ISSN 1335-8715

22-07-2002   Martin Hanus   Index   verzia pre tlač

Tretia cesta do pekla

„Tretia cesta je najrýchlejšou cestou do tretieho sveta“.

Táto vtipná nadsádzka z úst Václava Klausa, ktorú vyslovil pred dvanástimi rokmi ešte ako československý federálny minister financií na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, sa stala medzičasom citovanou klasikou. Akonáhle si v našich predstavách sprítomníme obraz slovenského vierozvesta tretej cesty Róberta Fica, prestane byť Klausova nadsádzka vtipnou, ale až hrozivo reálnou. Pritom autorstvo „slovenskej“ tretej cesty neprislúcha Ficovi: S výrokmi typu „nejdeme doprava, ani doľava, ale dopredu“ sa oháňal už pred necelými štyrmi rokmi čerstvý premiér a šéf SDK Mikuláš Dzurinda.

Pojem „tretia cesta“ nie je novotvar posledného desaťročia. Jeho hojný výskyt v poslednom polstoročí bol viazaný na mnoho politických a ekonomických kontextov. Používal ho Ota Šik ako ekonomickú obdobu dubčekovského socializmu, hrdil sa ním juhoslovanský komunista Tito, stal sa heslom mnohých klasických sociálnych demokratov, ale aj konzervatívcov po druhej svetovej vojne ako zasnúbená zlatá stredná cesta medzi „zvlčilým“ kapitalizmom a zločinným komunizmom.

Na prahu novej spoločnosti

„Novodobá“ tretia cesta 90-tych rokov, oprášená po zrútení komunistických systémov, sa od tých minulých v jednom nelíši. Nie je žiadnym objavným receptom, ale len šikovnou ilúziou, ktorú si navliekli socialisti, aby zo seba zmyli staré hriechy. Úspech thatcherovsko-reaganovskej revolúcie na západe a pád tvrdého socializmu na východe vytvorili novú realitu, ktorej sa časť socialistickej elity rýchlo prispôsobila. Spolu s veľkolepo ohlasovaným koncom dejín a ideológií sa postavila znovu ku kazateľnici, aby „nám obyčajným“ zvestovala nový poriadok. Medzi modernou treťou cestou a jej predchodcami sú však aj podstatné rozdiely: tá dnešná je mimoriadne ambiciózna vo svojom sebapresadzovaní, ktoré sa zďaleka neobmedzuje len na oblasť ekonomiky. Rovnako ako predchádzajúce je typicky hegeliánska, tento krát však chce prekonať neoliberalizmus a klasickú sociálnu demokraciu, aby - ako píše hlavný intelektuálny guru tretej cesty Anthony Giddens - „vytvorila novú spoločnosť“. Ako však Giddens priznáva už v podtitule svojej knihy „Tretia cesta“, ide o program obnovenia sociálnej demokracie. A sme opäť doma...

Hra na Hopkirka

Pri odhodlaní polemizovať s takzvaným programom tretej cesty narazíte na veľkú prekážku: i napriek tomu, že je o nej stále počuť, je takmer neviditeľná. Pripomína pohyblivý terč, ktorý sa raz scvrkáva, inokedy zväčšuje, vždy podľa aktuálnej potreby. Jej imaginárnosť však nemôže znamenať, že sa zriekneme cielených zásahov. Hlavné nebezpečenstvo tretej cesty spočíva práve v jej vágnosti a deštrukcii politického jazyka. Ak sa do nej chceme trafiť, nemáme príliš na výber – okrem prázdnych, ťažko dešifrovateľných fráz, propagandistických novinových článkov a povrchného Schröderovho a Blairovho dokumentu „Europe: The Third Way – die neue Mitte“, máme naporúdzi len jednu podrobnejšiu štúdiu, spomínanú Giddensovu „Tretiu cestu“.

