobody nezabezpečuje, ale rešpektuje. To nie je slovičkárenie, ale zásadný rozdiel. Podľa pravičiara má slobodný jednotlivec vždy prednosť pred kolektívmi, ktoré si neraz nárokujú špeciálne výsady. Skutočne pravicová vláda si preto musí zachovať od rôznych kolektívnych záujmov dostatočný odstup, nech ide o záujmy odborárov, či poľnohospodárov. Prvoradý je záujem občanov slobodne si vyberať (prácu, tovar). Pravica rešpektuje ľudskú súťaživosť a jej výsledky, ktoré sa dostávajú často do konfliktu s ľavicovou požiadavkou rovnosti. Je to konflikt západnej civilizácie, ktorého kyvadlo sa nakláňa raz viac na jednu, inokedy druhú stranu.

Pravica musí byť preto z princípu neaktivistická. Pravičiar vidí život realisticky, nemá nutkanie riešiť a odstraňovať všetky problémy a napätia ľudstva, ktoré prirodzene existujú. Menej ako ľavičiar dbá na dosahovanie najrozličnejších, často celkom protichodných spoločenských cieľov, formulovaných a presadzovaných vládou a politikou. Preto sa pravica a ľavica líšia nielen v pohľade na jednotlivca a spoločnosť, ale aj na poslanie politiky.

Ľavica pozerá na štát ako fabriku. Ľavicoví politici sa v nej stávajú ťažkými strojmi vyrábajúcimi „dobro“, ktoré ako svoj spásonosný produkt vnucujú spoločnosti. Politika sa zvrháva na mašinériu cieľov, na bežiaci pás tovarov, ktoré treba zabezpečiť v prospech blahobytu. Ľavica uprednostňuje účinný vládny dirigizmus pred parlamentarizmom. Parlament aj médiá rady zosmiešňujú ako trhovisko plné krikľúňov so svojimi zbytočnými hádkami. Na Slovensku sme zo zrýchleného legislatívneho konania spravili normu, ktorou sa obchádza pomalé a neefektívne princípy parlamentarizmu. Pravica by mala volaniu po silnej exekutíve a slabom parlamente tvrdohlavo vzdorovať a trvať na pomalom pretváraní práva, ktoré reaguje na spoločenské premeny. Od takejto politiky však dnes ustupuje aj pravica, pretože nevyhovuje väčšinovej predstave občanov o vláde, ktorej im v poslednom storočí vláda sama naučila. Diktát doby káže niečo iné: treba sa integrovať, harmonizovať, vytvárať nový európsky ľud, vymýšľať nové vrstvy a stupne vlády. Fakt, že aj veľká časť pravice povýšila európsku integráciu na hlavný cieľ politického snaženia je smutným obrazom vlastnej obsahovej vyprázdnenosti. Módne európanstvo je novým trikom, ktorým sa vracia starý aktivizmus stelesnený byrokratickým Bruselom so všetkou aroganciou a opovrhovaním slobody. Nová pravica odvrhla klasický liberalizmus a konzervativizmus a našla si svoj „stred“. Ten presne vyhovuje jej politickej bezpohlavnosti, s akou obhajuje smršť európskych noriem, čo falošne skrýva za reči o európskej myšlienke.

Politici, ktorí trvajú na svojej „stredopravosti“ teda neklamú. Na základné pravicové hodnoty sa už dávno vykašľali. Skutočná pravica je v zápase s ľavicovými doktrínami v trvalej nevýhode. Heslá ľavičiarov totiž zvučia pre ucho atraktívnejšie a lepšie súcitia s odvekým ľudským strachom o svoju existenciu a istoty. Pocity strachu však človek už neraz prehlušil volaním po slobode. Úsilie pravice preto nie je beznádejné. Musí prekonať strach zo seba a spolu so škótskym hrdinom Williamom Wallace zvolať: „Freeedom!“. A dúfať, že záverečný verdikt dopadne inak.

Martin Hanus
autor je stály spolupracovník týždenníka Domino fórum

  ...
   Mišo K. 29-12-2002 23:33
  RE: ...
   Martin Hanus 30-12-2002 23:58
  RE: ...
   Mišo K. 02-01-2003 19:26
  RE: ...
   michal kramar 09-12-2006 16:31
  RE
   Wesley 05-01-2003 19:14
  RE: RE
   Martin Hanus 05-01-2003 20:55
  RE: RE
   Mišo K. 08-01-2003 20:06
  nazor
   Dewey 07-01-2003 13:43
  RE: nazor
   Martin Hanus 16-01-2003 13:38
  re
   wesley 11-01-2003 20:14
  Korey
   Donald 12-06-2006 7:45
  Korey
   Donald 12-06-2006 7:45
  Sincere
   Kenneth 17-06-2006 19:22
  Jarrod
   Junior 23-06-2006 5:41
  Marquise
   Muhammad 15-07-2006 13:51
  Luciano
   Corey 15-07-2006 19:18
  Jeremy
   Clint 21-07-2006 16:09
  Jeremy
   Clint 21-07-2006 16:09
  právo vlastniť
   Jozef 16-01-2003 16:10
  RE: právo vlastniť
   Dewey 16-01-2003 19:26
  PH
   XY 31-01-2003 23:00

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak