Pravica verzus ľavica, I. časť

Ľavicový, pravicový, stredový, od stredu naľavo, od stredu napravo. Za posledných dvanásť rokov sa na pozemšťana z postkomunistického vesmíru vyrútili politici-Marťania s pračudesnými slovami. Pozemšťana zrazu kde kto otravuje s otázkami: Kto si? Pravičiar, ľavičiar, alebo si vari niekde v strede?

A tak sa vďaka všelijakým výskumom verejnej mienky dozvedáme, že na Slovensku máme toľko a toľko pravičiarov, o niečo menej ľavičiarov a najviac „stredniarov“. Aby bol chaos dokonalý, premiér Dzurinda si dôrazne vyprosuje označovanie svojej vlády ako pravicovej, pretože nie je nijaká pravicová ale „stredopravá“. Jazykový ústav Ľudovíta Štúra vzdorujúci amerikanizácii materčiny môže pokojne do svojich slovníkov zaradiť slovanské novotvary: „stredopravičiar“ a „stredoľavičiar“. Majú tie všetky slová zmysel? Moja odpoveď uspokojí len spolovice – niektoré z nich ho napodiv majú.

V strede veľké nič

Používanie slovotvorných kombinácii so „stredom“ je nudné a ohlupujúce zároveň. Tak ako nudia alibistické vety typu „pravda je niekde v strede“, tak ohlupujú aj politici titulujúci seba za „stredových“. V ich prípade nejde len o čistý alibizmus, ale o povýšenie vlastných mocenských ambícií nad akýkoľvek čitateľný program. Stred totiž nie je nič. Stred je jedna čierna diera, do ktorej politik vopchá, čo aktuálne vyhovuje jeho prízemným kalkulom. Stačí si predstaviť politikov, ktorí si zo „stredu“ robili či robia živnosť - Mečiar, Mjartan, Čič, Fico. Rovnako pojmy „stredopravý“ a „stredoľavý“ sú iba nepodarenými mutáciami, ktorými chce politik naznačiť, že nie je ani tak veľmi pravicový, ani tak veľmi ľavicový, je skrátka umiernený, uhladený, peknučký a najmä sociálne citlivý. Podľa motta: „Majte ma radi, budem k vám dobrý“. Sú to slová na objednávku, módne výstrelky, ktoré sa páčia, lebo sú nekonfrontačné. Pátrať po ich hĺbke je preto zbytočné. Na pevné dno nenarazíte, lebo žiadne neexistuje.

Vpravo bok, dopredu ľavá!

S pojmami pravica a ľavica je to inak, hoci ich vymedzenie nie je vôbec triviálne. Len krátky historický exkurz: obe označenia politického zafarbenia sa datujú zhruba od zasadaní Generálnych stavov v roku 1789 vo Francúzsku. Šľachta sedela po kráľovej pravici, tretí stav po ľavici. Už tento fakt predznačuje patálie s oboma pojmami. „Pravicová“ šľachta bola predovšetkým konzervatívna so záujmom konzervovať svoj dedičný status a privilégiá. „Ľavicový“ tretí stav zahŕňal všetko možné, od socialistov až po liberálov - dnes by sme povedali pravicových. Pravica a ľavica sú teda históriou ošľahané pojmy, ktoré v jednotlivých západných krajinách označujú ideové prúdy formujúce sa dve storočia vedľa seba a proti sebe. Ich vlastné politické doktríny sa kryštalizovali vzájomným ovplyvňovaním, viazaným na konkrétny čas a miesto. Preto sa britskí pravičiari-konzervatívci líšia od kontinentálnych pravičiarov-ľudovcov, či pravičiarov-kresťanských demokratov miestami viac než od britských labouristov. Svoju politickú agendu totiž vytvárali v iných podmienkach, v polemikách s inými ideami a v reakciách na iné udalosti. Britský ľavičiar Blair si tak rozumie so španielským pravičiarom Aznarom viac než si rozumel trebárs s francúzskym ľavičiarom, expremiérom Jospinom. Slovenský pravičiar Mikloš by bol v Amerike považovaný za umierneného socialistu. A americký republikán Bush na Slovensku zas za pravicového extrémistu.

Tento historický a lokálny kontext nespochybňuje zmysluplnosť oboch slov. Treba však vedieť, že sotva narazíme na čistú, vyluhovanú definíciu. Vidieť možno len vcelku pevné orientačné body na horizonte, pod ktorým sa to trocha zahusťuje hmlou a chaoticky poletujúcimi časticami. Nabudúce sa teda pokúsime nazrieť ponad hmlu, aby sme uzreli aspoň svetielko základných ľavicových a pravicových východísk.

Môj názor		Mišo K.	29-12-2002 23:08
nazor		Dewey	07-01-2003 11:23
bez alternatív		Jozef	17-01-2003 16:07
dewey		MANOS ARIBA	01-03-2003 20:08