Blairov dvorný ideológ v nej systematicky opisuje realitu zmeneného sveta s jeho novými výzvami, na ktoré nie sú zastarané ideológie neoliberalizmu a klasického sociáldemokratizmu schopné odpovedať. Ak ste si doteraz mysleli, že ciest je toľko, koľko je jednotlivých národných verzií demokracie a kapitalizmu, prepadli ste dogmatickému omylu, z ktorého vás Giddens ihneď vyvedie: cesta je len jedna, totiž tá tretia. Jeho programotvorná kniha pripomína miestami vcelku zaujímavú sociologickú štúdiu s mimoriadne nudnými myšlienkami. Nuda, ako výsledok absencie pevného hodnotového zakotvenia, zíva z každej strany. Tu a tam vás z nej vytrhne podnetný postreh Giddensa-sociológa, alebo infantilný slogan Giddensa-propagandistu. Vágnosť a všeobecnosť je preto rafinovanou záchranou autorovej schizofrénie.

Prvá hrozba: diktatúra efektivity

Tretej ceste ide veľmi o efektivitu vlády. Dokonca až tak veľmi, že od nej odvodzuje legitimitu samotného štátu: „Legitimita štátu (...) závisí viac než dosiaľ od kvality jej krízového manažmentu“. Giddens síce prehodnocuje rolu zaopatrovateľského štátu, ktorý kritizuje miestami až navlas zhodne s liberálmi, no žiadne liberálne prehodnocovanie role štátu v ekonomike sa nekoná. Práve naopak. Giddens nevolá po obmedzení rozsahu vládnych intervencií, ale po zvýšení kvality poskytovaných služieb: v záujme bližšie nevymedzeného verejného záujmu. Bez bližšej špecifikácie dokonca navrhuje rozšírenie verejnej sféry a nabáda vládu k napodobňovaniu firiem a trhu. Keďže netuším, čo tým Giddens konkrétne myslí, zmocňuje sa ma nanajvýš hrozivá predtucha. Tá je umocnená ešte hrozivejším faktom: úplnou absenciou pojmu sloboda. Sloboda, ktorej garancia je v dielach klasických liberálov hlavným dôvodom pre odobrenie existencie štátu, nestojí Giddensovi ani za čo i len jedinú zmienku na 130-stranovej publikácii. Práve v tom spočíva hlavné nebezpečenstvo spoločenských konštrukcií architektov tretej cesty – nimi vzývané „efektívne výsledky“ sa môžu stať kedykoľvek v akejkoľvek oblasti náhradou za „neefektívnu“ slobodu. Ficove „treťocestovské“ návrhy sú toho vskutku názornou ukážkou v praxi.

Druhá hrozba: demontáž demokracie a štátu

V boji proti vraj zastaraným ideológiám tak Giddens vytvára novú: ideológiu „nového demokratického štátu“. U Giddensa je samozrejme všetko nové a moderné, veď je to on, kto pozná spiatočnícke „tiky“ pravičiarov a ľavičiarov. No pozná aj ďalšie čarovné slovíčko: demokratizácia. Politici tretej cesty majú priam obsedantnú záľubu v demokratizovaní. Chcú demokratizovať nielen rodinu, ale aj samotnú demokraciu („demokratizácia demokracie“). Pri ich demokratizačnom zanietení si treba dať len pozor na to, aby sme o tú demokraciu nadobro neprišli. Obavy sú žiaľ reálne. V mene falošných zaklínadiel globalizácie a subsidiarity znamená tretia cesta praktický návod demontáže parlamentnej demokracie. Politika sa má perspektívne presúvať z pôdy parlamentu na subjekty takzvanej sub-politiky, ktorými sú najrôznejšie spoločenské záujmové skupiny. Pojem vláda má byť nahradený akýmsi „systémom vládnutia“, zhora až nadol. Aby si prišiel na svoje aj „nový občan“, Giddens mu ponúka výrazne posilnenie prvkov priamej demokracie. Ohrozenie klasickej parlamentnej demokracie pod pláštikom decentralizácie je však ohrozením demokracie samotnej. Štát má byť vydaný napospas občianskej spoločnosti, ktorá je v tejto verzii len eufemizmom korporativistického štátu, štátu rozloženého „nepolitickou politikou“ súperiacich záujmových skupín. Aby bolo dielo dokonané, ruka v ruke s demontážou štátu zvnútra zavádza Giddens pojem „kozmopolitnej demokracie“. Opäť skrášľujúci opis s mimoriadne nebezpečným obsahom. Autor nás najskôr uisťuje, zrejme s ohľadom na národné cítenie Britov, že ráta s významnou úlohou národných štátov, no neskôr upresňuje, že sociálni demokrati by sa mali „v kozmopolitnom svete usilovať o nájdenie novej role národných štátov“. Giddensove čarovanie s pojmami je skutočne majstrovské – hlavne ak sa medzi riadkami čoskoro dočítate, že „novú rolu národných štátov“ autor našiel v „globálnom režime správy“: „Keby OECD absorbovala EU a rozšírila obdobné právomoci, akými disponuje dnešná EU, i na ďalších členov OECD, mohla by sa dokonca stať predstupňom širšieho svetového poriadku“. Ten má vzniknúť transformáciou Valného zhromaždenia OSN po vzoru európskej integrácie a má byť sprevádzaný ustanovením účinnej globálnej jurisdikcie. Celosvetová forma správy je „podmienkou pre účinnú reguláciu svetovej ekonomiky, odstránenie ekonomických nerovností a kontrolu ekologických rizík, ...., a boja proti trhovému fundamentalizmu“. V oblasti chápania politiky a role štátu smerom dovnútra a navonok tretia cesta zvíťazila v poslednom desaťročí na plnej čiare. Osvojili si ju aj tí, čo ju verbálne odmietajú – politici a intelektuáli z radov európskych kresťanských demokratov a liberálov. Útok proti suverenite štátu priamo súvisí s útokom proti slobode. Oba vyjadrujú elitárske presvedčenie zvestovateľov tretej cesty o jedine ich správnej ceste v morálke a politike, ktorú najúčinnejšie presadia v byrokratickom prítmí globálnych inštitúcií. Prirodzene, v mene spásonosnej decentralizácie.

Obrana slobody a štátu naďalej aktuálna

Idey tretej cesty sú napriek ich často krát banálnemu vyzneniu ohrozením klasickej liberálnej demokracie. Jej eufemizmy ničia významovú čistotu jazyka, vďaka čomu sa za vznešenými heslami pred apatickou verejnosťou ukrýva nová politika elity, deštruujúca štandardné, mnohými desaťročiami osvedčené demokratické inštitúcie a mechanizmy, ktoré sa stali garantom relatívnej slobody a prosperity euroamerickej civilizácie. Tretia cesta je púhou racionalistickou konštrukciou, ktorá neverí na evolučnosť vývoja spoločnosti a spontánnosť vzťahov medzi jej členmi, ktorá chce občanom vnucovať svoju novú morálku. Je pokusom o akési mäkké sociálne inžinierstvo, ktoré sa však vzhľadom na neprítomnosť hlbšieho hodnotového rámca môže kedykoľvek zvrhnúť v desivejšie podoby politiky, než aké vidíme dnes. Nie je teda žiadnou syntézou prekračujúcou stáročný spor klasických liberálov a socialistov, ale len novou kuklou starých socialistických myšlienok, rýchlo a nenápadne expandujúcich do všetkých sfér politiky a morálky.

Skrátka a jasne: tretia cesta je hrozbou pre slobodu jednotlivca, tradičnú zastupiteľskú demokraciu a tým suverenitu národného štátu. Dosť dôvodov na to, aby sme boli maximálne ostražití.

Martin Hanus
písané pre Domino-Fórum

  podmienečný súhlas
   Jozef 06-08-2002 16:13
  RE: podmienečný súhlas
   Tomas Dewey 12-08-2002 18:08
  RE: podmienečný súhlas
   Jozef 15-08-2002 15:51
  RE: podmienečný súhlas
   Tomas Dewey 16-08-2002 16:53
  RE: podmienečný súhlas
   Jozef 19-08-2002 15:25
  Jasné, súhlasme všetci s týmito obmedzenými názormi
   Marek D. 29-11-2002 12:43

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak